Krátky príbeh jedného (neželaného) ústavu

„Komunizmus a fašizmus nemajú spoločné iba koncovky.“
Anton Lauček – Keď lastovičky nemôžu lietať

Ján Langoš musel mať v posledných mesiacoch poriadne závraty. Nie z výšky politického neba, ale z diania okolo jeho ústavu.

Diskusie o zmysluplnosti jeho existencie, načrtávanie rafinovaných spôsobov jeho pochovania, (úmyselne) neúspešné voľby nového predsedu správnej rady... Početné spravodajské šoty boli namiesto informácií o výsledkoch práce ústavu plné trápnych gest koaličných politikov: hanlivé slová premiéra Fica na adresu zosnulého Langoša, prázdne reči ministra spravodlivosti Harabína, ktorého nosnou agendou je sabotovanie výsledkov činnosti jeho predchodcu (mimochodom, ÚPN sa začal formovať práve na pôde ministerstva spravodlivosti ešte za éry ministra Čarnogurského), laudy na adresu bizarných kandidátov z úst lídra národniarskych poslancov Rafaja.

Keď počas delenia volebnej koristi padol ÚPN do lona SNS, bolo jasné, že ak ústav prežije, budú kandidáti na uprázdnené miesto šéfa ústavu navrhnutí národniarmi len zlí a horší. Z nenárodniarskych kandidátov bol hodným nástupcom Langoša len František Mikloško, ktorý je síce pre premiéra zrodeného komunistickou stranou len „parlamentným maskotom“ (čo iné ako prejavy agresívneho velikášstva možno z jeho úst čakať?), no pre všetkých slušných ľudí je ikonou boja proti komunistickej totalite. Za vhodné persóny bolo možné považovať aj kandidátov z radov pracovníkov ÚPN. Problém bol v tom, že nemali šancu získať ani takú politickú podporu ako získal Mikloško.

Po mesiacoch ústav znevažujúcich prekáračiek je meno jeho šéfa už niekoľko dní známe. Isté je len to, že s Ivanom Petranským to Miroslav Lehký a spol. nebudú mať ľahké. Mladý historik síce na niektorých pôsobí sympatickým dojmom, jeho myšlienkové pochody však očarujúce určite nie sú.

„...úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich,“ patrí podľa zákona 553/2002 Zb.z. o ÚPN medzi jeho hlavné úlohy. Ich plnenie si vyžaduje od pracovníkov ústavu , tým skôr od jeho vedenia, rovnako kritický a odmietavý postoj k obom totalitám. Od kandidátov nominovaných stranou, pre ktorú je 14. marec 1939 vznikom slovenskej štátnosti, ktorý si treba pripomínať, možno očakávať len polovičné splnenie tejto podmienky.

Túto skutočnosť potvrdil aj nový šéf ústavu, ktorý deň po svojom zvolení poskytol denníku SME profilový rozhovor. Tieň svojich národniarskych podporovateľov neprekročil. Môže presadzovať fungovanie ÚPN ako samostatnej inštitúcie, podporovať ďalšie zverejňovanie zväzkov ŠtB, kritizovať pôsobenie „tajných“ vo vysokých funkciách, banovať za lustračným zákonom, no jeho biľag to neodstráni, ba práve naopak, len zvýrazní rozdiel v jeho vnímaní dvoch totalít.

Pritom je nepochopiteľné, ako môže niekto nechápať, že vojnový slovenský štát nebol o prirodzenom dovŕšení štátotvorného snaženia Slovákov, že relatívny blahobyt (sic!) nebol dôsledkom ekonomickej kondície republiky a kompetentného pôsobenia vedúcich predstaviteľov štátu, ale len dôsledok Hitlerovej mánie urobiť zo Slovenska vzorový vazalský štát, výkladnú skriňu prosperity pod kuratelou fašistického Nemecka.

Z kandidátov navrhovaných SNS patrí Petranský medzi tých „len“ zlých. Jeho budúce kroky sú veľkým otáznikom. Ponechanie vedúcich pracovníkov (napr. Miroslava Lehkého, Mariána Gulu, Patrika Košického a ďalších) na svojich miestach by mohlo byť prvým dôkazom, že to s deklarovanou objektivitou a nestrannosťou myslí vážne.

Imrich Gazda

foto: internet

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo