Polemika o feminizme

Polemika o feminizme

Pohľadnica Medzinárodného kongresu mieru v Ženeve. Foto: wikimedia

Reakcia na článok Jaroslava Danišku Všimli ste si? Vládnu ženy.

So záujmom som si prečítala článok Jaroslava Danišku o feminizme, ako aj komentáre pod ním. Dovolím si ako kresťanská žena však polemizovať s obsahom i pointou. Článok dosť povrchne odsúdil feminizmus, zhrnul ho do jedného koša, použil tzv. „zbrane silného kalibru“ – čiže súčasné premiérky a ich „hriechy“, nahral si na smeč a na základe toho urobil rýchly záver o tom, že feminizmus, konkrétne prítomnosť žien v politike a pri rozhodovaniach, na vrcholových funkciách je už vyčerpaný.

Trochu čierno-biele videnie, nie?

Chcela by som prispieť k tejto téme trochu hlbším pohľadom. Po prvé: feminizmus mal v histórii a má i dnes viacero foriem, hovoríme teda skôr o feminizmoch. V zásade ho môžeme rozdeliť na feminizmus individualistický a feminizmus relacionálny, ale aj tieto formy majú rôzne smery a odtiene. Individualistický zdôrazňuje autonómiu a slobodu ženy, čím väčšiu nezávislosť od muža, relacionalistický vidí ženu v kontexte paritného a rovnocenného vzťahu s mužom, ochrany jej dôstojnosti a ženskosti. Je teda dôležité, ktorú z týchto línií si vyberie a presadzuje žena v spoločensko-politickom priestore. Dôvody, ktoré ju vedú k príklonu, sú väčšinou osobné a skúsenostné. Napríklad rozvedenú či slobodnú ženu môže motivovať neblahá skúsenosť s mužom, sklamanie, zážitok psychického či fyzického násilia v prostredí, kde vyrastala, negatívne sexuálne zážitky a podobne.

S relacionalistickým modelom sa stotožňujú ženy bez negatívnych skúseností s opačným pohlavím, tie, ktoré si vážia spoločný a rodinný život s mužom, ktoré ho aj úspešne žijú, vdovy, ktoré pociťujú prázdne miesto po partnerovi, mladé ženy snívajúce a túžiace po vzťahu s mužom. Ale toto je len príkladné zadelenie, pretože pri výbere zohrávajú úlohu mnohé vplyvy: okolie, spoločenstvá a priateľstvá, vzory osobností, výchova, kultúra (knihy a filmy, ktoré nás oslovili), náboženstvo a osobná viera či presvedčenie. Pochopiteľne, že hranice medzi oboma typmi nie sú presné.

K príkladom žien, ktoré pán Daniška uviedol, spomeniem len dva. Pani Merkelovú, ktorá je momentálne nepopulárna pre problém svojej otvorenosti migrantom. Kto však môže predpovedať, či by v prípade rozhodovania premiéra – muža nebola už namiesto krízy s migrantmi vojna? A potom, ani žena vo vrcholovej pozícii nerozhoduje sama, len ako jednotlivec, ale v kolektíve tímu ľudí – väčšinou mužov, v súlade so straníckymi požiadavkami a mnohými „demokratickými“ pravidlami a bojuje so zákulisnými požiadavkami (tiež prevažne mužskej produkcie). Nezastávam jej politiku, len spochybňujem to, že môže rozhodovať čisto podľa seba.

Poľská premiérka Szydlová tiež nemá ľahkú situáciu. Ak sa ukazuje ako osoba s jasným názorom, okamžite je napádaná a očierňovaná. Jej rozhodnutia nie sú zlé. Napríklad od posledného návrhu potratového zákona sa dištancovala, lebo videla, že to nie je schodná cesta a že vznikol nesúhlas aj vo vlastných radoch pro-liferov. Zdá sa, že podporí najnovší návrh, ktorý zdôrazňuje nielen sankcie, ale ponúka aj konkrétnu pomoc ženám a rodinám po narodení postihnutého dieťaťa a dieťaťa po znásilnení.

Nebudem rozoberať ďalšie prototypy žien, napr. pani Clintonovú, ktorá sa iba skrýva za tzv. práva žien, v skutočnosti podporuje programy, ktoré ničia počatý život i dôstojnosť žien. Ale predostriem iný vzor ženy, ktorá zasiahla do svetového diania svojimi skutkami i slovami pravdy – Matka Tereza. Ona je ženou činu – feministkou, ktorá dôsledne išla za svojím cieľom – byť matkou najchudobnejším, a s koľkými prekážkami sa stretla medzi mužmi funkcionármi a úradníkmi, ale aj v rámci Cirkvi. Odmietala verejnú politickú funkciu, ale ona mala potenciál zmeniť svet. No nemohla to urobiť sama – celkom bez mužov.

Všetko je to o tom, ako si definujeme feminizmus a akú konotáciu výrazu mu pripíšeme. Či si ho ako kresťania necháme ukradnúť falošnými ideologickými prúdmi. Pápež Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae sám vyzýva ženy, aby sa stávali „podnecovateľkami „nového feminizmu“, ktorý nepodlieha pokušeniu nasledovať vzory „maskulinizmu“, ale dokáže rozpoznať a vyjadriť autentického génia ženy vo všetkých prejavoch spoločenského života, pričom sa aktívne podieľa na prekonaní všetkých foriem diskriminácie, násilia a využívania“ (EV, B.99).

Pápež František v apoštolskej exhortácii Amoris laetitia uznáva, že ešte stále existujú formy násilia na ženách, „zlé zaobchádzanie v rodine, slovné, fyzické a sexuálne násilie, mrzačenie ženských genitálií, nerovnosť prístupu k dôstojným pracovným miestam a k pozíciám, na ktorých sa robia rozhodnutia“, pripomína tiež „prax maternice na prenájom, inštrumentalizáciu a obchodovanie so ženským telom v súčasnej mediálnej kultúre“ (AL, b. 54). 

Proti tomuto násiliu na žene má kresťanstvo všetko urobiť, aby nezadalo príčinu kritike, že dostatočne nebráni ženu a jej dôstojnosť. Tento typ feminizmu zastávam ako kresťanská žena a nebojím sa nazvať ho skutočným feminizmom. Práve o to ide, aby bol porazený falošný feminizmus, ktorý klame ženu, a aby sa zrodil feminizmus, ktorý ženu uznáva ako rovnocennú bytosť nielen teoreticky a na papieri, ale v praxi. Presadzovať ho však možno iba vtedy, ak dostanú priestor jeho protagonistky, ak sa spoja navzájom a ak im niektorí muži aj z vlastných radov nebudú zarúbavať cestu. Pochopiteľne, aj medzi samými feministkami vždy prebiehal a prebieha boj medzi dobrom a zlom. Tá čiara je asi v každom človeku, no téma ženy je v celých dejinách zvlášť osudová. Nový feminizmus (Jána Pavla II.) má teda nesmierne pole pôsobnosti, má práve dnes chytiť nový dych, aby ženu oslobodil zo všetkých jej otroctiev: následkov potratov a antikoncepcie na jej telo i dušu, lži okolo slobody voľby, od diskriminácie plodnosti, od kultúry egoizmu a ľahostajnosti, sekularizmu a konzumizmu. Žena by nemala napodobňovať muža v politike, ale ani pravidlá demokracie nesmú byť „na mužský spôsob“, ktorý nahráva sólovosti, individualizmu, karierizmu, hrubosti vo vyjadrovaní a komunikácii, takže núti ženu sa prispôsobovať.

Nový feminizmus musí odhaľovať všetky úskalia, ktoré na ženu číhajú v súčasnej kultúre, dešifrovať ideologický jazyk, ktorý ich zakrýva, musí vedieť dôkladne rozlišovať a zaujať postoj ku každej situácii, ktorá ničí ženu v jej základnom ocenení seba, ako aj v pozitívnom vzťahu k mužovi. Z tohto pohľadu treba podporovať kresťanské ženy, aby pôsobili nielen doma v rodine, ale aj verejne „ohlasovali“ skutočnú ženskosť, ktorá vo svete a v politike ešte stále chýba.

Považovala som za veľmi dôležité toto dodať k vášmu článku, pán Daniška, o „zomieraní feminizmu“ a neúspechu žien v politike, aby bol obraz o feminizme úplnejší. A prečo to Ján Pavol II. nazval feminizmom? Preto, lebo má vytvoriť protiváhu k feminizmu, ktorý zdanlivo podporuje ženy, ale v skutočnosti ich vháňa do slepej uličky. Preto, lebo má pôsobiť zvnútra samého feminizmu a dôsledne zhodnotiť to pozitívne jadro, ktoré v histórii feminizmus priniesol. Predsa len treba uznať, že postavenie ženy kedysi a dnes je neporovnateľne dôstojnejšie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo