Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
31. január 2018

Poľsko-židovský spor a holokaust

Pozadie mediálnej kontroverzie.
Poľsko-židovský spor a holokaust

„Kto neodsudzuje – ten súhlasí.“ Grafiti s motívom Jána Karského vo Varšave. Foto: wikimedia

Bude tomu šesť rokov, v Bielom dome sedel Barack Obama a rozhodol o udelení vysokého štátneho ocenenia – medaily slobody pre Jana Karského, legendu poľského odboja. Karski bol už viac ako desať rokov po smrti, v Bielom dome bolo prítomných viacero Poliakov. Malo to byť gesto priateľstva, dostavil sa šok.

Citát: Jan Karski „slúžil ako kuriér poľského hnutia odporu v najťažších dňoch druhej svetovej vojny. Predtým ako prešiel cez líniu nepriateľa a bol prepašovaný do varšavského geta a poľského tábora smrti, sa od bojovníkov v odboji dozvedel, že Židia sú masívne vraždení. Išiel tam, aby sa o tom presvedčil na vlastné oči. Jan potom priniesol túto informáciu prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi, čo bolo jedno z prvých svedectiev o holokauste a prosba, aby svet niečo podnikol.“

Ehm, ehm... poľský tábor smrti?

Vtedajší poľský minister zahraničných vecí Sikorski okamžite reagoval, nazval to prejavom „ignorancie a nekompetentnosti“ zo strany prezidenta Obamu, pobúrený bol poľský premiér Tusk, poľský veľvyslanec, nespočetné množstvo ďalších poľských historikov a politikov. Obamov úrad sa neskôr ospravedlnil.

Karski je príbeh, ktorý v niečom predstihne aj Vrbu a Wetzlera. Bol odvážny na hranu noža, hral ústrednú rolu v príbehu, ktorý viedol k zverejneniu správy o masovom vyhladzovaní Židov na území Poľska okupovaného Nemeckom. To bol december 1942 (!), rok a pol pred útekom Vrbu a Wetzlera. Karski, poľský podzemný štát a vláda v exile podnikli viacero krokov na záchranu Židov, sám Karski sa stretol nielen s Rooseveltom, ale aj s Churchillovým ministrom zahraničných vecí Edenom či slávnym spisovateľom Koestlerom. Skrátka: hoci Poľsko cez vojnu neexistovalo, pretože bolo okupované nacistickým Nemeckom, poľské štátne orgány v exile a podzemí robili pre Židov najviac zo všetkých.

Osobitne dráždivé je, keď o „poľských" koncentračných táboroch píšu a hovoria nemecké médiá, ako sa to stalo v prípade ZDF alebo Die Welt. Dajte si ale do googlu vyhľadávať „Polish death camps“ a „German death camps“ a budete na tom rovnako ako Poliaci v Bielom dome počas Obamovho príhovoru.

Hoci žiadne poľské tábory smrti neexistovali, majú takmer 15 miliónov odkazov na internete. Tie nemecké, reálne, asi 6,5 milióna. A to Poliakov dlhodobo uráža, zneucťuje to pamiatku ich predkov a obetí. Preto napr. trvajú na názve Auschwitz a nie Osviečim v spojení s tamojším koncentrákom. Žijeme v dobe wiki-politics, politici či novinári sú nevzdelaní, google a wikipédia im nahrádza štúdium, čo neradno podceňovať. A preto celé mesiace  pripravovali zákonnú normu, ktorá to mala vyjadrovať.

Novela zákona prešla s paragrafom, ktorý trestá nepravdivý výrok pripisujúci „poľskému národu alebo štátu zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť za nacistické zločiny“ do výšky troch rokov. 

A oheň bol na streche.

Inzercia

Izraelská veľvyslankyňa protestovala, nový poľský premiér Morawiecki telefonoval s izraelským premiérom Netanjahuom (prisľúbil komisiu), téme sa venujú všetky médiá v západnom svete a namiesto príbehu Jana Karského pripomínajú nedávne video skupinky poľských nacistov, resp. pogrom a upálenie poľských Židov v Jedwabnom, ktorého sa cez vojnu dopustili Poliaci, podľa všetkého vedení či inšpirovaní nacistami. Stromy prekryli les, poľský imidž opäť utrpel. Poľsko dostáva ďalšiu facku, ktorú si nezaslúži.

Nie je to v tejto téme prvý ani poslednýkrát. Azda najsmutnejším príkladom bolo, keď sa katolícke rehoľné sestričky chceli v dnešnom Osviečime modliť za zločiny Auschwitzu. Nie verejne a demonštratívne, ale v tichosti, v klauzúre. Židom to prekážalo tak zásadne, že nepomohla ani snaha Jána Pavla II., resp. celý spor sa skončil kompromisom, na ktorom sa podieľal poľský pápež a sestričky svoj kláštor otvorili mimo priestoru Auschwitzu, ich kaplnku určite mnohí Slováci navštívili.

Myšlienka, ktorá mala spájať, rozdeľovala. Pre Poliakov aj katolíkov nepochopiteľne, dodajme.

Tento precedens a pápežov rukopis mali stanoviť, ako má vyzerať poľsko-židovský prístup k holokaustu. Židia trvajú na tom, že sa to nedá robiť spoločne, rehoľné sestričky ale ukázali, že to možno robiť vedľa seba.

Preto je aktuány spor zbytočný a absolútne kontraproduktívny. Veď Kaczynského strana a jej elity majú cit pre historickú politiku, vo Varšave nedávno otvorili výborné židovské múzeum Polin (na návštevu si vyhraďte minimálne pol dňa), ktoré zobrazuje tisícročné spoločné dejiny Poliakov a Židov, nič podobné nikde v Európe a azda ani vo svete nenájdete. Poľský film, knihy, diskusie, verejné angažovanie... podobne filosemitská kultúra je až za oceánom.

Poľský a židovský národ toho spája veľa, zmysel pre mesianizmus (inokedy misionizmus), schopnosť priniesť najvyššiu obeť či stáť na kraji útesu proti všetkým. Pre obidva štáty je dôležitá ich armáda, kultúra a zvláštnym spôsobom vážna hudba. Boli časy, keď väčšina Židov z celého sveta žila v poľskom štáte, jeden rabín dokonca nazval Poľsko novou Palestínou. Židia ale začali z východnej Európy utekať dlho pred holocaustom, mimochodom, v čase keď poľský štát tiež neexistoval. Pri založení štátu Izrael bola polština najčastejšie používaným jazykom v prvom Knesete, dnes je poľský pas čoraz viac populárny medzi mladými Izraelčanmi (pas EÚ). Poľsko a Izrael toho pojí veľa.

To, čo sa deje, je preto krivda. Poľský národ je veľkou obeťou vojny, aj holokaustu. Ale Poliaci rozumejú Židom ako málokto iný, preto sa jej mali sami vyhnúť.

Odporúčame