NÁZOR: Čo si predstavujete pod pojmom „rodová rovnosť“?

Skúste si v duchu odpovedať na túto otázku skôr ako prejdete na ďalšie riadky. Ja som si po dlhé roky pod pojmom „rodová rovnosť“ predstavovala rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami.

Bola som presvedčená, že obom pohlaviam patria rovnaké práva a možnosti, aby sa mohli rozvíjať a dozrievať v spravodlivo nastavenej spoločnosti. Hoci sa mi slovo feminizmus nejako zvlášť nepáčilo (ako mnohé iné -izmy), pripúšťala som, že žena mala v minulosti oveľa horšie a nevýhodnejšie podmienky, a preto bolo potrebné jej postavenie posilniť. Zároveň mám skúsenosť so ženami, že sú to osoby tímové, spolupracujúce, deliace sa, pomáhajúce a solidárne. Táto ich charizma sa prejavila aj v dejinnom spoločnom postupe za svoje spravodlivé práva. Nazvali ich ženskou otázkou. A právom.

Feminizmus mal niekedy svoje opodstatnenie

Nemôžem teda súhlasiť s názorom, že feminizmus je skrz naskrz čosi nedobré. Zaiste za mnohými ženskými aktivitami sa už od začiatku objavovali tendencie deformovanosti, respektíve úsilie zvrátiť dobrú myšlienku na scestnú koľaj. Všetky filozofie, ktoré z človeka robia otroka od totalitarizmu k bezbrehému liberalizmu, vďaka ktorým sa človek stáva neslobodný a neschopný skutočnej lásky, škodia ľudskému rozvoju. A takými zaiste sú aj filozofie ignorujúce transcendentný rozmer človeka. Toto nie je otázka náboženská, ale otázka hlboko ľudská, uvažujúca dôsledne o pôvode a zmysle človeka na tomto svete. Náboženstvá iba odrážajú túto nevyslovenú (i vyslovenú) otázku v nás.

"Žena bola pre mužov iba pomocníčkou, prípadne dekoráciou ich imidžu. Ale to je príliš málo na rovnocenné uznanie jej existencie. "

Zdieľať

Preto aj feminizmus, ak ignoruje ženu v celistvosti jej osoby, v jej rozmere vzťahu k mužovi, ak vysvetľuje ženu iba z nej samej, ak ju nechápe ako dar pre tento svet, dostáva sa do slepej uličky. Dnes sme možno na rázcestí, na križovatke, keď sa máme rozhodnúť, či sa zo slepej ulice vrátime alebo sa definitívne zabetónujeme. Z jednej i druhej strany. Do minulosti už ženy nevrátime. Časy, v ktorých sa žena motala iba v kuchyni, sa nenávratne stratili. Aj tie, v ktorých muž požíval úctu, pretože bol jediným vzdelancom široko-ďaleko (farár, lekár, učiteľ). Žiaľ, niektorí aj dnes na to nostalgicky spomínajú. Žena bola pre nich iba pomocníčkou, prípadne dekoráciou ich imidžu. Ale to je príliš málo na rovnocenné uznanie jej existencie. Láska totiž nepoužíva, nezneužíva, nevyužíva, láska vyzdvihuje.

O feminizme by sa, samozrejme, dalo dlho diskutovať. Z pohľadu mužov sa feminizmus zdá úplne zbytočný. Chápem. Keď pozorujú aktivity súčasných radikálnych feministiek, nečudujem sa. Zamýšľam sa nad tým, akú medvediu službu nám ostatným ženám robia. Počúvam od mužov, ako sa aj oni cítia diskriminovaní. Ako násiliu na ženách zodpovedá tiež násilie na mužoch. Zaiste. Preto by mal feminizmus skončiť?

Dnes žene potrebujeme vrátiť jej prirodzenú krásu

Môžeme ho nazvať akokoľvek inak, ale úsilie o pravdu a spravodlivosť by nemalo skončiť, pokiaľ tento svet trvá. Zo strany mužov aj žien. Preto vzniká nové hnutie – nový feminizmus, ktorý žene vracia jej skutočnú tvár v jej prirodzenej kráse a ušľachtilosti. Tento nový feminizmus (ktorý mimochodom paradoxne objavil muž - pápež Ján Pavol II.), odhalí všetky deformácie doterajšieho obrazu ženy a nastaví nový smer. Žena sa stane skutočnou partnerkou mužovi (nielen v rodine, ale v každej oblasti vzájomnej spolupráce) a darom pre celú spoločnosť. Je to pre nás ženy veľká výzva, náročná úloha, vyvážiť to, čo radikálne feministky pokazili. Postaviť sa nepriateľstvu, vzájomnému boju, závisti, sexizmu, konfliktom, nenávisti medzi dvoma takými nádhernými ľudskými cestami ako sú mužská a ženská.

"Ak feminizmus ignoruje ženu v celistvosti jej osoby, v jej rozmere vzťahu k mužovi, ak vysvetľuje ženu iba z nej samej, ak ju nechápe ako dar pre tento svet, dostáva sa do slepej uličky."

Zdieľať

Únik do „rodovej rovnosti“ nám však nepomôže. O čo vlastne ide? Tento pojem postupne prechádzal zmenami. Dnes už zďaleka neznamená to, čo kedysi. A práve túto „zmenu mena“ využívajú tí, ktorým podľa môjho názoru, nejde o opravdivé dobro ženy v spoločnosti. Gender equality v širokom chápaní verejnosti, ale aj v medzinárodných dokumentoch, sa vždy prekladal ako rovnosť medzi mužmi a ženami. Samozrejme, že sa nemyslela doslovná rovnakosť. Muž zostáva mužom a žena ženou. Medzi nimi sú jasné odlišnosti, ktoré sa však nemôžu a nesmú využívať na podriadenosť ženy voči mužovi, ani nadvládu muža nad ženou. Spoločnosť akceptovala túto prirodzenosť pohlaví ako niečo zrejmé, dané, nemeniteľné, ustanovené a potvrdené genetikou i samotnou civilizáciou. Dnešná veda ju objavuje aj empiricky a v plnej miere potvrdzuje. Odchýlky vždy existovali, no základná línia sa nespochybňovala. Keďže anglické slovo sex (pohlavie) sa nehodilo používať v agende medzinárodných dokumentov vzhľadom na jeho viacvýznamové použitie, gender sa lepšie hodilo na vyjadrenie mužskosti a ženskosti osoby.

Rodová rovnosť nemôže znamenať rovnakosť

Neskôr však došlo k posunu pojmu gender (aj u nás na Slovensku sa už nepoužíva v zmysle muža a ženy, ale len akéhosi rodu). Za rodom si však ľudia myslia všeličo. Jedni muža a ženu, iní aj ďalšie „rody“. Pohlavia sú totiž po stránke biologickej nespochybniteľné, sú len dve, kým s rodmi možno voľne manipulovať. Rodov môže byť koľkokoľvek, pretože je to len nejaká konštrukcia (podľa gender feministiek). Rod si možno vybrať podľa svojich sklonov a náklonností. Pochopiteľne, nikomu nemožno zabrániť, aby si o sebe čokoľvek myslel a cítil a kamkoľvek sa zaradil. Problém však nastáva, ak svoje čisto sexuálne sklony chybne nazýva identitou na úrovni dvoch prirodzeností (mužskej a ženskej) a ak do toho zaťahuje deti, štát a ostatnú spoločnosť. A ak tvrdí, že prirodzenosť sa mýli, ale jeho predstavy sú úplne správne. A preto treba zmeniť mentalitu spoločnosti. „Treba vymeniť ľud,“ ako sa hovorí, ak to nechápe.

"Nejde o spoločenské stereotypy, ale o stále platnú antropológiu. Dnes to je zámena pohlavie/rod, zajtra to môže byť zámena človek/zviera. Totálny chaos poriadku prírody."

Zdieľať

Rodová rovnosť. Áno, pokiaľ znamená rovnocennosť muža a ženy pred zákonom, v spoločnosti, v Cirkvi. Tu treba priznať, že ešte veľa treba urobiť v tomto smere. Sama mám skúsenosť odsúvania žien, potláčania ich názorov a pohľadov, označenia ich za príliš citové, nekonštruktívne, len preto, že sú z iného uhla pohľadu ako je mužské myslenie. Veľa žien cíti nátlak, aby sa stali mužskými, nekompromisnými racionalistkami, tvrdými palicami. Lebo len vtedy sa presadia. A ženy sa postupne prispôsobujú tejto mužskej mentalite. Dokonca ju v mnoho predstihnú.

Treba však dobre rozlišovať, lebo dnešný pojem rodovej rovnosti smeruje k niečomu úplne inému. Z diskriminácie žien sa stáva hon na mužov a na všetkých, ktorí tvrdia, že jestvuje len prirodzenosť mužská a ženská a ostatné sú len vnútornými predstavami, túžbami a nesúladmi. Identita nie je čosi, čo si môžeme vybrať dnes tak a zajtra inak. Identita sa buduje celý život na biologickom a psychickom podklade, samozrejme, v prostredí spoločnosti. Svoju genetickú výbavu človek prijíma a učí sa s ňou žiť. Áno, každý má právo na život a dôstojné podmienky. Ale nemá právo svojimi zásahmi spochybňovať to, čo je overené tisícročiami a prirodzene platné. Tu nejde o spoločenské stereotypy, ale o stále platnú antropológiu. Dnes to je zámena pohlavie/rod, zajtra to môže byť zámena človek/zviera. Totálny chaos poriadku prírody.

Mária Raučinová
Autorka je členkou Výboru pre rodovú rovnosť a členkou Medzinárodnej aliancie katolíckych ženských organizácií.

Ilustračné foto: flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo