K VECI: Štát bez zachovania subsidiarity je nespravodlivý

My Američania radi považujeme svoje politické usporiadanie za trvalé a nemenné. Ústava vystavená v Národných archívoch ako v chráme je ten istý dokument, ktorý bol prijatý v roku 1789 a ktorý dal povstať našej republike. No trvalosť nie je princípom spravodlivosti.

Od toho istého roku má Francúzsko už svoju piatu republiku. Nemecko za posledných sto rokov vyrástlo od Kaisera cez Weimarskú republiku a národný socializmus až k demokracii a zjednoteniu. Ortodoxné Rusko sa pretackalo od cára cez ateistický komunizmus k oligarchii (sprevádzanej demokratickými ornamentmi). Tieto zmeny, uvádzané do pohybu výbojmi zvonka a vnútornými spormi, sú v dejinách normou.

Ústava Spojených štátov bola doplňovaná a reinterpretovaná, občas dramaticky, ako sme si opäť mali možnosť pripomenúť pri výročí prípadu Roe verzus Wade [v dôsledku ktorého boli v USA legalizované potraty na základe 14. dodatku Ústavy zaručujúceho právo na súkromie. Na výročie tohto rozhodnutia sa vo Washingtone D.C. každoročne organizuje Pochod za život, na Slovensku bude 16. marca v Bratislave, pozn. prekl.]. Výsledky boli za tie roky značné – napríklad rast moci a zdrojov centrálnej vlády – no postupné.

Tento postupný vývoj však začal byť hrozbou pre základný princíp subsidiarity.

Británia mimo hlavného centralizačného prúdu

Poučenie si môžeme zobrať od inej krajiny známej za posledných pár storočí relatívnou stabilitou: Spojeného kráľovstva. Británia často stála mimo politických zrážok a kultúrnych rán na druhej strane Lamanšského prielivu.

Keď sa krátko po 2. svetovej vojne utvorilo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, jeho kľúčovými vodcami boli katolíci: Konrad Adenauer z Nemecka, Robert Schuman z Francúzska a Alcide de Gasperi z Talianska (všetci traja boli navrhnutí na blahorečenie). Snažili sa integrovať ekonomickú moc Nemecka do štruktúry, ktorá by otvorila cestu k dlhotrvajúcemu mieru a k prosperite pre celú Európu bez nebezpečnej centralizácie moci.

Spojené kráľovstvo sa rozhodlo zostať bokom, lebo uprednostnilo svoj tradičný odstup od kontinentálnych záležitostí. No ako spoločný európsky trh rástol, Briti si rozmysleli svoju pozíciu, lebo sa báli, že ostanú mimo hospodárskeho rastu. Po počiatočnom odmietnutí zo strany Francúzka sa Británia nakoniec stala členom Európskeho spoločenstva v roku 1973.

„Jednoducho chceme, aby sa nám vrátili naše vlastné peniaze.“
Margaret Thatcherová

Zdieľať

No rozporuplnosť ostala. Premiérka Margaret Thatcherová hľadela s pochybnosťami na rastúcu úlohu Bruselu a slávny bol prípad, keď dosiahla zníženie príspevkov Británie pre ES (dnes EÚ) s požiadavkou: „jednoducho chceme, aby sa nám vrátili naše vlastné peniaze.“

Keďže tento pohľad stále žije, premiér David Cameron bol práve donútený prisľúbiť referendum o členstve Británie v EÚ do roku 2017, ak si jeho Konzervatívna strana v očakávaných voľbách v roku 2015 udrží moc. Medzitým dúfa, že s ostatnými členmi EÚ vyrokuje pre Britániu lepšie podmienky, ktoré zmenia názor polovice voličov v Spojenom kráľovstve, ktorí by radi z EÚ vystúpili.

Cameron vytvoril pre svojich Toryovcov moderný imidž, no mnohí ho považujú za oportunistu bez princípov. Rozhodne je jedným z mála súčasných politikov na západe, ktorí opakovane uvádzajú morálny relativizmus ako kultúrny, a tým aj politický problém svojej krajiny, hoci sa nezdá, že by mal nejaké riešenie.

Jeho oznámenie o referende vyvolalo námietky zo strany Nemecka a iných horlivých proeurópkych vlád, vrátane Obamovej administratívy.

Európska nechuť k centru

Pochybnosti však majú aj iné krajiny. Fíni nedávno pustili k moci euroskeptikov. Maďarský premiér Viktor Orbán nahneval mnohých proeurópskych komentátorov novou ústavou, ktorá je podľa niektorých nedemokratická. Táto kritika je sčasti oprávnená a Orbánova vláda reagovala zmenami.

Predsa sa však zdá, že kritika Orbánovej politiky čiastočne pramení z jeho otvoreného odmietania dominancie Bruselu. Toto odmietanie prináša obvinenia z nacionalizmu (a pravda je, že priťahuje aj podporu niektorých nechutných pravicových populistov).

Niektoré reakcie na Orbána spoza maďarských hraníc sú možno ostrejšie pre odkaz na kresťanské korene v preambule novej ústavy – nápadný kontrast s tým, ako autori neúspešnej ústavy EÚ spred pár rokov odmietli spomenúť kresťanstvo ako jeden zo zdrojov súčasnej Európy.

Hlavný princíp, o ktorý tu ide, je subsidiarita. Podľa tohto životne dôležitého katolíckeho učenia by sa mali všetky otázky rozhodovať na najnižšom možnom stupni spoločnosti. Samozrejme nevylučuje vlády štátov a medzinárodné organizácie. Prijíma potrebu vyššej autority (napríklad pápeža), keď miestni predstavitelia nedokážu problém zvládnuť sami. Ale obmedzuje zásahy zhora a Európska únia tvrdí, že tento princíp prijíma.

Reakcia na rast moci EÚ v Spojenom kráľovstve aj inde v skutočnosti tvrdí, že subsidiarita sa porušuje. Mnohí akoby hovorili: „jednoducho chceme, aby sa nám vrátila naša vlastná oprávnená moc.“

"Americkí zakladatelia vytvorili systém federálnej vlády dostatočne silný, aby vykonal všetko potrebné pre spoločné dobro, pričom mnoho právomocí vyhradil štátom. Rovnováha sa odvtedy podstatne zmenila."

Zdieľať

Táto debata naznačuje, že ako po celé desaťročia elity uvádzali do pohybu mocné centralizačné sily v EÚ, tak dnes pôsobia mocné decentralizačné sily.

Treba obnoviť rovnováhu

To môže byť poučením pre Spojené štáty. Americkí zakladatelia náročným kompromisom vytvorili systém federálnej vlády dostatočne silný na to, aby vykonal všetko potrebné pre spoločné dobro, pričom mnoho právomocí vyhradil štátom – svojím spôsobom to bol systém praktickej a rozumnej subsidiarity. Táto rovnováha sa podstatne zmenila, zvlášť od začiatku progresívnej éry s Teddy Rooseveltom a v inom zmysle s Woodrow Wilsonom.

Zakladatelia študovali demokratické experimenty od staroveku, a tak vedeli, že ich usporiadania boli krehké, citlivé na všetky nebezpečenstvá, že usporiadaná slobody oligarchii a ochlokracii.

Podobne ako v Európe, aj v tejto krajine si môže ohľad na subsidiaritu vynútiť kritickú diskusiu o základných cieľoch a formách vlády.

Nemôžeme sa vrátiť do veľmi odlišnej situácie, v akej boli Spojené štáty v roku 1789. No moderný centralizovaný štát, ktorý odmieta subsidiaritu, je nespravodlivý. Táto nespravodlivosť by nás mala pohnúť k obnove subsidiarity v našom politickom usporiadaní.

Joseph Wood
Autor vyučuje v Institute of World Politics vo Washingtone.

Pôvodný text: Subsidiarity, Foreign and Domestic, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, wikimedia.org (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo