Keď vám zabijú dieťa, nikdy sa s tým nezmierite

Keď vám zabijú dieťa, nikdy sa s tým nezmierite

Rozhovor s Margarétou Cervanovou, ktorej kniha Príbeh mojej Ľudmily práve vychádza vo vydavateľstve Postoj Media.

Napriek prežitému utrpeniu má v sebe prirodzenú veselosť. So smiechom fotografovi nariadila, nech ju odfotí tak, aby vyzerala na sedemdesiatku. Margaréta Cervanová (85) si veľmi želala, aby jej kniha o živote a smrti dcéry Ľudmily vyšla aj na Slovensku. Knihu Príbeh mojej Ľudmily nájdete vo všetkých dobrých kníhkupectvách, s výhodnou zľavou si ju môžete kúpiť i v našom e-shope.

Onedlho vyjde v našom vydavateľstve aj nová investigatívna kniha, ktorá dá po dlhých rokoch polemík definitívnu bodku za kauzou Cervanová.

Pri tejto príležitosti sme sa s pani Cervanovou rozprávali o smútku a odhodlaní rodiča zavraždeného dieťaťa, ale aj o nádeji.

Pred viac než dvomi mesiacmi otriasla Slovenskom dvojnásobná vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny. Ich rodičov často počuť na verejnosti, v médiách aj na námestiach, všetci sledujeme ich zúfalstvo, ale aj spravodlivý hnev a odhodlanie. Neraz som pritom myslel aj na vás. Vy ste sa síce po vražde svojej dcéry nemohli oprieť o verejnú mienku, ale takisto ste nedôverovali polícii, mali ste najskôr pocit, že moc niekoho kryje a neúnavne ste na to upozorňovali. Čo vlastne prežíva rodič, keď príde o dieťa takýmto hrozným spôsobom?

Sledujem, čo sa dnes deje, a bojím sa o dnešných mladých ľudí. Viete, keď tu Ľudka zrazu nebola, prestala som chodiť do práce. Napriek zúfalstvu som mala v sebe obrovskú silu, dnes ani neviem, kde sa vo mne vzala a ako som to vtedy všetko zvládala.

Čo ste robili prvé dni a týždne?

Všade som chodila a hľadala som vrahov. Bola som medzi študentmi v internáte v Mlynskej doline, ráno som išla do Bratislavy a vracala som sa večer, takto som fungovala každý deň. Každého, koho som stretla, som sa pýtala, či Ľudku poznal a či niečo nevie.

Pozorne som vnímala, čo robí polícia, ktorá v začiatkoch nič poriadne neurobila. Tiež som bola v Kráľovej pri Senci (miesto, kde našli Ľudmilu Cervanovú utopenú – pozn. red.), raz som tam išla z Bratislavy peši celých vyše 30 kilometrov. Pýtala som sa svedkov, dávala som si dohromady obraz.

Po prvých mesiacoch som už neverila polícii v Bratislave, preto som sa obrátila na Prahu, nevidela som už iné východisko. Napísala som listy prezidentovi Gustávovi Husákovi, vďaka nemu sa potom zriadila nová vyšetrovacia skupina. Husáka si za to vážim a som mu veľmi vďačná. Je možné, že iným poškodil, ale listy úbohej matky nezahodil do koša.

Myslíte si, že nebyť vašich listov, tak by sa prípad nevyriešil?

Nie, nikdy.

V spisoch sa zachoval váš list zo začiatku roka 1977, teda pol roka po smrti vašej dcéry, keď bol ešte za vraždu vašej dcéry zadržaný Ján Hrmo s dvomi parťákmi. Ten list ste adresovali federálnemu ministrovi vnútra Obzinovi, dali ste v ňom jasne najavo, že neveríte polícii, že tá kryje skutočných vrahov, ktorí môžu byť z vyššie postavených rodín. Polícia pritom robila masívne vyšetrovanie, tvárila sa, že má podozrivého, spomínate si, prečo ste jej neverili?

Mala som z toho všetkého zlý pocit. Pracovala som v bytovom podniku, volávali ma na verejnú bezpečnosť a vyčítali mi, že pátram na vlastnú päsť. Pýtali sa ma, čo ešte mienim robiť, raz mi dokonca povedali, že by som si mala dávať pozor, aby som nevbehla do slepej uličky ako Ľudka. Odvetila som im, že Ľudka do žiadnej slepej uličky nevbehla a to, čo urobím zajtra, dnes ešte neviem.

Čudujem sa, ako som to všetko vydržala. Chodil za mnou vyšetrovateľ Solčiansky, prišiel aj neskoro večer. Posledný raz za mnou prišiel v jednu nedeľu, moja dcérka Marcelka bola vtedy v tábore, zhodou okolností bol u mňa môj brat. Vyšetrovateľ sa správal veľmi čudne, bol nervózny, zapaľoval si cigaretu za cigaretou. Bol u mňa veľmi dlho, na záver povedal, že ide a ešte sa vráti.

O pár dní som sa dozvedela, že ho našli mŕtveho, zastreleného (14. júla 1977 ho našli vo výťahu s priestrelom v hlave, smrteľný výstrel vyšiel z jeho zbrane, prípad bol uzavretý ako samovražda – pozn. red.).

Prečo ste neuverili verzii, podľa ktorej boli hlavní podozriví Hrmo a spol.?

V Ľudkinom krúžku na medicíne bola jedna spolužiačka, ktorá pre mňa nebola dôveryhodná. Jej matka po Piešťanoch rozširovala, že Hrmo bol únosca. Mne sa to celé nezdalo, jednoducho som tomu neverila.

Spomínate si, koľko listov a komu všetkému ste ich vtedy napísali?

Bolo ich veľa, presný počet si už nepamätám. Časť tých listov som pred rokmi radšej zlikvidovala.

Prečo?

Bola to doba, keď novinári dávali prednosť vrahom mojej Ľudky, tí mali vtedy veľkú cenu. Darmo som ponúkala novinárom vlastné vysvetlenia, nikto ich nechcel prijať, upozorňovala som niektorých, že píšu nepravdy. Raz za mnou prišli dve novinárky z Nitry, povedali mi, nech si nájdem nových vrahov, lebo títo to vraj neboli.

Ja som už naozaj nikomu neverila. Pán Kirchhoff sa so mnou stretol kvôli svojmu dokumentu, vedela som, že chce odo mňa tie listy, preto som ich časť radšej u sestry spálila. Vravela som si, čo ja úbohá žena s tými listami, bola to pre mňa nebezpečná doba.

Vráťme sa ešte 40 rokov dozadu, keď sa prípadu ujala Praha a do Bratislavy prišiel skúsený kriminalista Eduard Pálka. To bol pre vás zlom, po ktorom ste začali vyšetrovaniu dôverovať. Prečo ste cítili dôveru?

Ten rozdiel bol v tom, že pán Pálka a jeho ľudia už hovorili k veci, úplne k veci. Aj ma vypočuli a brali ma vážne, dali mi obrovskú silu. Vedela som, kde mal jeho tím v Rači sídlo, mala som k nim otvorené dvere. Cítila som, že oni to už vyšetria.

Kedy ste sa prvýkrát dozvedeli, že únoscami a vrahmi vašej Ľudmily bola partia mladých mužov z Nitry?

Na ten deň sa presne pamätám. Išla som ráno do práce, jeden pán, pracovník z nemocnice, za mnou dobehol a vraví: No vidíte, pani Cervanová, už ich majú. Nič som nepovedala, on dodal: A viete, že ich je sedem, vy to naozaj neviete? On to už totiž vedel z rádia.

Ale tým sa to pre mňa neskončilo. Dostávala som odkazy, aby som si dávala pozor, že sú to muži z lepších rodín. Viete, ja som bola vtedy celkom sama, mala som strach. Raz som si našla rozhádzanú kanceláriu, ničoho som sa nedotkla, zavolala som si svedkov.

Keď sa v roku 1982 konal s obžalovanými Nitranmi prvý súd, na pojednávaniach sa zúčastňoval váš bývalý manžel Ľudovít Cervan, no vy sama ste tam nechodili...

... nemohla som, ja by som ich bola asi zabila. V čase vyhlásenia rozsudku som však bola v Bratislave, sedela som v blízkej reštaurácii, ale do siene som nevstúpila.

Váš bývalý manžel vystúpil aj so záverečnou rečou, v ktorej okrem iného uviedol: „Stojím tu viacej roztrasený než obžalovaní. Jedno je isté, že nevinní ľudia by sa pred súdom nedokázali správať tak spupne a drzo.“ Časopis .týždeň však minulý rok na základe jednej neurčitej vety druhej Cervanovej manželky zverejnil, že kým vy ste si uľavili v bolesti prijatím oficiálnej verzie, váš bývalý manžel tejto verzii neveril a až do smrti hľadal skutočnú pravdu. Viete o tom, že by váš manžel zmenil názor?

Ale prosím vás, to sú opäť nezmysly. Keby k tomu došlo, iste by som o tom vedela. Okolo môjho bývalého manžela sa stále niečo vymýšľa. Jeden pán (Ivan Mačura – pozn. red.) chcel napísať knihu o kauze Cervanová, za vlády pani Radičovej sa cez Úrad vlády usiloval dostať do vojenského archívu v Trnave, kde je uložený osobný spis Ľudovíta Cervana.

Chceli ho silou-mocou, zabránila som tomu, keďže ho nemožno získať bez súhlasu rodiny. Cervanov spis som si prečítala, aj boli z neho zverejnené údaje, z ktorých je jasné, že môj manžel nikdy nezastával také pozície, aké mu pripisovali. Pritom môj manžel bol len obyčajný technik, nebol ani v strane.

Odsúdení vrahovia boli po páde komunistického režimu v roku 1990 prepustení a odštartoval sa nový súdny proces. Čo to pre vás znamenalo?

Cítila som úplnú nemohúcnosť, strašne som bola zronená.

Pre mňa to znamenalo, že sa opäť začal nový súd, ani tentoraz som nenavštevovala pojednávania. Ale často som chodila do knižnice v priestoroch súdu, mala som právo nahliadnuť do spisu a tak som si pred pojednávaniami zisťovala, kde sú, čo robia.

Keď som sa dozvedela, že napriek vytýčenému pojednávaniu je niektorý z nich odcestovaný či kdesi na dovolenke, sudcu Vlčeka som sa pýtala, ako je to možné. Pán Vlček ma za to nemal dosť rád, rozkričal sa na mňa, že si ma predvolá na súd. Ja sa ho pýtam: Mňa?

Prípad vraždy vašej dcéry sa na Slovensku napokon právne uzatvoril rozsudkom v roku 2006, v Európe až v roku 2014. Pre vás to však bolo naďalej ťažké obdobie. My novinári sme boli naklonení odsúdeným a verili sme ich nevine, režisér Robert Kirchhoff nakrútil dokument, ktorý bol v roku 2013 vyhlásený za kultúrnu udalosť roka, štyria odsúdení vystúpili v televíznej diskusii, medzitým vychádzali v novinách desiatky článkov v ich prospech. Do akej miery sa vás to všetko dotýkalo?

Ľudia mi rozprávali, čo sa deje, ja som to však nerozoberala. Ani si to nemôžete predstaviť, trpela som v jednom kuse, nemohla som už nikomu veriť.

Skúsili ste vrahom aspoň kvôli sebe samej odpustiť?

Necítim nenávisť, ale nedokážem im odpustiť. To sa jednoducho nedá, nejde to zabudnúť. Každý jeden deň myslím na to, čo s mojou dcérou robili, ako strašne pred smrťou trpela, ako len na to možno zabudnúť? Napokon, Ľudmila ani nebola jediná, ktorú vtedy znásilnili. Nemôžem im to odpustiť.

Neprešiel za tých 42 rokov ani jeden deň, keď by ste na to nepomysleli?

Nie, ani jeden. Predstavte si tých uplynulých 42 rokov, každý deň som s tým žila 24 hodín, vstávam aj zaspávam s myšlienkou na Ľudku. Samozrejme, žijem celkom normálnym životom, stále spravím všetko sama, pečiem, varím, každodenné veci si dokážem zariadiť, ale už cítim, že mi ubúdajú sily.

Po podobných nešťastiach sa hovorí, že čas lieči. Vy to takto necítite?

V mojom prípade to nefunguje, nedá sa s tým zmieriť. Neviem, ako sa so svojou tragédiou budú vyrovnávať rodičia zavraždeného novinára a jeho priateľky, či to budú mať v niečom ľahšie ako ja. Mne by sa možno ľahšie zmierovalo, keby jej smrti nepredchádzalo to hrozné trápenie.

Veľmi ste si želali, aby vaša kniha, ktorá vyšla v roku 2010 v Česku, bola vydaná aj na Slovensku. Prečo vám na tom záležalo?

Chcela som, aby aj na Slovensku ľudia vedeli pravdu. Mám túto krajinu rada, bojím sa o ňu, pretože sa dá ľahko ovládnuť.

Uvedomujem si, že dnes by som už niečo podobné nedokázala napísať, síl je menej. Keď som však túto knihu písala, je tomu asi desať rokov, nevedela som sa zastaviť. Pracovala som na nej deň čo deň, bez prestávky som ju písala tri týždne, moje myšlienky išli zo mňa ako zo stroja, nemala som žiaden problém.

Knihu som potom ponúkla viacerým slovenským vydavateľstvám, lenže nikto mi to nechcel zobrať. Rozmýšľala som tiež, či by mi ju vydali v Budapešti, napokon som oslovila české vydavateľstvo Epocha. Som šťastná, že teraz vychádza aj u nás.

Onedlho po vašej knihe vyjde v našom vydavateľstve nová investigatívna kniha, ktorá dá definitívnu bodku za týmto prípadom. Pre vás to však zrejme nebude definitívna bodka.

Som tomu veľmi rada, pre mňa to však nebude bodka, ale výkričník.

Nečudujte sa matke. Viete, aká bola Ľudka čestná? Stále mám pred sebou, ako mi hovorí, že ju nezaujímajú vrecká na plášti ani peniaze, ale veľmi chce liečiť deti. Veľa sa učila, túžila stať sa detskou lekárkou.

Napriek všetkému utrpeniu, o ktorom hovoríte, sa predsa len opýtam: Máte nádej?

Pustila som sa do všetkého, či to bolelo alebo nebolelo, nikdy som nič nevynechala. Už sa ani neviem hnevať, hoci je mi často veľmi smutno a naučila som sa žiť s utrpením. Nádej tu pre mňa nie je, tu sa už neviem ničoho chytiť, aj sa bojím o našich mladých ľudí.

Ale som hlboko kresťansky založená, viery som sa nevzdala ani po tej strašnej strate. Už sa veľmi teším, ako sa s Ľudkou opäť stretnem. To je moja nádej.

 

Knihu Príbeh mojej Ľudmily nájdete vo všetkých dobrých kníhkupectvách, s výhodnou zľavou si ju môžete kúpiť i v našom e-shope.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo