Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
18. december 2017

Ako v dieťati nezabiť túžbu pomáhať núdznym

Dieťa chce darovať svoje peniaze chudobnému žobrákovi. Podporiť ho alebo zastaviť?
Ako v dieťati nezabiť túžbu pomáhať núdznym

Foto Flickr/Tripp

Ako reagovať, keď dieťa pri pohľade na žobráka na ulici mu túži dať svoje nasporené peniaze, lebo mu chce pomôcť? Keď my dospelí tušíme, že dotyčný by peniaze nevyužil dobre a podporovať by sme mali skôr charitatívne organizácie. Ako však nezabiť v dieťati svojou reakciou túžbu byť dobrý ku konkrétnemu človeku?

Tieto otázky sme položili nášmu rodinnému triu odborníkov na výchovu. 

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Jedným zo sprievodných znakov súčasnosti je imperatív rýchlosti. Niekto od nás požaduje prácu s tým, že „už včera bolo neskoro“. Položíme otázku, nastolíme problém, v priebehu niekoľkých minút chceme odpoveď i riešenie. Rýchlosť. Iste, vtedy, keď ide o ohrozenie života, ale väčšina obohacujúceho prežívania potrebuje svoj čas na zdieľanie i dialóg. Aj výchova k dobročinnosti.

Spomínam si na scénu z filmu Bedári ešte so skvelým Jeanom Gabinom v role Jeana Valjeana. Svojmu spoločníkovi ukazuje to, ako má „profesionálne“ žobrať. Mal som kolegu-učiteľa, ktorý v „kostýme“ bedára žobral v Liga pasáži. Potom sa prezliekol do gala a išiel s peniazmi do herne. Často si na oba príklady spomeniem, keď vidím bezdomovca na križovatke, pri obchode či kostole. Je to chudák alebo profesionál? Alebo oboje? Rozhodujem sa. Som si celkom istý, že aj tak občas podľahnem „profesionálovi“.

O čo ťažšie to majú naše deti. Hovoríme im síce o tom, že sa treba podeliť, núdznym pomáhať, povzbudzujeme ich, aby darovali hračky deťom v Afrike, dávame im drobné, aby ich dali v kostole do zvončeka... Mali by sme sa však s nimi oveľa viac rozprávať o tom „Komu?“, „Prečo?“, „Ako?“ pomáhať. Mali by zažiť naše rozhodovanie. Mali by zažiť, že nie sme ani lakomí, ani rozhadzovační. Že sa aj deliť môžeme práve preto, že vždy myslíme „na zadné kolieska“.

Chudoba nie je, ako sa dnes často tvrdí, iba sociálny problém. Pri mnohých je to problém psychologický i výchovný. A tým nepomôžeme dvoma eurami. Tí sa potrebujú rozhodnúť, že chcú riadne žiť. Potrebujú podporu vo viere v seba, túžbu a vôľu za svoju zmenu bojovať.

Učme deti opatrnosti a kritickému rozhodovaniu v tom, komu, prečo a ako pomáhame. „Profesionáli“ totiž číhajú temer na každom kroku. Možno tak predídeme sklamaniu, ktoré zažilo päť manželiek (jedna dokonca dvakrát) môjho spomínaného kolegu-gamblera. Ony chceli pomôcť, on len „profesionálne“ zneužil ich dobrodušnú naivitu.

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Slovenská asociácia individuálnej psychológie

Vedci sa niekedy sporia, či sa jednotlivec rodí viac s egoistickým alebo altruistickým správaním. Človek je sociálna bytosť. Žijeme v spoločnosti a bez nej by sme neprežili. Keď sa dieťa narodí, je schopné vyvolať u svojich rodičov inštinktívnu potrebu opatery. V tomto svojom úsilí nie je pasívne, naopak, už novorodeniatka sa prejavujú tzv. protosociálnym správaním: živšie reagujú na ľudí ako neživé podnety a tým si dokážu od svojich opatrovateľov vypýtať starostlivosť a uspokojovanie svojich potrieb.

Počas svojho vývinu však deti prechádzajú najmenej dvoma egocentrickými štádiami, keď sa zameriavajú na seba a vnímajú svet zo svojej perspektívy. Prvým je obdobie predškolského veku, okolo 5. roku života, a ďalším je dospievanie, keď sa jednotlivec cíti v centre diania a má dojem, že všetci sa dívajú na neho. Dospievanie je také kritické a relatívne dlhé obdobie, že často až do dospelosti prechádzajú dnešní mladí ľudia – mileniáni s predstavu svojej výnimočnosti.

Deti je však potrebné učiť empatii, súcitu a zdieľaniu. Táto výchova sa začína v spleti rodinných vzťahov. Dieťa by nemalo byť postavené na piedestál, ale zapájané do života rodiny. Už malé deti môžu s niečím pomôcť, niečím prispieť. Oceňujme ich úsilie. Učme ich poďakovať, ale vyjadrujme vďaku aj im. Psychológ Alfred Adler hovoril, že dieťa sa má naučiť spolupatričnosti k matke, otcovi a súrodencom a potom preniesť tento vzťah na ostatných ľudí mimo svojej úzkej rodiny.

V prípade, že dieťa chce obdarovať chudobného človeka, treba to podporiť.

  • Následne je však vhodné porozprávať sa s dieťaťom o chudobe a žobraní v súvislostiach.

    Inzercia

  • Namiesto toho, aby sme deťom priamo vraveli, čo majú a nemajú robiť, považujem za vhodnejšie pýtať sa ich, aby si mohli samy naformulovať odpoveď a uvedomiť si ju.

  • Je správnejšie ponúknuť reálnu pomoc, jedlo či ošatenie ako iba peniaze.

  •  Deti, ktoré už dostávajú vreckové, majú darovať peniaze z vreckového, a nie od rodičov.

  • Je dobré nadviazať rozhovor s bezdomovcom a zaujímať sa o neho, povzbudenie človeka, ktorému sa ostatní vyhýbajú, má veľký zmysel.

  •  Pomôcť konkrétnemu človeku je účinnejšie. Napokon vieme, kde končia naše prostriedky, ak ich darujeme organizáciám?

  •  Neobávajme sa, že naše deti budú ostatní využívať, ak ich pripravíme dobre na život v spoločnosti, postupne sa naučia, aj na základe dôsledkov svojho správania, správne sa rozhodovať.

Byť milý k iným a aktívny nikdy nie je na škodu. Sociálno-emočné kompetencie priamo súvisia so životnou spokojnosťou. Nemôžeme povzbudiť ostatných bez toho, aby sme nepovzbudili samých seba.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Je úžasné vidieť, ak dieťa má záujem pomáhať a prejavuje empatiu a súcit s trpiacim človekom. Je to jeden z pekných rodičovských úspechov vo výchove. Toto správanie, samozrejme, chceme a máme tendenciu posilňovať a podporovať.

Sú však situácie, keď je potrebné zvažovať spôsob a formu pomoci. Určite preferujem konkrétnu pomoc pred finančným darom, pretože deti nechápu presne hodnotu peňazí a práce rodičov, ktorá za nimi stojí.

Vždy je teda pre budovanie detského charakteru dôležité konať konkrétne dobré skutky, dokonca aj tie, ktoré budú deti niečo stáť. Myslím tým námahu, čas, premýšľanie nad obsahom dobrého skutku či jeho realizáciou. Participácia v rovine plánovania, vymýšľania či realizácie totiž učí deti procesu pomáhania a spolupráce.

Vidím ako užitočné aj drobné odrieknutie si obľúbenej potraviny, hračky či času na hranie alebo ušetrených peňazí z vreckového s cieľom ich darovania tomu, kto to potrebuje. V situácii, keď usúdime, že pomoc človeku by bola pre neho skôr kontraproduktívna a dieťa mu chce pomôcť, je vhodné vtiahnuť ho primeranou formou prostredníctvom rozhovoru do príbehu trpiaceho človeka a vysvetliť mu, aká forma pomoci by bola pre neho najlepšia.

Strohé odmietnutie pomoci s dodatkom „Ten človek si to nezaslúži, netreba mu to!“ môže mať negatívny dosah na chuť pomáhať či na porozumenie tomu, čo je pomáhajúce. Priblíženie príbehu trpiaceho človeka by malo vyústiť do hľadania alternatívnej pomoci aj cez nápady dieťaťa, ktoré po dohode s rodičom je potrebné aj zrealizovať. Takýto zážitok môže byť veľmi dobrým krokom nielen v budovaní charakteru dieťaťa, ale aj v budovaní vzťahu s rodičom, ktorý pomáha pomáhať. Veď táto schopnosť súcitu, všímavosti či túžby pomôcť alebo obetovať sa je pre dieťa základom pre budovanie priateľstiev, manželstva či dlhodobých rodinných vzťahov.

Foto Pavol Rábara, Andrej Lojan, archív D. Z.

Odporúčame