Spoločnosť 27. apríl 2018

Ako náš kráľ Žigmund zachraňoval Európu

Jozef Hajko
Jozef Hajko
Pred 600 rokmi sa v Kostnici skončil koncil, ktorý zažehnal rozkol v cirkvi i na celom kontinente.
Pred 600 rokmi sa v Kostnici skončil koncil, ktorý zažehnal rozkol v cirkvi i na celom kontinente.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Hajko

Ako náš kráľ Žigmund zachraňoval Európu
Žigmund Luxemburský panoval v Uhorsku 50 rokov, ale veľkú časť života strávil v zahraničí, hlavne v Nemecku.

V apríli 1418 sa takmer po štyroch rokoch skončil v nemeckej Kostnici koncil, ktorý prekonal vážny 40-ročný rozkol v rímskokatolíckej cirkvi i celej Európe. Načim si pripomenúť, že kľúčovou postavou, ktorá sa v neľahkých podmienkach podujala na zvolanie tejto akejsi mierovej konferencie a jej úspešné dotiahnutie do konca, bol uhorský kráľ Žigmund Luxemburský.

Pri pojme Kostnický koncil mnohým napadne odsúdenie a upálenie českého kňaza Jana Husa. Nie div, v našich končinách rezonuje hlavne tento verdikt vynesený na koncile v roku 1415. S ním sa spája jedna z hlavných negatívnych charakteristík Žigmunda – ako vierolomného panovníka. Žigmund sľúbil J. Husovi pri pozývaní do Kostnice bezpečnosť, ale tú napokon nezaistil.

No ak sa pozrieme na koncil z celoeurópskeho nadhľadu, pochopíme vážnosť počinu Žigmunda, ktorý bol v čase jeho zvolania už nielen uhorským, ale aj rímsko-nemeckým kráľom.

Žigmund viedol európsku politiku a zároveň spájal územia na strednom toku Dunaja. Napokon sa mu podarilo získať i české kráľovstvo. Preto ho maďarskí historici často hrdo označujú za tvorcu budúcej podunajskej monarchie.

Cielene živený negatívny obraz o Žigmundovi

Žigmund sa stal uhorským kráľom v roku 1387 a panoval celé polstoročie. O svoje postavenie musel neraz bojovať. V roku 1401 ho dokonca časť uhorských šľachticov odvolala a ponúkla trón inému panovníkovi. O rok na to sa proti nemu postavili priaznivci rímskeho pápeža Bonifáca IX. Odporcov buď diplomaticky alebo vojensky porazil a svoj post obhájil.

Všeobecne, vojny sa tiahli celým obdobím panovania Žigmunda. Hoci sa očakávalo, že ich bude viesť najmä proti dotierajúcim osmanským Turkom, nepriateľov si našiel dosť v Európe. Výsledkom po skončení jeho panovania bolo, že napriek neúspechom vo vojnových stretoch na Balkáne Uhorsko počas jeho vlády zadržalo ďalší postup Osmanov do stredu Európy.

Svojimi dôsledkami je na Slovensku najpripomínanejšia vojna s Benátkami o dalmátske pobrežie, lebo práve vtedy dal Žigmund pri finančnej pôžičke do zálohu spišské mestá, ktoré dnes poznáme ako Starú Ľubovňu, Poprad či Spišskú Novú Ves. A tak sa stalo, že tie ostali v poľských rukách od roku 1412 až do roku 1770.

Významnú vojnu viedol Žigmund na vlastnom území. Vojenské vystúpenie proti nasledovateľom myšlienok Jana Husa bolo pomenované križiackou výpravou. Po husitských vojnách sa Žigmund ujal vlády v českom kráľovstve a tak vytvoril celok predznamenávajúci budúcu habsburskú monarchiu.

Časť stretov počas husitských vojen sa odohrala na území horného Uhorska, teda súčasného Slovenska. Práve boje z rokov 1419 až 1434 spečatili povesť Žigmunda v Čechách ako nenávideného panovníka.

Týmto stretom sa v Československu v minulom storočí prisudzoval národný a neskôr sociálny nádych. Malo ísť o boj českého národa proti votrelcom, neskôr, po roku 1948 o boj utláčaných proti vykorisťovateľom.

Tieto myšlienky sa umelo presadzovali aj na Slovensku. Hoci niet pochybností o tom, že prienik českých husitských bojovníkov podporoval používanie slovanského jazyka a tak prispel k sebauvedomovaniu obyvateľov, dopady sa zveličovali.

Husitské hnutie nenašlo v tom období na Slovensku výraznejšiu odozvu. Maďarskí historici hľadia na vpády husitských vojsk do horného Uhorska zväčša ako na lúpežné výpravy husitov, ktoré sa prenikali počas vojny na nepriateľské územie. Hoci sa našli prípady, keď v niektorých mestách našli husiti priaznivcov, zväčša išlo o obyčajné vojenské ovládnutie nepriateľského územia a získanie koristi.

Cirkev si nevie poradiť, zasahuje Žigmund

Žigmundove zásluhy na urovnaní náboženských sporov v Európe sa v minulosti vôbec nespomínali. Pritom sa Európa v závere 14. a na začiatku 15. storočia nachádzala vo vážnej situácii.

Keď sa v roku 1377 presťahoval pápež Gregor XI. z francúzskeho Avignonu naspäť do Ríma a nasledujúci rok po ňom nastúpil autokratický Urban VI., nepokojnosť sa prejavila voľbou nového pápeža Klementa VII. Pôvodný pápež sa nemienil vzdať, súperenie dokonca vyvrcholilo vojnou pod rímskymi hradbami. Neúspešný Klement VII. sa utiahol do Avignonu a cirkev začali spravovať dve kúrie.

Rozkol okorenilo vzájomné exkomunikovanie jedného pápeža druhým. V pozadí týchto sporov treba vidieť záujmy vtedajších štátov a ich predstaviteľov. Kým Avignon uznávali Francúzi, Aragónci či Škóti, za Rímom stáli Angličania, Flámi, Škandinávci, väčšina Nemcov. Apeninský polostrov bol rozčesnutý – rímskeho pápeža rešpektovali okrem pápežského štátu v strede aj na severe pod Alpami, avignonského na juhu v Neapolsku a na Sicílii.

Portrét Jána Husa. Jan Hus bol sa na kostnickom koncile nevzdal svojich myšlienok, bol označený za kacíra a upálený.

Napätie medzi stolcami v Ríme a Avignone rokmi neustupovalo, pôvodní pápeži dostali nasledovníkov. Receptmi na nevyhnutné zmierenie sa zaoberali mnohí učenci, hlavne v Paríži. Tam vznikla myšlienka usporiadať koncil, ktorý by sa postavil nad oboch pápežov a prijal konečné riešenie.

Časť nespokojných kardinálov z oboch táborov skutočne zvolala v roku 1409 koncil do Pisy, kde oboch pápežov – rímskeho Gregora XII. a avignonského Benedikta XIII. – zosadili a zvolili nového. Keďže prví dvaja sa koncilu nepodvolili, neskôr k ním pribudol tretí pápež Ján XXIII. Koncil v Pise tak dopadol neúspešne, lebo namiesto dvoch pápežov už boli traja.

Toto však neodradilo Žigmunda, ktorý bol už v tom čase rímsko-nemeckým kráľom, teda reprezentantom voľného zoskupenia štátov v strednej Európe a Taliansku. Svoju novú rolu zobral vážne a rozhodol sa vykonať všetky kroky, aby sa s nebezpečnou schizmou skončilo. Cestou malo byť zvolanie nového všeobecného koncilu, tentoraz do Kostnice, nemeckého mesta pod Alpami pri Bodamskom jazere.

Žigmund ako panovník s európskym nadhľadom

Na zvolaní nového koncilu sa Žigmund dohodol s tretím pápežom Jánom XIII. Nebola to jednoduchá úloha, lebo musel presvedčiť všetkých vtedajších panovníkov Európy, ktorí podporovali rôznych pápežov. Žigmundnov záber bol skutočne široký, na koncil pozval aj byzantského cisára.

Žigmund bol motorom rozsiahleho podujatia. Ako napísal nemecký cirkevný historik Hubert Jedin, tento duchovne čulý panovník ukázal pozoruhodnú obratnosť a veľkú vytrvalosť. Nešlo len o to, aby sa predstavitelia štátnej a cirkevnej moci zišli na jednom mieste a boli ochotní rokovať. Hoci sa o podarilo, problémy neskôr pribúdali.

Hlavný problém nastal, keď sa vplyvná časť prítomných podujala zosadiť aj tretieho pápeža Jána XXIII. Práve on bol zvolávateľom koncilu a jeho pádom by sa zasadanie skončilo bez výsledku.

Tu opäť zasiahol Žigmund a presvedčil zasadajúcich, aby Kostnicu neopustili a rokovali ďalej. Koncil napokon zbavil Jána XXIII. úradu v roku 1415. Zakrátko rezignoval rímsky pápež Gregor VII. Avignonský pápež Benedikt XIII. opustil Francúzsko, ktoré sa ho vzdalo, a vzdoroval až do roku 1417, keď bol odvolaný. V Kostnici nasledovala voľba nového pápeža, stal sa ním Martin V. Týmto sa veľká schizma v rímskokatolíckej cirkvi skončila.

Okrem toho, že Žigmundovi sa podarilo vlastným zanietením dospieť k zažehnaniu veľkej krízy v cirkvi, zdalo sa, že nastal zlom aj v jej riadení. Kým dovtedy bola cirkev spravovaná pápežom ako vrcholným predstaviteľom, teraz sa zdalo, že hlavné slovo budú mať koncily. Tie sa mali po novom konať v pravidelných niekoľkoročných intervaloch.

Vyplývalo to zo záverov koncilu prijatých na jeho záver v marci 1448. Podľa dekrétov sa limitoval počet kardinálov a obmedzili sa právomoci pápeža. V praxi sa zásadná zmena po nástupe Martina V. neudiala.

Kríza sa vrátila o storočie neskôr, keď sa rozbehla reformácia. V tej však už nešlo o schizmu vo vnútri rímskokatolíckej cirkvi, ale o odštiepenie nových prúdov úplne mimo nej. O ďalšie storočie nasledovala náboženská Tridsaťročná vojna, najničivejší konflikt, aký dovtedy Európa zažila.

Nebyť mimoriadnych schopností uhorského kráľa a rímskeho cisára Žigmunda, krutá náboženská vojna by možno zasiahla Európu o dve storočia skôr. A tak môžeme na Žigmunda, ktorému doma pripočítali zodpovednosť za vedenie vyčerpávajúcich vojen, prisúdiť z pozície Európana prívlastok mierotvorcu.

Foto: Wikomedia, Flickr.com



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0