Cudzinec

Cudzinec

Foto: TASR

Ako Milan Šimečka nerozumie Slovensku.

Keď písal Milan Šimečka pre Respekt, čítaval som ho pravidelne a celkom rád. Odkedy sa „vrátil“ na Slovensko, jeho texty skôr nudia. Rozmýšľal som prečo, jeho knižná esej mi dala odpoveď. Šimečkovi sedí čeština, aj na Slovensko sa pozerá českým pohľadom, informovanejším, než je český štandard, iste, ale cudzím. Napriek tomu je knižka Medzi Slovákmi užitočná a dôležitá, odkryla totiž jeden princíp, ktorý bude čoraz dôležitejší pre interpretovanie Novembra 1989 na Slovensku.

Východiskom knihy je snaha pochopiť ľahostajnosť k vlastnej spoločnosti, čo Šimečka považuje za ústredný problém. Ľahostajnosť autor trafil, nie je to ale celý fenomén, je to dôležitá súčasť. Upozornili na to už iní, Tiso, Dubček a ani Husák sa nesprávali tak, aby obstáli pred dejinami. Všetci z nich mali politický talent a charizmu, dvaja dokonca prenikavý, ale v rozhodujúcom momente kariéry zlyhali. Prečo, to je slovenská otázka 20. storočia.

Šimečka na to ide inak, cez kultúru a spisovateľov, najmä Dominika Tatarku, kľúčové obdobie je normalizácia. Na rozdiel od Patočkovej „solidarity otrasených“ u nás vidí „solidaritu dohodnutých“. Rozdiel oproti Česku vidí zásadný: Podobne ako Tatarka u nás trpeli v Česku „stovky jeho českých kolegov“, u nás vládla „ľahostajnosť voči osudu priateľov a kolegov“. To je Šimečkov argument, slabiny sú zrejmé. Preháňa (nech vymenuje dve stovky českých spisovateľov, ktoré dokáže zrovnať s Tatarkom, aby obhájil termín stovky) a Slovensko vidí českým pohľadom.

Stačí si prečítať niektoré Bendove úvahy zo samizdatu, napr. z Tomského Rozmlúv, kde sa trápi uzavretosťou chartistického hnutia, ktoré nemalo väčší dosah na českú spoločnosť, a kladie si otázku, ako ďalej. V iných textoch si všíma masívnosť hnutia slovenskej podzemnej Cirkvi, osobitne po Velehrade, ktorá mala, samozrejme, iný a do veľkej miery nepolitický charakter, ale to neoslabovalo jej protirežimnosť. Nič z toho Šimečka nevidí.

Pre našu spoločnosť je dôležité pochopiť, ako sa správal počas normalizácie Válek, ako Feldek a ďalší vrátane autorov sebakritík, o tom bolo napokon napísané už dosť (napr. v textoch Valéra Mikulu alebo aj francúzskeho básnika Bernarda Noëla), ale rovnako si treba položiť otázku, prečo Chartu nepodpísali nielen ľudia ako tajný biskup Korec, náboženskí disidenti Krčméry a Jukl, ale aj liberálnejšie alebo otvorene politicky založení Jankovič, Čarnogurský, Kováč, ale aj Mojžišová či Hamada. Odpovede sa líšia, ale každá z nich poukazuje na slovenskú realitu viac ako Šimečkov úsudok o „solidarite dohodnutých“ alebo „ľahostajnosti voči kolegom“.

Niečo ako „ochranársky nacionalizmus“ existovalo, ale nevysvetľuje to problém, ktorý autora trápi. Stačí zobrať vážne slová generála Lorenca, ktorý nedávno vo viacerých rozhovoroch opakoval, ako bol najväčším nepriateľom režimu na Slovensku náboženský disent, nie spisovatelia, vrátane tých, čo udržovali väzby s Prahou.

Myslím, že si treba položiť dve otázky, ktoré Šimečka nekladie: Prečo mala na československú politiku, osobitne českú politickú scénu,  tak mizerne nízky dosah Sviečková demonštrácia, pričom išlo – ako upozornil americký historik Padraic Kenney – o jedno z najmasovejších vystúpení proti režimu v 80. rokoch v celom východnom bloku. Druhá otázka s tým súvisí, možno ju položiť viacerými spôsobmi, napr.: prečo Havel tak neskoro spoznal Tatarku (asi dekádu po napísaní Démona súhlasu), prečo bol pri prvej návšteve Slovenska ako prezident prekvapený, koľko u nás žije Maďarov a podobne. Skrátka: Česi stratili záujem o Slovensko dlho pred Klausom. Hovorím to na podčiarknutie toho, ako veľmi bol český a slovenský svet pred rokom 1989 objektívne iný a prečo nemožno na slovenské reálie používať české metódy, spojenie „hra na disent“ je už otvorene znevažujúce. Neboli to síce spisovatelia, ale mnohí iní za svoje aktivity sedeli vo väzení aj v 80. rokoch. Milan Šimečka si nevšimol obete a utrpenie tisícok ľudí.

Šimečkovo neporozumenie našim reáliám najviac odhaľujú časti knihy, kde sa venuje (alebo nevenuje) politickému katolicizmu a katolíckej cirkvi. Autor vidí po roku 1990 štiepenie medzi nacionalistov a liberálne elity, absolútne nevníma tretiu silu, kresťanov, ktorí majú odlišné videnie ako nacionalisti aj liberáli a zohrali pri transformácii rozhodujúcu rolu. Stačí porovnať, koľko popredných politikov pochádzalo z KDH a koľko z VPN, obavy z ľudáckeho antisemitizmu neobstoja (stačí spočítať, koľko politikov KDH malo židovský pôvod).

A opäť, tak ako pri normalizácii, aj počas mečiarizmu si Šimečka nevšimne, kto bol lídrom opozície. Ocení Karola Ježíka, Andyho Hryca a Pavla Ruska, pričom každý z nich zohral dôležitú rolu, ale porážku Mečiara jednoducho nie je možné pochopiť bez – pfuj, pfuj – Čarnogurského a KDH. Veta, že „ak mal nejaký jednotlivec najväčší podiel na porážke Mečiara, bol to práve Pavel Rusko“, neobstojí ani ako provokácia. Markíza a Rusko podiel mali, možno si predstaviť, že bez nich by prvá Dzurindova vláda nemala ústavnú väčšinu, ale „na porážke Mečiara“?! Obávam sa, že autor sa nechal uniesť podobne ako pri „stovkách“ českých Tatarkov.

Ku katolicizmu: Šimečka sa bojí, že slovenská cirkev nedostatočne oľutovala svoje dva historické hriechy, prvým je „podiel na genocíde slovenských Židov“, druhým hnutie Pacem In Terris, čo oslabilo jej mravnú autoritu. Problém je sčasti vážnejší a sčasti trochu inde, ako ho vidí Šimečka. Ten problém je zložitejší, napríklad preto, že do obidvoch sporov zasiahol Vatikán (kriticky k Tisovi aj Pacem In Terris), Šimečka však nenájde riadok na to, že bytostným kritikom Pacem In Terris bol na Slovensku tajný biskup Korec, ktorý sa súčasne ospravedlnil za deportácie Židov počas Slovenského štátu. Korec bol lídrom slovenskej cirkvi dlho pred rokom 1989, po roku 1989 sa ním stal oficiálne.

Jedným z najsmutnejších miest knihy je pre mňa strana, kde autor „pochopí“, prečo dnes stojí katolícka cirkev po boku fašistov: „Namiesto lásky k blížnemu dosadili lásku k životu, namiesto morálnej filozofie dosadili biologickú agendu. Čo iné než biologická agenda je totiž spor o to, či sa život začína rozdvojením prvej bunky v maternici alebo či je homosexualita prirodzená? Je paradox, že cirkev dnes nástojí na tom, že vie, čo je prirodzené, a vyhlasuje to za posvätné, čím sa míľovými krokmi blíži k Darwinovmu princípu prirodzeného výberu.“

Šimečka nechápe, že spor o ľudský život je filozofický a právny. Otázka, kedy sa začína život, sa, samozrejme, opiera o vedecké poznanie, ale spor je primárne filozofický: potrat je úmyselné zabitie nevinnej ľudskej osoby, preto je morálne neprípustný, ako zabitie každej inej nevinnej osoby bez ohľadu na vek, farbu a všetky kritériá, aké poznáme. To nie je biologická agenda a už vôbec nie darvinizmus, naopak, sociálnemu darvinizmu to priamo protirečí. Od autora novely Džin by som to nečakal.

Šimečka sa so svojou tézou spojenectva katolíkov s fašistatmi trápi už dávnejšie. Skúšal to s Putinom, teraz Darwinom. Obhájiť však nedokázal ani jedno.

Naopak, za najväčšiu prednosť Šimečkovej knihy považujem to, že doteraz najlepšie pomenúva problém, ktorý zničil VPN – prečo a s čím prispením ovládli bývalí komunisti VPN a ako je možné, že v prostredí hlavnej revolučnej sily vznikla postkomunistická beštia HZDS.

Milan Šimečka túto kapitolu nazval Nesvätá aliancia a jej základom bol návrh jeho otca, aby na prvých miestach VPN v prvých slobodných voľbách boli bývalí komunisti Dubček, Čič, Mečiar. Tých komunistov bolo omnoho viac a viacerí z nich prispeli k tomu, že z údajne „dočasnej aliancie revolucionárov a komunistov hlásiacich sa k demokracii“ sa postupne stalo najväčšie ohrozenie slovenskej demokracie od roku 1989.

Je pozoruhodné, ako len pár mesiacov slobody stačilo na to, aby si bývalí komunisti vylúčení po 68. roku porozumeli s bývalými normalizačnými komunistami a komunistickými politikmi z konca 80. rokov. A súčasne spoločne videli hrozbu „čiernej totality“ v KDH. Historický paradox je o to väčší, že na čele transformujúcej sa KSS boli v tom čase oproti lídrom VPN komunisti z druhej ligy.

Posledná poznámka. Viacero Šimečkových historických skratiek a porovnaní neobstojí: Fico ako Husák, Maďarič ako Válek, Štefánik ako slovenský politik, ktorý údajne najviac rozumel geopolitike (Milan Hodža s Ivanom Dérerom a ďalšími by sa pousmiali), ale najväčším ignorantstvom je to, ako počas porážky Mečiara „s úžasom sledoval zrod politického národa“. Opäť porážka Mečiara bola dôležitým emancipačným gestom, ale politický národ vznikol najneskôr v období 1939 – 1944, medzi vznikom štátu a Povstaním, pričom najneskôr v Auguste 1944 slovenské politické elity postupovali natoľko emancipovane a samostatne, a to všetky politické prúdy, že o vzniku politického národa nemôže byť pochýb. Napokon, porážka Mečiara a boj v Povstaní sú neporovnateľné kategórie. Ponechávam bokom, či otcami Šimečkovho slovenského národa sú potom Ježík, Hryc a Rusko, keď už majú tie zásluhy.

Samostatný odsek by si zaslúžilo Šimečkovo skreslené vnímanie Poľska (za porovnanie Kaczynského s generálom Jaruzelským by sa musel v Poľsku minimálne ospravedlniť), krútim tiež hlavou nad intelektuálnymi a estetickými inšpirátormi fašizmu, medzi ktorými vidí napr. Hitlerovho kritika Ernsta Jüngera (čítal vôbec jeho Mramorové útesy?), zložitejšie je to aj s Carlom Schmittom (obidvaja katolíci), ale nie je mojou úlohou vytvoriť zoznam všetkých nepresností a chýb autora. Šimečkova kniha čitateľovi napovie, ako funguje na Slovensku liberálny svet, čo liberálni intelektuáli vnímajú a čo nevnímajú, čomu nerozumejú a čo úplne ignorujú. Pozorný čitateľ z toho azda môže odvodiť dôvod, čo sú slabiny slovenského liberalizmu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo