TÉMA: Stretnutie, poézia a strach v Leopoldove

Už tradične sa pri bránach dodnes používanej väznice v Leopoldove stretli tí, ktorí prežili úsek svojho života „s titulom“ politický väzeň, no rovnako aj ich príbuzní, priatelia a zástupcovia ozbrojených zložiek. Deň sv. Bartolomeja (24. august) v sebe niesol symboliku stretnutia, modlitby a poézie, ale aj záujem o ľudí, ktorí žijú v strachu. 

V kostole zasvätenom zakladateľovi Spoločnosti Ježišovej zaznievali slová modlitby a povzbudenie z úst kňaza, ktorý v tejto farnosti pôsobil pred 37 rokmi. V súčasnosti za hranicami Slovenska (na Ukrajine) slúži ako mukačevský biskup. Mons. Milan Šášik (vysvätený za biskupa Svätým Otcom) si zaspomínal na životné cesty svojich bratov v biskupskej službe, ktorí podstúpili martýrstvo za vieru a dnes si ich uctievame ako blahoslavených.

Spomienka na bezprávie

Silne zapôsobila aj spomienka na životnú cestu sluhu Božieho Jána Vojtaššáka z väzenia v Leopoldove. Keď sa pred dozorcom a spoluväzňami predstavil vlastným menom, reakcia dozorcu bola nasledovná: „Tá sviňa? Chlapci, aby ste mu do rána všetky vlasy vytrhali.“ Mons. Šášik, uvedomujúc si tragédiu, ktorú v sebe nesú hrôzy totalitných režimov, pripomenul rovnako nezabudnuteľný rozhovor dvoch starých žien, ktorý si vypočul koncom 80. rokov v tábore smrti. Počul, ako sa medzi sebou zhovárali: „Hovoria, že Boh neexistuje. Veď, ak by bol, ako by to mohol dopustiť... Ale ako by sme to my v tomto koncentračnom tábore prežili bez Boha?“ Slová žien, ktoré to prežili... nie nejaká knižná filozofia. Nechýbal osobný pohľad na vypočúvanie príslušníkmi ŠtB i veľkosť odpustenia.

Zdieľať

Krásna liturgia východného obradu a rovnako srdečné gestá vladyku Milana boli plné modlitby a poézie. „Idem pred dvere, aby som Vám všetkým aspoň ruku podal,“ povedal, vychádzajúc ako prvý z kostola. A neostalo len pri podávaní rúk. Nechýbali priateľské rozhovory i objatia. Kým zástupcovia Konfederácie politických väzňov Slovenska v autobuse mierili k bráne leopoldovskej väznice, vladyka Milan žehnal a skláňal sa nad bábätkom v kočíku snáď na tom istom mieste, kde pred chvíľou vzdal svoju poklonu veľkému básnikovi a bývalému politickému väzňovi Rudolfovi Dobiášovi kňaz Matej Kýška z Červeníka. Potešilo ho, keď videl jeho najnovšiu knihu Rozhovory s Rút. Poézia, ktorá by nemala chýbať v našej knižnici.

O pár minút boli účastníci spomienky už pred leopoldovskou väznicou. Ak by sme chceli písať viac poeticky, napísali by sme: „Všetkých dala do pozoru (predovšetkým uniformovaných) armádna kapela.“ Neboli potrebné slová. Stačili prvé takty melódie, v ktorej spoznali (nielen) zástupcovia bývalých politických väzňov z Českej republiky úvod našej spoločnej československej hymny ...a nasledovala aj hymna slovenská. Niekedy stačí melódia, symbol, gesto. Kladenie vencov, báseň, spev, tri príhovory a na záver slová Antona Srholca, predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska. No nielen to sa odohralo 24. augusta 2013 v Leopoldove. Leopoldov 2013 nebol opäť len o spomínaní.

Sýria a Moldava nad Bodvou

Už v roku 2011 putovali zo stretnutia v Leopoldove z iniciatívy Fóra kresťanských inštitúcií listy súčasným politickým väzňom. I tento rok to nebolo inak. Anton Srholec a ja sme sa podpísali pod listy smerujúce do rómskej osady v Moldave nad Bodvou, v ktorej zásah slovenskej polície (ochrankyňou ľudských práv klasifikovaný ako neprimeraný) vyvolal strach a zdesenie. Bohužiaľ, viac medzi tými, ktorým ublížili, ako v širokej verejnosti. List je adresovaný jednému z najmenších členov tejto komunity – v deň zásahu len 6-mesačnému bábätku... V úvode listu sa píše: „Milé bábätko z osady pri Moldave nad Bodvou, 19. júna si malo len šesť týždňov, keď si upadlo do bezvedomia v dôsledku brutálneho (a prekvapivo na kamere nezaznamenaného) zásahu pohotovostných jednotiek tzv. kukláčov, ktorí nešli hľadať zločincov, ale vyvolať strach. Ten strach sa usadil v osade, kde Ty, Tvoji priatelia a príbuzní, sa musia báť, aj keď nič zlé neurobili. Pripomína nám to strach z roku 1948, a preto Ti píšeme tento list a odkaz z Leopoldova, kde mnohí zastrašení boli aj nespravodlivo dlhé roky väznení...“

Druhý list poputuje do utečeneckého tábora v Sýrii. Milí priatelia v Sýrii (utečenci), nedávno sme sa stretli s deväťročným chlapcom z Vašej krajiny, ktorý žije už niekoľko mesiacov na Slovensku. V byte bývalého politického väzňa Silvestra Krčméryho sme sa vtedy modlili za pokoj vo Vašej krajine. So smútkom sledujeme, že občianska vojna a teror v Sýrii pokračujú, ba s hrôzou sa dozvedáme aj o údajnom použití chemických zbraní v meste Damask, odkiaľ pochádza aj náš deväťročný priateľ. Vládne strach a zodpovední mlčia. A my, pamätajúc na opustenosť a beznádej za múrmi väzníc v čase komunistického režimu pamätáme na Vás... Dnes, 24. augusta 2013, stojíme pri bránach väznice v Leopoldove, kde svoj údel mučeníkov žilo tisíce politických väzňov. Sme tu preto, aby sme nezabúdali a zároveň z tohto miesta vysielame slová modlitby a solidarity s Vami. Priatelia zo Sýrie, sme s Vami!“

Pri koncipovaní listu autori nevedeli, že lekári bez hraníc potvrdili použitie chemických zbraní a že OSN zverejnila informáciu o 1 000 000 detí v utečeneckých táboroch zo Sýrie (nehovoriac o 100 000 mŕtvych...). Rovnako nevedeli ani to, že v čase, keď stáli pri bránach väznice v Leopoldove, vo viacerých mestách v Českej republike boli protirómske pochody plné slov pohŕdania a postojov: „My sme tu doma!“ Nenávisť, vyvolávanie strachu a následne i siahnutie na ľudský život. Sú to vášne, na ktoré upozorňoval nitriansky politický väzeň vo filme Jáchymovské peklo, keď sa ho režisérka spýtala, či sa hrôzy totalitného režimu môžu zopakovať. Zamyslel sa a povedal (parafrázujem): „Akoby nie? Veď aj teraz počujeme: Maďari za Dunaj, Česi za Moravu... A to neveští nič dobré.“ Nemali by sme vedome zabúdať a naháňať v ľuďoch strach (v záujme pseudobezpečnosti a prevencie) namiesto toho, aby sa naháňali zločinci a odhaľovali zločiny.

Strach nevzbudzuje len skutočnosť hrôz v Sýrii

Rovnako veľký strach vzbudzuje nezáujem čelných predstaviteľov tejto krajiny o minulosť, úctu a vďačnosť voči tým, ktorí sa pričinili o viac slobody a demokracie v tejto krajine. Po absencii spomienky na 25. výročie Sviečkovej manifestácie na najvyššej úrovni (neúcta voči 150 zatknutým a tisíckam účastníkov), spomienke na 45. výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy (neúcta voči desiatkam mŕtvych, stovkám zranených na území Slovenska) je Leopoldov už tretím prejavom neúcty voči zastreleným na hraniciach, viac ako 70 000 odsúdeným z politických dôvodov, internovaným, vyvezeným do GULAG-ov, stovkám tisícov emigrantov...

„Tí, ktorí nakradli majetok, ten im ostal a žijú si vo svojich vilách. A tým, čo trpeli, často niet toho, kto by im povedal aspoň: ‚Prepáčte.‘“ I tieto slová zazneli v homílii Mons. Milana Šášika. Skutočnosť, ktorá bolí viac, ako odpustená minulosť.

František Neupauer
Autor je predsedom Fóra kresťanských inštitúcií a iniciátorom Múzea zločinov a obetí komunizmu.

Foto: autor.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo