Víťazstvo nad vodkou by pomohlo vytvoriť prosperujúcejšie Rusko

Víťazstvo nad vodkou by pomohlo vytvoriť prosperujúcejšie Rusko

Veteráni Veľkej vlasteneckej vojny. Ilustračné foto: TASR/AP

Ako uniknúť z „bermudského trojuholníka“ autokracie, korupcie a alkoholizmu?

Čitatelia ruskej beletrie to dobre poznajú. Sledujete hlavnú líniu deja, no ako mimovoľný ornament na okraji sa takmer pravidelne vynorí vodka.

Postavy ju pijú skoro pri akomkoľvek príležitostnom stretnutí, dostávajú sa prostredníctvom nej do veselosti, zaháňajú žiaľ, zahrievajú sa ňou v mrazoch alebo si jej pitím dodávajú odvahu... Vodka ako trvalá súčasť medziľudských kontaktov v Rusku sa vyskytuje aj vo veľkej literatúre tohto národa, ktorá ako každá literatúra má ambíciu reflektovať napokon reálie života.

Čitateľ si to po chvíli prestane uvedomovať: Veď jasné, vodka patrí k Rusku ako boršč a balalajka.

Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) vypije Rus v priemere 15 litrov čistého alkoholu ročne. Viac vypije už len Bielorus, Moldavčan a Litovčan. Slovák je v rovnakom rebríčku na desiatom mieste s 13 litrami, tesne za Čechom. Podľa WHO je už priemer nad 8 litrov veľa.

V samotnom Rusku sú si odborníci i široká verejnosť vedomí problémov, ktoré alkohol vytvára – od zdravotného stavu obyvateľstva cez dosahy pitia na pracovné výkony až po zhoršovanie demografie. Alkohol sa často dostáva na vrchol rebríčkov spoločenských výziev, ktoré ľudia v prieskumoch udávajú ako najakútnejšie.  

Americký politológ a rusista Mark Lawrence Schrad, ktorý okrem iného študoval aj na Moskovskej štátnej univerzite a Moskovskej medzinárodnej univerzite, sa rozhodol posunúť vodku z vedľajšej do hlavnej úlohy. Jeho kniha Dejiny písané vodkou (v angličtine Vodka Politics), ktorá vlani vyšla v slovenčine vo vydavateľstve Premedia, sa pozerá na históriu Ruska cez dno pohárika.

Je to zaujímavá perspektíva. Vodka totiž často bola predmetom ruskej politiky, ovplyvňovala hospodársky vývoj krajiny a slúžila aj ako jeden z katalyzátorov prevratných sociálnych zmien. Je možné, že ide o kľúč k pochopeniu niektorých zdanlivo protirečivých spoločenských prejavov tejto krajiny.

Navyše, ak má Schrad pravdu, vodka bola historicky úzko previazaná aj s nárastom negatívnych fenoménov, ako autokratický režim v Rusku či systémová korupcia (v rebríčku vnímania korupcie sa Rusko aj dnes nachádza na 135. mieste). A hoci kritizuje občasné snahy o prohibíciu ako len o málo horšie než choroba alkoholizmu samotná, naznačuje, ako miernejšie pitie môže posilniť politickú slobodu i ekonomickú prosperitu ruských občanov.

Keď je štátna kasa opitá

Vodka ako tvrdý alkohol až do približne 16. storočia nebola tradičným nápojom Rusov. Medzi východnými Slovanmi dominovali slabé alkoholické nápoje, ako medovina, kvas, prípadne pivo, kým vyššie vrstvy pili tiež dovážané víno.

Prielom nastal za cára Ivana Hrozného, ktorý od Tatárov odkopíroval systém štátom riadených krčiem, takzvaných kabakov. Súkromné krčmy zakázal a na ich miesto nastúpili tie štátne. Výrobcami a dodávateľmi alkoholu sa s cárskym povolením stali zemepáni.

Príjmy z krčiem, kde poddaní prepíjali doslova aj posledné gate, smerovali do cárskej pokladnice. Keďže skrze vodku sa z ľudí dalo vytiahnuť viac peňazí ako cez pivo či kvas, tá čoskoro začala dominovať.

„V priebehu jednej generácie po zavedení vodky a cárskych kabakov tradične sebestačná ruská dedina zanikla a nahradil ju systém ovládaný štátom, drobnou šľachtou a kupcami,“ píše Schrad. „Monopolizácia zmenila vodku na primárny mechanizmus, s pomocou ktorého vláda – ruka v ruke s feudálnymi pánmi – simultánne ovládali a vykorisťovali nižšie triedy.“

Od 17. storočia začal štát krčmy prenajímať súkromníkom a tí mali na starosti taktiež vyberanie dane z vodky. Schrad podrobne opisuje, ako mechanizmus vyberania tejto dane viedol k presiaknutiu ruského štátneho aparátu a napokon celej ruskej spoločnosti rozsiahlou systémovou korupciou, ktorá prežila cársky i komunistický režim a poškodzuje krajinu dodnes.

Štátom povzbudzovaný alkoholizmus obyvateľstva bol len jednou stranou mince ruskej vodkapolitiky. Tou druhou bola závislosť štátnej pokladnice od príjmov z vodky.

Za cárskeho Ruska i Sovietskeho zväzu boli obdobia, keď štvrtina až tretina príjmov rozpočtu pochádzala z alkoholu. S trochou nadsadenia sa dalo hovoriť o „opitej štátnej kase“.

Prohibícia pochovávala režimy

Rusko zažilo dva veľké pokusy radikálne obmedziť spotrebu alkoholu. Cár Mikuláš II. zaviedol prohibíciu v predvečer prvej svetovej vojny. Následný výpadok štátnych príjmov v čase, keď si, naopak, vojnové úsilie žiadalo prísun množstva peňazí, nútilo vládu tlačiť bankovky. Viedlo to k vysokej inflácii a sprievodným hospodárskym problémom ťažko skúšanej krajiny.

K tomu treba prirátať všeobecnú nespokojnosť s prohibíciou, ktorá podkopala autoritu cárskej vlády, čierny trh s alkoholom a domácu výrobu samohonky. Bolo by akiste zjednodušením tvrdiť, že prohibícia viedla k pádu cárskeho režimu, no ňou vyvolané problémy k revolúcii prispeli.

Prohibícia pretrvala aj za Kerenského a Lenina, až sa k tradičnej vodkapolitike vrátil Stalin. Ten pre svojich najbližších organizoval nechutné alkoholické večierky v štýle Ivana Hrozného a Petra Veľkého, dúfajúc, že mu opití spolupracovníci odhalia prípadné svoje nelojálne myšlienky.

Protialkoholická kampaň, tentoraz Michaila Gorbačova, zohrala svoju úlohu aj pri kolapse Sovietskeho zväzu. Prepad štátnych príjmov z vodky v čase poklesu medzinárodných cien ropy a zemného plynu vytvoril v sovietskom rozpočte dieru, ktorú sa vláda snažila zaplátať inflačným tlačením peňazí. K tomu treba opäť prirátať nespokojnosť obyvateľstva a čierny trh s alkoholom.

Z obdobia po páde ZSSR Schrad celkom kvituje sofistikované protialkoholické opatrenia za prezidentovania Dmitrija Medvedeva. Boli postavené viac na virálnych videách s populárnymi celebritami a nepriamych obmedzeniach než na tvrdej prohibícii. No vzťah politiky k alkoholu je podľa amerického rusistu v súčasnosti príliš ovplyvnený lobistickými záujmami výrobcov. Napríklad pivo je podľa neho neprimerane zaťažované daňami namiesto toho, aby jeho pitie štát podporoval ako menej škodlivú alternatívu k vodke.  

Napriek tomu Schrad tvrdí, že zníženie podielu príjmov z alkoholu na 2-4 percentá rozpočtu vytvára konečne priestor, aby sa Rusko zbavilo svojej politiky, presiaknutej vodkou. A má aj konkrétny návrh.     

Göteborský systém

Rusko nie je jedinou krajinou, ktorá sa dostala do hlbokých spoločenských problémov v dôsledku alkoholizmu. Pred 150 rokmi spravil štátny monopol destilovania a predaja alkoholu zo Švédov azda najväčších opilcov Európy.

No v druhej polovici 19. storočia zaviedli švédske obce podľa vzoru mesta Göteborg systém „nezainteresovaného“ mestského predaja alkoholu. Teda nie štátna monopolizácia produkcie a distribúcie vodky, ale municipalizácia regulácie predaja. Švédsko sa následne začalo hospodársky vzmáhať, konzumácia alkoholu sa znížila, občianska spoločnosť zosilnela a zdravotný stav obyvateľstva sa zlepšil.

„Fungovalo to takto,“ píše Schrad vo svojej knihe. „Obec udelila koncesiu súkromnej spoločnosti – obvykle vedenej najrešpektovanejšími osobnosťami spomedzi občanov –, ktorú poverila regulovaním miestneho obchodu s alkoholom v záujme komunity. Za svoje investície dostávali akcionári prísne limitovaný zisk vo výške päť percent ročne, pričom absolútne najväčšia časť zisku šla do miestneho poľnohospodárstva a pre filantropické organizácie, ktoré sa starali o skvalitňovanie života komunity.“

Podľa Schrada by aplikovanie göteborského systému v Rusku posilnilo samosprávu a povzbudilo komunitné aktivity. Jednotlivé obce by distribúciu alkoholu manažovali podľa svojich potrieb. Mohli by prísť napríklad s lokálnymi obmedzeniami predaja, na ktoré by potom dohliadali miestne úrady, občianske organizácie či angažovaní jednotlivci.

Príjmy z alkoholu by zároveň mohli byť investované do skvalitnenia miestnej zdravotnej starostlivosti, inštitúcií sociálnych služieb či zlepšenia lokálneho životného prostredia. Samosprávne regulovanie distribúcie alkoholu by v konečnom dôsledku mohlo viesť k postupnému vzniku skutočne demokratickej politickej a občianskej kultúry zdola.

Ak nepremyslené prepínanie medzi štátom povzbudzovaným alkoholizovaním vlastného obyvateľstva a tvrdou prohibíciou historicky posilňovalo autokratické tendencie i politickú korupciu v Rusku, tak politika lokálneho manažmentu predaja alkoholu by mohla napomôcť demokratizáciu Ruska.      

Striedmosť tak môže byť najväčšou nádejou pre politické a ekonomické zmeny v tejto krajine.  



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo