Škôlkarska korupcia

Janko bol malý chlapec a práve začal chodiť do škôlky. Keď prvý raz prišiel do škôlky, oči sa mu rozšírili od toľkých hračiek, ktoré videl. Každú chvíľu sa hral s inou hračkou, ale najradšej by sa hral so všetkými naraz.

Keď prišiel druhý deň, hračky boli ešte v skrini a pani učiteľka niekam nachvíľu odišla. Videl, že prišla jeho príležitosť. Postavil sa pred skriňu a vyhlásil, že všetky hračky sú jeho. Medzi deťmi nastalo ticho. Toto nečakali. Malá Anička začala aj plakať. Povedal jej, že nech nereve, lebo ju vyťahá za vrkoče. Stíchla. Potom dodal: "Ak to niekomu poviete, nepožičiam vám ani jednu hračku!" Janko bol spokojný. Deti boli ticho a zo sklonenou hlavou prichádzali za Jankom a prosili ho o hračky.

No na druhý deň čakalo Janka prekvapenie. Ako prišiel do škôlky, postavil sa k "svojej" skrini a začal si vyberať hračky. Tu zrazu k nemu prišiel malý Peťko a povedal nesmelým hlasom: "Hračky patria všetkým." Takéto slová sa Jankovi nepáčili. Vynadal Jankovi za takú drzosť a že keby on mal takú pehavú tvár, radšej by sa prepadol pod zem. To Peťka utíšilo. Ten deň Peťko sedel v kúte sám, zatiaľ čo sa ostatné deti hrali s "požičanými" hračkami.

Na ďalší deň prišiel za svojím najlepším kamarátom Jožkom a opýtal sa ho, čo si myslí o Jankovi. Jeho odpoveď Peťka prekvapila: "Je to kamarát. Všetkým nám požičiava hračky," a odbehol sa hrať.

Škoda len, že Janko z toho nevyrástol.

Michael Jurkovič