V stredu večer pribudli do zoznamu Spravodliví medzi národmi ďalší dvanásti Slováci. 

Titul je každoročným ocenením, ktorým sa vyjadruje úcta a obdiv nad činmi obyčajných ľudí, ktorí riskovali vlastný život pri záchrane prenasledovaných židovských spoluobčanov. Je prejavom vďaky židovského národa ľuďom nežidovského pôvodu za záchranu Židov.

Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad vašem a je vedená Izraelským Najvyšším súdom. Väčšina ocenených zo Slovenska získala tento titul po roku 1990, keď došlo k obnoveniu diplomatických stykov medzi Česko-Slovenskom a štátom Izrael.

Prečítajte si silné príbehy tohtoročných držiteľov izraelského štátneho vyznamenania. 

Záchrancovia – Mária Hradská, jej rodičia Adam a Mária Fiačanovci; Zachránení – Wiliam Friedman, manželka Zlatica Fiedmanová, ich deti David, Bezalel, Lili, Josef a Alexander

Manželia Friedmanovci mali štyroch synov a dcéru. V máji 1944 patrili medzi posledných Židov z Liptovského Mikuláša, ktorých sústredili v miestnej synagóge, aby ich deportovali do koncentračných táborov. Wiliamovi Friedmanovi sa podarilo presvedčiť slovenských policajtov, aby sa chvíľu nedívali a tak sa mu aj s jeho rodinou podarilo ujsť z transportu do neďalekej obce Iľanovo, kde sa ukrývali v rodine Šintajovcov.

Wiliam Friedman odišiel do Tatier a postavil tam pre rodinu bunker. Pravidelne v noci chodieval naspäť do dediny, aby doniesol svojej rodine jedlo. Nie vždy sa mu to podarilo. Rodina vyhrabala do zeme diery, ktoré boli prikryté snehom, aby sa zahriali a unikli vetru. Keď jedného dňa nemecké hliadky ich bunker odhalili, rodina musela ujsť do druhého, ktorý mal Wiliam pripravený v zálohe.

Po čase si však opäť potrebovali nájsť nové útočisko, pretože v oblasti sa nachádzali nemecké jednotky. Ukryli sa v pivnici jedného domu, no zistili, že sa v ňom ubytovali Nemci. Cez deň, keď Nemci bojovali, vychádzali von a v noci sa ukrývali v podzemí. Jedného dňa prišiel istý vojak nečakane cez deň späť a zbadal, ako deti utekajú dole do pivnice. Vtedy sa rodina rozhodla odísť do dediny Galovany, pretože Zlatica Friedmanová poznala Máriu Hradskú a chcela ju požiadať o pomoc. 

Jej rodičom Adamovi Fiačanovi a manželke Márii prišlo ľúto mladej početnej rodiny. Poskytli Friedmanovcom úkryt priamo vo svojom dome na prízemí, vo veľkej miestnosti, ktorá slúžila ako „letná kuchyňa“. Z tej viedli dvere do malej údiarne, ktorá bola v prípade nebezpečenstva dobrým úkrytom.

Fiačanovci zobrali na seba riziko späté s pomáhaním Židom. Na otázky zvedavých spoluobčanov odpovedali stručne, že poskytli prechodný domov svojej vzdialenej rodine. Keďže Fiačanovci mali malé gazdovstvo, Friedmanovci im pomáhali v rámci možností pri rôznych prácach vo dvore, aby neboli na očiach iným ľuďom a tak vystavení nebezpečenstvu.

Nanešťastie, v dedine bola jednotka nemeckej armády, ktorej veliteľ sa chcel ubytovať u richtára obce – Adama Fiačana. Ten vedel, že takú početnú rodinu sa mu nepodarí dlho ukrývať priamo pred očami Nemcov. Jeden večer pri rozhovore s nemeckým dôstojníkom nadhodil reč o krutostiach vojny a pritom mu spomenul, že v jeho dome býva aj jeho blízka rodina, ktorá prišla o domov a nemala kde so svojimi deťmi bývať.

Ráno zavolal celú rodinu Friedmanovcov na dvor a predstavil ich dôstojníkovi. Možno práve výzor najmladšieho syna Friedmanovcov a pekné spolunažívanie rodín mali vplyv na to, že žili spoločne pod jednou strechou až do odchodu Nemcov z dediny, keď sa priblížil front k Liptovskému Mikulášu. Po oslobodení mesta 4. apríla 1945 sa vrátila rodina Friedmanovcov do Liptovského Mikuláša.

Mária Hradská, Adam Fiačan, Mária Fiačanová

Záchranca – Juraj Holčík; Zachránení – Vojtech Ján Partoš, jeho manželka Margita Partošová, ich deti Štefan Gejza a Mariana, Ladislav Mada, Ján Marták (Markovič) a ďalší

Evanjelický farár Juraj Holčík pokrstil počas svojej služby v Banskej Bystrici veľké množstvo Židov, aby ich zachránil od prenasledovania a deportácie. Podľa záznamov bolo v roku 1939 pokrstených 200 Židov, 111 z nich pokrstil kňaz Juraj Holčík, kňaz Ján Bakoš pokrstil 13 a kňaz Július Maďaraš 53 Židov.

Zvi Ginzberg vo svojom svedectve povedal, že kňaz Holčík krstil v rokoch 1940 – 1942 Židov, aby im vystavil certifikáty o tom, že sú kresťania. Keď prišlo ku kňazovi gestapo, aby kontrolovali záznamy krstencov, podarilo sa mu ich utajiť tak, že gestapo si nič nevšimlo.

Medzi takto zachránenými boli aj Vojtech Ján Partoš, jeho manželka Margita a syn Štefan Gejza. Dcéra Mariana vo svojom svedectve hovorí, že marec 1942 bol pre Židov kritický, keďže vtedy sa začali deportácie. Marianu sa podarilo v chvate prepašovať do Maďarska, a hoci sa neskôr vrátila opäť na Slovensko, so svojou rodinou sa nestretla až do konca vojny. Dopočula sa ale o ťažkých podmienkach, v ktorých jej rodičia žili a ukrývali sa u evanjelického kňaza Holčíka.

Svedectvo o svojom krste vypovedal aj Ladislav Mada (pôvodným menom Teitelbaum), ktorého Holčík pokrstil, keď sa po návrate zo služby v slovenskej armáde (v slovenskej armáde pôsobilo veľa Židov ako pomocné sily – kopali zákopy, kládli koľajnice a pod.) vrátil do Trnavy a čelil deportáciám.

Pred pár rokmi vypovedal na konferencii Holčíkov syn Juraj o svojom otcovi: „Mal som vtedy osem rokov. Mnohí ľudia, ktorých som nepoznal, k nám prichádzali a odchádzali. Väčšinou to boli Židia, mnohí aj s deťmi. U nás konvertovali na kresťanstvo. Od roku 1938 do augusta 1944 môj otec spolu s kňazmi Bakošom, Maďarašom a Samuelom Velebným pokrstili viac ako 700 Židov. Vďaka tomu bolo veľa ľudí zachránených pred deportáciami. V našom dome sme ukrývali viacerých Židov pred slovenskou políciou a gestapom. Niektorých sme ukrývali aj dlhšie ako štrnásť dní, medzi nimi aj doktora Jána Martáka, ktorého pôvodné meno bolo Markovič, a iných. Skrývali sme ich v kuríne a v pivnici.“

Juraj Holčík

Záchranca – Adam Bomba; Zachránení – Abraham a Ezechiel Grussgottovci, Rodolfo Korall Alex, Chajim a Jicchak Folkmanovci

Adam Bomba bol policajt z Bardejova, ktorý využil dobrú znalosť mesta pri premiestňovaní bardejovských Židov z jedného úkrytu do druhého a pomáhal im tak pri ukrývaní. Židov ukrýval aj vo vlastnom dome. Bol poľovníkom a dobre poznal takisto miestny les. Spolu so synom ukrýval bardejovských Židov v priľahlých dedinkách.

Ochránil aj rodiny Schöndorfovcov a Kornovcov, ktoré v čase nebezpečenstva presťahoval do dediny Zlaté, kde sa ukrývali u súrodenca Adama Bombu. Nakoniec utiekli ďalej na východ a zachránili sa.

Bomba tiež pomohol Abrahámovi Grussgottovi získať falošné doklady pod menom Juraj Šima a neskôr mu ich prepašoval do pivnice na hlavnom námestí v Bardejove. Grussgott sa ukrýval v pivnici počas celej vojny a tak sa zachránil. Vedel, že Bomba poznal každého Žida v meste a pomohol židovským utečencom z Haliče, Nového Saczu a tiež z okolitých dedín po roku 1940. Bomba vedel takisto o všetkých Židoch, ktorí sa skrývali v úkrytoch a v bývalých domoch pána Nahuma Gatza a Mošeho Neumanna. Až do dňa oslobodenia ukrýval všetky cennosti, ktoré rodiny vlastnili.

Svedkovia hovoria, že Bomba viackrát zasiahol, keď Hlinkove gardy bezdôvodne bili Židov, alebo im pomohol dostať sa z vlakových transportov, keď im otvoril vagón a umožnil im ujsť.

Adam Bomba, Jozef Kisel, Štefan Tarcala, Vasiľ Kyjovský

Záchranca – Jozef Kisel; Zachránení – Abraham a Ezechiel Grussgottovci

Jozef Kisel pracoval ako poštár. Mal tak prístup k listom adresovaným vláde a vedel, kto bude deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime. Vďaka týmto informáciám varoval prenasledované rodiny, aby sa včas ukryli alebo utiekli. Rodiny tiež ukrýval u seba doma.

Abraham Grussgott si spomínal, ako ho pán Kisel ukrýval v jeho dome jednu noc a potom ho zaviedol do opusteného podkrovia v byte Simcha Schüsselfelda. Kisel nakontaktoval Grussgota na Adama Bombu, ktorý ho tiež ukryl do Neumannovej pivnice.

Záchranca – Štefan Tarcala; Zachránení – Abraham a Ezechiel Grussgottovci, Moše Neumann, Jechiel a Lejbiš Friedmanovci

Štefan Tarcala pomohol viacerým Židom, ktorí sa ukrývali v pivnici Mošeho Neumanna a v obchode na hlavnom námestí v Bardejove. Nosil im jedlo, vodu a staral sa o nich až  do konca vojny.

Tarcala bol arizátor, ktorý dostal majetok po Moše Neumannovi. Vďaka výnimke, ktorú Neumann dostal, mohol utiecť pred prvými deportáciami. No keď Nemci prišli v roku 1944 po posledných Židov, Tarcala ukryl Neumannovcov v ich pivnici.

Veľa ďalších Židov sa ukrývalo v labyrintovitej pivnici Neumanovcov, ktorú spravoval Tarcal, ako napríklad Abraham Grussgott, Lejbiš Friedman, Abraham Kurz, Salamon Leib Unger a Etta Abramowitz. Títo Židia sa v pivnici skrývali počas dňa a na večer im Tarcala otváral pivnicu, aby mohli vyjsť von nadýchať sa čerstvého vzduchu, vykonať potrebu a podobne. Keď prišla sovietska armáda 20. januára 1945, títo siedmi Židia mohli konečne opustiť priestory pivnice.

Záchranca – Vasiľ Kyjovský; Zachránení – Abraham a Ezechiel Grussgottovci, Tibor Welles a jeho matka, Otto Wahrman

Vasiľ Kyjovský zachránil pri poľských hraniciach v okrese Bardejov aspoň troch bardejovských Židov vrátane Abrahama Grussgotta, ktorých ukrýval vo svojom dome v dedine Hrabské. Grussgott tiež potvrdil, že doktor Tibor Welles, jeho matka a Otto Wahrman sa tam ukrývali od septembra 1944. Ďalej si spomína, že aj doktorka Weissová so svojím manželom a deťmi sa ukrývali v Hrabskom – nie je však zrejmé, či sa ukrývali v dome pána Kyjovského.

V novembri 1944 niekto z dediny vyzradil, že Kyjovský ukrýva Židov, a spolu s Grussgottom, Wellesom a Wahrmanom ho Gestapo odviedlo do koncentračného tábora. Týmto trom Židom sa podarilo utiecť z väzenia v Prešove a Grussgott a Wahrman prežili až koniec vojny.

Záchrancovia – Ľudovít Repáš, Ján Balciar; Zachránení – Ignác Weisberg, jeho žena Marga Weisbergová, ich dcéra Viera Weisbergová, Immanuel Jozef Schönfeld, jeho manželka Johanna Schönfeldová

Po Slovenskom národnom povstaní začali nemecké vojská okupovať Slovensko a prenasledovať Židov a členov povstania. Rodiny Weisbergovcov a Schönfeldovcov sa rozhodli utiecť zo svojich domovov v Prešove. Schönfeldovci sa najskôr ukrývali v rodine Ondreja a Heleny Hažerových (ktorí boli ocenení titulom Spravodliví medzi národmi v roku 2016), ale neskôr sa rozhodli odísť západnejšie.

Ľudovít Repáš, štátny zamestnanec v Prešove, im vybavil falošné občianske preukazy a poslal ich za Václavom Čermákom, baptistickým kazateľom z Klenovca. Kazateľ obidvom rodinám zariadil bývanie. Rodina Weisbergovcov, pod novým menom Vašenkovci, odišla do dediny Hrlica. Rodine Schönfeldovcov, pod novým menom Váňovci, našiel kazateľ bývanie v blízkosti svojho bydliska.

Keď nemeckí vojaci a ich slovenskí spojenci začali vykonávať prehliadky a rozpútali represie, veľa obyvateľov Klenovca opustilo mesto a utieklo do neďalekých hôr. Tieto dve rodiny prišli za kazateľom Čermákom a u neho aj zostali.

Ľudovít Repáš, Ján Balciar

Napriek strachu a množiacim sa útekom do hôr kazateľ Čermák neopustil ľudí, ktorí ho potrebovali. Keď Ján Balciar, obyvateľ Klenovca, prišiel varovať kazateľa, aby odišiel so svojou rodinou do hôr, naliehal, aby jeho židovskí spoločníci mohli ísť s ním. Balciar sa vydal na veľmi nebezpečnú cestu do svojho príbytku v horách spolu s tehotnou manželkou a dvomi deťmi, s kazateľom Čermákom a jeho rodinou a tiež s Ignácom a Margou Weissbergovcami a ich 9-ročnou dcérou Vierkou. Na druhý deň prišli Imanuel a Johanna Schönfeldovci.

Nemecké vojská prehľadávali okolie čoraz častejšie a raz sa dostali až k chalupe pána Balciara. Ako dôvod, prečo je v chalupe toľko ľudí, im kazateľ Čermák povedal, že sa zhromaždili na krstinách a kvôli vojne sa nemohli vrátiť domov. Neskôr k nim ešte pribudla jedna židovská žena, ktorá musela odísť od rodiny, ktorá ju ukrývala, lebo tlak na rodinu bol už neznesiteľný.

Títo šiesti Židia zostali spolu so svojimi záchrancami v chalupe až do konca vojny. „Vďaka Bohu, ktorý nás ochraňoval, sme ja a moja rodina mohli pomôcť tým, ktorí potrebovali našu pomoc,“ napísal Ján Balciar o niekoľko rokov neskôr.

Záchrancovia – Ján a Katarína Ozvaldovci; Zachránení – David Sivor (Pavel Suchostaver), jeho stará mama Ružena Feuereisen, jeho strýkovia Ján Feuereisen a Lajos Feuereisen, jeho sesternica Hermína Feuereisen

Až do začatia deportácií v roku 1942 trávil David Sivor (vtedy ešte Pavel Suchostaver) svoje detstvo buď v Bratislave, u rodičov svojho otca, alebo v Liptovskom Mikuláši, u rodičov svojej mamy.

„Keď začali v Bratislave protižidovské nálady, mal som vtedy sedem rokov. Pamätám si, aký to bol nepríjemný pocit, keď som počul pomenovanie Žid,“ spomína na svoje detstvo.

Davidovmu otcovi Rudolfovi Suchostaverovi bola udelená výnimka z deportácií vďaka jeho zamestnaniu. Pracoval v zámočníckej a kachliarskej dielni svojho otca. Výnimka z deportácií sa vzťahovala na celú rodinu.

Keď sa začali deportácie v roku 1942, David bol so svojou matkou v Liptovskom Mikuláši, kde chodil do 1. ročníka židovskej ľudovej školy. Prvý ročník nedokončil. V máji 1942 totiž Davidovu matku telefonicky varoval ich sused z Bratislavy, policajný právnik pán Ernest Kordoš, aby odišli z Mikuláša, inak ich pošlú do koncentračného tábora.

Hneď v ten večer sa Davidova matka zbalila, zobrala so sebou Davida, svoju mamu, bratov Jána a Lajka i sesternicu Hermínu. Bratranec Davidovej mamy so svojou manželkou a 11-ročnou dcérou nechceli opustiť Hotel Kriváň. Ráno prišla do ich izby hliadka a odvliekla ich do synagógy, odkiaľ ich deportovali priamo do plynových komôr koncentračného tábora.

Po niekoľkých dňoch dostala Davidova rodina oznámenie od deportačného úradu, aby opustili do troch dní byt. Rodičia našli ubytovanie v drevenom domčeku u jedného Bielorusa menom Birjukov. Davidových starých rodičov premiestnili do židovského geta. Starý otec počas týchto ťažkých chvíľ zomrel, starú mamu deportovali. Aj Davidovho otca zadržali a takmer poslali do bývalého Poľska. Našťastie jeho manželka ukázala výnimku a Davidovho otca v poslednej chvíli prepustili.

Ján Ozvald, Katarína Ozvaldová

Po potlačení Slovenského národného povstania, koncom augusta 1944, Nemci posilnili svoje pozície v krajine, čo znamenalo väčšie nebezpečenstvo pre Židov a bolo nevyhnutné nájsť si úkryt.

David so svojou starou mamou a dvoma strýcmi a sesternicou našli útočisko v rodine Ozvaldových v Podunajských Biskupiciach. Je obdivuhodné, ako Ozvaldovci dokázali vo svojom maličkom domčeku ukrývať piatich ľudí. David sa skamarátil so synom Ozvaldovcov. Spolu chodievali na roľu zbierať uhorky alebo hnojivo od kráv. Davidova mama pracovala v tom čase na falošné papiere ako kuchárka v nemocnici pri kostole sv. Alžbety.

Jedného dňa na dvere Ozvaldovcov zaklopali gardisti. Pravdepodobne niekto zo susedov nahlásil, že v dome sa ukrývajú Židia. David rýchlo skočil do prasačinca medzi množstvo malých prasiatok, ktoré ihneď začali kvičať. Prasiatka začali lízať Davidovi prsty, utíšili sa a tak sa stalo, že ho gardisti nenašli. V ten deň však gardisti odviedli celú Davidovu rodinu a neskôr ju aj deportovali. David opustil rodinu Ozvaldových a presunul sa postupne do dvoch iných úkrytov.

„Nikdy nezabudnem na 4. apríl 1945, keď som sa naspäť vrátil do nášho bytu na Škrovankovej ulici. Boli sme voľní. Niekoľko rodinných príbuzných a aj moja mamička sa vrátili z Terezína domov,“ spomína David.