Svadba (Noces) režiséra Stephana Strekera je francúzsko-belgicko-pakistansko-luxemburský film z roku 2016, centrálnou postavou je 18-ročná Záhira a jej rodina, pakistanskí imigranti žijúci v Belgicku, integrovaní, zamestnaní, aj doma často hovoriaci po francúzsky. Deti aj rodičia majú blízkych známych medzi Belgičanmi, otec má malý obchod, deti navštevujú diskotéky, aj šatka je pre Záhiru skôr módnym doplnkom než náboženským symbolom. Najstaršia dcéra má už svoju rodinu, najmladšia je ešte dieťa, Záhira si je blízka s bratom Amirom, ktorý je jej rovesníkom.
Dráma sa začína od prvého momentu. Záhira žiada o potrat, všetko je utajené, celkové náklady 3,50 eur. Ak ale zaváha, o pár týždňov bude musieť ísť do Holandska, kde ju to vyjde na 800 eur plus cestovné a iné náklady.
Záhira hovorí o dieťati, zdravotný personál ju upozorňuje, že o žiadne dieťa nejde, že je to plod. Ale iný nátlak nerobia, musí sa rozhodnúť sama. Má týždeň.
Záhira si chce dieťa nechať, chcela by so svojím priateľom (manuálne pracujúci pakistanský imigrant) žiť, mať rodinu. Proti sú jej rodičia, brat, všetci. Potrat si v poslednom momente rozmyslí, z nemocnice utečie. Partner ju následne odmietne, pravdepodobne pod nátlakom svojej rodiny, vzťah sa skončil. Dieťa žije.
Nebude to trvať dlho, napokon navštívi potratovú kliniku v Holandsku. Tlak okolia je silný, ona slabá.
Od jednej vraždy dej speje k druhej.
Záhira sa pozerá na tri fotografie troch pakistanských chlapcov, z ktorých si má vybrať budúceho muža. Žiadneho z nich nepozná, môže si s nimi ale skajpovať, rozhodnúť sa sama. Jeden dokonca hovorí po francúzsky. Je zúfalá. Utečie z domu, prespáva u kamarátky, v škole sa odohrá konflikt s jej otcom, ten má navyše problémy so srdcom, tlak sa stupňuje, brat, staršia obľúbená sestra, matka, všetci ju nútia podriadiť sa. Otec je hospitalizovaný v nemocnici.
Záhira dlho odmieta, napokon súhlasí so zásnubami cez internet. Keď sa dozvie, že o pár dní nato má so staršou sestrou cestovať do Pakistanu za budúcim mužom, znovu utečie. Dohodne sa s mladšou sestrou, ešte dieťaťom, aby jej pripravila pas, po ktorý sa zastaví. So svojím belgickým kamarátom, ktorý sa ju dlho usiloval získať, chce odísť do cudziny.
Sestra súhlasí, pas jej podá, tíško sa ospravedlní a odíde z izby. Amir, brat s ktorým si je najbližšia, k nej pristúpi a zabije ju. Česť rodiny je zachránená.
Film je kvalitná dráma, islam nie je démonizovaný, bigotný je iba dôraz na zvyk. Záhirina rodina je inak slobodomyseľná, susedov ani okolie nijako neruší, modlí sa v súkromí a tichosti, žiada len autonómiu.
Napriek dvom vraždám je tu ešte jedna hlboká dráma, pre mňa skutočný odkaz filmu.
Príbeh ukazuje, čoho sa musí vzdať moslim, ak nechce poslúchnuť príkaz. Záhira nejde len proti viere a komunite, ide proti rodičom, svojej rodine. Proti tým, ktorých miluje. Aj oni všetci ju milujú, úprimne, vzájomne. To, k čomu ju nútia rodičia, je – podľa nich – pre jej dobro. Otec, matka, ale ani sestra a brat ani na sekundu nepripustia opak.
Vzdať sa viery alebo konvertovať na inú vieru je v islame zásadne iná kategória ako u nás. A ako potvrdzujú viaceré svedectvá, napríklad zosnulého Nábila Kvarešího (pozri video nižšie), moslim nečelí v istých prípadoch len hrozbe smrti, čelí oveľa silnejšiemu a nepríjemnejšiemu tlaku – s islamom sa vzdáva rodiny, prichádza o vlastnú matku, súrodencov, ostáva úplne sám. Stať sa kresťanom znamená pre bývalého moslima doslovné naplnenie biblického vzdať sa všetkého. Práve to je sklíčko, cez ktoré treba vidieť duchovnú drámu miliónov moslimov.
Islam nepozná kategóriu individuálneho svedomia, ba viac: Korán ju neguje.
To stojí za malé zastavenie. Antika svedomie poznala aj bez Boha (resp. s mnohými bohmi), práve tu je bod, prečo je svet islamu civilizačne iný.
Hasan Jusef je synom jedného zo zakladateľov Hamasu. Podieľal sa na početných útokoch na izraelských vojakov, viackrát bol uväznený. Stalo sa niečo neočakávateľné. Hasan prešiel na druhú stranu a stal sa informátorom izraelskej tajnej služby a konvertoval na kresťanstvo. A urobil najradikálnejšie možné rozhodnutie: udal svojho otca, aby mu zachránil život. Bál sa o neho, musel zachrániť obete jeho rozhodnutí a chcel mu – vedený novým náboženstvom – vytvoriť priestor pre zmenu a nápravu. Odvtedy je považovaný za zradcu, pre všetkých. (Je kritikom Hamasu aj Izraela.)
Hasan aj Nábil mali veľmi blízky vzťah so svojimi matkami, ani jedna ich už potom nechcela vidieť. Filmová Záhira mala blízky vzťah so svojím bratom, ktorý ju napokon zavraždil.
Konverzia alebo už aj konflikt moslima so svojou vierou je bezprecedentná vec. V každom jednom prípade. Práve toto je dodatočné sklíčko, cez ktoré treba vidieť to, o čom hovoril Benedikt XVI. v Regensburgu.
Lenže to nie je koniec. Tie príbehy tu sú a pribúdajú.
Foto: YouTube, webová stránka k filmu Noces