Posolstvo človeku

Posolstvo človeku

Foto: Zaytsev Artem/flickr.com

Recenzia na novú knihu mladej poetky Veroniky Dianiškovej.

„Uhádni, kto z nich prežije túto zimu“ – uvádza autorka na samom začiatku knihy. A takmer na samom konci knihy, v časti nadpísanej Vtáčí atlas, čítame verše:

„... alebo to bol škovránok? To ti nepovedia. Niet ani kam položiť kvety.

Bolo to nulté

zastavenie tesne pred rozletom, pred rozvinutím. Občas smrť býva

taká tichá, že na zem nespadne ani o jeden list viac.“

Veronika Dianišková (1986) pôsobí v Slovenskom rozhlase, vydala dve básnické zbierky (Labyrint okolo rúk, 2006; Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh, 2014), táto tretia vznikla v čase, keď autorka pracovala v nocľahárni a potom ako opatrovateľka v zariadení pre chorých ľudí bez domova. Básne do tejto zbierky spolu s autorkou vybral vydavateľ a editor Peter Milčák, desing and layout urobili Jakub Milčák a Erik Jakub Groch, autorkou niekoľkých jemných ilustrácií – kresieb je Jaroslava Džuppová. Zbierka je útla – aj s ilustráciami má päťdesiatosem strán, z toho tridsaťtri básní. Aj v tomto prípade platí to pravdivé, že nie kvantita, ale kvalita je v umení rozhodujúca.

Je evidentné, že autorka sa v knihe vyznáva z toho, čo jej zmysly zachytili a duša prežila pri pomoci ľuďom v „poloobydliach“, „polodomoch“ i „polodomovoch“ a „nedomovoch“. Dianiškovej zážitky sú také silné a také rôznorodé, že azda zabránili usporiadať verše formovo (interpunkcia aj je, aj nie je).

„Sídlisko sa s krajinou delí o ľudí. Tam

sa začínajú polozáhrady/ poloobydlia,

... //...//

nadranný chlad v otvorených kostiach, na pár chvíľ

nemožnosť nádychu (hučanie sanitky),...“

Niektoré básne pripomínajú svojou útlosťou, „len“ sentencie či haiku: „V izbe nám ubúdajú ľudia./ Taká veľká miestnosť,/ a už len jedna noha/ v nej.“

„Zobúdzaš ich po jednom,

priskoro na pohyb do skleneného

rána. Prudké vzdychy počúvaš

s úľavou, prikrývky sa trieštia

prvým pohybom.

Pri jednom zrazu nevieš –

ako ani kedy. Raz za rok

jedného nezobudíš.“

    

Prostredie – „obydlia“ ľudí bez strechy a s chorobami – je stvárnené v náznakoch, iné predstavuje celú nahotu problému.

„Znovu sa dotrmácať (kam?),

Pretnúť ostré trasy áut, naraziť do vetra,

prejsť na hluchú cestu.

Nedomov zjasnieva,

kdesi pri kuchyni sa hmýria

mačiatka a potkany.

Celkom vzadu posledné

schúlené telo (kto ho tam nechal?),

nad hlavou vychudnuté sny,

steny sa trasú od chladu.

Tu sa kĺžu

ľudia a tiene, ťažko povedať, kto z nich

je menej skutočný.

Moje mĺkve opatrné kroky, v neúplnom tichu

otvára sa nôž, po chrbte skĺzne

pruh svetla.

Chránený pred dažďom, nechránený

pred neistotou rána, dýchajú

pravidelne.“

Lyrický hrdina mení uhol pohľadu – raz je to on, inokedy ja a ešte aj my a oni, lebo autorke ide aj o vzťah tých, ktorí domov majú a tých „iných“, napríklad bez domova. Lyrický, niekedy priam epický hrdina sa usiluje pomáhať aj tam, kde sa pomôcť nedá, alebo už sa nedá. Obrazy fyzického a psychického ľudského utrpenia sú náznakovité: „Hovoria, že kradne jedlo, ale ktovie, tu je skutočnosť/ často obklopená snami. //...// A aj tak vždy, keď mu nadvihnem vankúš, vidím:/ bojazlivo stlačené pečivo, dva špaky/ a dve lyžičky.“

Predposledná časť zbierky (mohla možno ona tvoriť záver) – Vtáčí atlas – je o niečo optimistickejšia. Spolu s lyrickým subjektom sa dostávame do prírodného prostredia, kde už nedominujú ľudia, ale vtáky, nie trpiace, ale slobodné. Azda by mohlo ísť o podobenstvo s Evanjeliom podľa Lukáša (Netrápte sa o svoj život) alebo Matúša (6/26: Pozrite na vtáky: Nesejú ani nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok, a predsa ich nebeský Otec živí; 28: A prečo sa toľko trápite s oblečením? Pozrite na poľné kvety... 31: Preto sa netrápte a nespytujte: Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme? 33: Dajte Bohu prvé miesto vo svojom živote a on vám dá, čo budete potrebovať.)

Posledná časť zbierky má inú formu než prvá (či druhá) – silnie lyrické ja, pribúda prírodnej lyriky, ale aj apokalyptických motívov.

„Zachrániť sa dá len plávaním cez more. Voda je teplá a roztvára sa,

niečie mŕtve ruky, oči plávajú pod mnou. Na druhom brehu

je nový ostrov, nový život. Vyvrhlo ma na betónovú tabuľu

plnú polonahých ľudí. Čo tu robíte, spýtal som sa.

Čakáme na Boha, more nemá druhý breh.“

V záverečných veršoch knihy nájdeme protiklad prírodného prostredia a veľkého mesta v neprospech mesta.

A tak sa môžeme vrátiť kdesi na začiatok našich reflexií o tejto tretej básnickej knihe Veroniky Dianiškovej: Minimom slov pomenovala maximálny, dôležitý problém. Všetky časti, básne, verše zbierky majú spoločnú myšlienkovú platformu – posolstvo človeka o človeku.

Veronika Dianišková: SPRÁVY  Z NEDOMOVOV

Modrý Peter 2017

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo