Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
01. december 2017

Andrej Hlinka vyprevadil Slovákov z Uhorska

Slovenského politika neodradilo ani viac ako dvojročné väzenie. Muž v sutane sa stal symbolom odporu proti maďarskému Uhorsku.
Andrej Hlinka vyprevadil Slovákov z Uhorska

Andrej Hlinka získal na Slovensku autoritu aj vďaka vtiahnutiu do udalostí, ktoré sa skončili násilnosťami v Černovej a následným súdnym procesom.

Pred 110 rokmi, presne 30. novembra 1907, uväznili v Segedíne ružomberského katolíckeho farára Andreja Hlinku. Odsúdili ho za poburovanie proti maďarskej národnosti. Zrodil sa symbol odporu Slovákov proti národnostnej politike Uhorska.

Proces s A. Hlinkom a ďalšími aktivistami, napríklad Vavrom Šrobárom, sa rozbehol ešte rok predtým v Ružomberku a súvisel s parlamentnými voľbami v apríli 1906. Slovenskí zástupcovia boli vo voľbách do uhorského snemu úspešní. Do veľkej miery vďaka svojej aktivite, ktorú uhorské úrady posúdili ako protimaďarskú.

A. Hlinkovi napríklad vyčítali, že pri pobožnostiach označil Pannu Máriu za slovenskú patrónku, pričom oficiálne sa mal medzi veriacimi používať prívlastok uhorská. Všeobecne, jeho a ďalších obvinili a neskôr odsúdili za to, že sa domáhali slovenských národných práv, čo sa považovalo za protištátnu činnosť.

Po niekoľkomesačnom pobyte v ružomberskej väzbe a následnom procese s výmerom dvojročného trestu A. Hlinku prepustili. Ale len načas, a to preto, že proti verdiktu sa odvolal. V závere novembra 1907 napokon poputoval do basy, kde mu trest ešte zvýšili za jeho ďalšie aktivity.

A. Hlinka využil čas pred definitívnym uväznením na prednáškové turné na Morave a v Čechách, kde apeloval za práva Slovákov. Pobúrila ho najmä černovská tragédia, ktorá sa odohrala v závere októbra, a preto nie div, že v prejavoch pritvrdil. Vo väzení mu to spočítali a jeho pobyt sa tam natiahol až do februára 1910.

Keď opúšťal brány väznice, vstupoval do inej rieky. A. Hlinka s povesťou nezlomného bojovníka za národné práva prišiel do žičlivejšieho prostredia. Zvesť o černovskej tragédii a osudoch stíhaných Slovákov sa dostala do sveta. Najväčšiu odozvu vyvolala v Čechách a na Morave. Nasledujúce spojenectvo Slovákov s Čechmi a Moravanmi vyústilo do previazaného postupu proti monarchii a vytvoreniu spoločného štátu v roku 1918.

Pritom ešte na začiatku 20. storočia sa zdalo, že unifikovanie Uhorska ako jednoliateho štátu spojeného jedným jazykom je na dobrej ceste. Posilňovalo sa aj jeho postavenie v monarchii, vo svete naň hľadeli ako na liberálnu a perspektívnu krajinu. Pritom Budapešť pohorela práve na neliberálnych postojoch k uhorským národnostiam.

Tvrdé postihy za národnostné požiadavky

Na začiatku 20. storočia sa vo vtedajšom Uhorsku zintenzívňovala maďarizácia. Cieľom bolo vytvoriť jednotný uhorský národ, ktorý by spájal spoločný maďarský jazyk.

Metódy pomaďarčovania boli viaceré. Od ekonomickej motivácie zabezpečiť si používaním maďarského jazyka lepšie životné podmienky až po vyslovene násilné metódy. Pritom motívy na postihy boli z dnešného pohľadu často zanedbateľné.

Príkladom je súdny proces s bratmi Rudolfom a Júliusom Markovičovcami z rokov 1901 až 1903. Tí sa rozhodli založiť v Nitrianskej župe svojpomocné družstvo ako konkurenciu miestnym úžerníkom. Boli obžalovaní, že zorganizovali verejné zhromaždenie, ktoré nebolo úradom dopredu oznámené.

Neskôr boli títo dvaja advokáti a volební kandidáti obvinení, že sa vyjadrovali, aby Slováci v budúcnosti utláčali Maďarov tak, ako to oni dovtedy robili im. Svedkovia na to neexistovali. Potom pribúdali ďalšie obvinenia.

Prvostupňový súd ich odsúdil a vymeral im tresty odňatia slobody a finančné pokuty, ale po odvolaní druhostupňový súd verdikt zrušil. Bratia Markovičovci mali to šťastie, že sa ako vzdelaní ľudia ovládajúci maďarčinu dokázali brániť.

Pri tomto procese bolo najzávažnejšie vystupovanie štátneho žalobcu Gejzu Chudovszkého, ktorý povedal, že vtedajší uhorský národnostný zákon Slovákom nezaručuje žiadne jazykové práva.

Chudovszký dokazoval, že vyžadovaním slovenského vyučovacieho jazyka na základných a stredných školách sa Slováci dopúšťajú poburovania proti maďarskej národnosti. Podľa neho nebolo vlastenecké žiadať viac než jeden jazyk, pretože tým by sa krajina územne rozdelila, a to sa v maďarskom jazyku právom nazývalo panslavizmom.

Ten istý Chudovszký sa objavuje o pár rokov v Ružomberku, teda neďaleko miesta budúcej černovskej tragédie. V roku 1907 odsúdil súd v Ružomberku pod jeho vedením Slováka Františka Polakoviča na sedemmesačný trest za „poburovanie proti maďarskej národnosti“. Dopustil sa ho tým, že v dedinskom hostinci vyzýval obyvateľov, aby si chránili svoje práva a bojovali za slovenčinu.

F. Polakovič sa sprotivil miestnym úradom najviac asi tým, že bol Amerikán, teda priodvážny Slovák, ktorý sa po desiatich rokoch pobytu vrátil domov zo Spojených štátov amerických. Po odpykaní trestu ho vyhnali a prepravili za hranice bez toho, aby sa mohol rozlúčiť s príbuznými.

Stret Slovákov a vládnej moci v Ružomberku

Politické procesy proti príslušníkom národností boli v Uhorsku rozšírené, pričom sa používali rôzne obvinenia. Najzávažnejší s veľkým medzinárodným dosahom, o ktorom sa zmienime, bol s účastníkmi černovskej tragédie.

Oblasť Ružomberka bola na začiatku 20. storočia dôležitá slovenská lokalita, ktorej význam vzrástol hlavne po výstavbe železnice Bohumín – Košice a následnom spriemyselňovaní Liptova. Ružomberok mohol mať vtedy ambíciu stať sa centrom Slovenska.

Na začiatku 20. storočia mal Ružomberok vyše 10-tisíc obyvateľov a bol väčší ako napríklad Žilina, Banská Bystrica, Zvolen alebo Trenčín. Blízko neho boli staré aktívne slovenské sídla ako Martin či Liptovský Mikuláš.

Nie div, že Ružomberok priťahoval významom nielen slovenských podnikateľov, ale i početnú maďarskú enklávu. Skôr ako početnosťou vynikala mocou, pretože sa jej podarilo získať rozhodujúce postavenie v obecnom zastupiteľstve. Vďačiť za to mohla priazni virilistov, teda voličov, ktorí sa k hlasom dostali vďaka svojmu majetku. Majetnejších slovenských občanov bolo málo, najvýznamnejší boli bratia Makovickovci.

Situáciu tak kontrolovalo niekoľko najbohatších a politicky najvplyvnejších maďarských či maďarónskych a židovských rodín. Nie div, že Ružomberku sa hovorilo slovenský Debrecín. Obecné zastupiteľstvo bezbreho rozhodovalo o mestských výdavkoch, zákazky smerovali spriazneným firmám. Na výdavky sa museli skladať prevažne slovenskí daňoví poplatníci.

Mesto sa zadlžilo a nespokojnosť obyvateľov rástla. Je pochopiteľné, že medzi Slovákmi bola vysoká. Podľa historika Romana Holeca sa práve v Ružomberku v rokoch 1898 až 1907 odohralo najviac politických procesov zo všetkých slovenských miest. Najvýznamnejší bol s Andrejom Hlinkom, Vavrom Šrobárom a ďalšími v roku 1906.

Katolíckeho kňaza A. Hlinku, ktorého ešte predtým spišský biskup Alexander Párvy odvolal z pozície ružomberského rímskokatolíckeho farára, odsúdili na dva roky väzenia za poburovanie počas volebnej kampane do uhorského parlamentu. Kým stihol nastúpiť na výkon trestu, odohrala sa černovská tragédia.

Streľba do dedinčanov v Černovej

V neďalekej dedine Černová si v tom čase obyvatelia postavili nový kostol. Rozhodujúcou mierou sa o výstavbu zaslúžili miestny rodák A. Hlinka. Spišský biskup A. Párvy rozhodol, že kostol vysvätí iný kňaz, hoci obyvatelia si priali A. Hlinku.

Keď malo dôjsť k vysväteniu, obyvatelia sa 27. októbra 1907 vzbúrili a odmietli do dediny vpustiť vyslanú delegáciu. Následne zasiahli žandári a po streľbe ostalo 15 mŕtvych a viacero ťažko zranených dedinčanov. A. Hlinka sa v tom čase nachádzal na Morave.

Streľba v Černovej vyvolala mimoriadny domáci a svetový ohlas. Dostala sa do interpelácií poslancov v uhorskom a rakúskom parlamente. V decembri vystúpil vo viedenskom parlamente český sociálnodemokratický poslanec František Soukup s veľkým emocionálne ladeným prejavom. Hovoril o násilnom vyhladzovaní všetkého nemaďarského a najsurovejšom a najbeštiálnejšom zločine proti prírode.

Prejav F. Soukupa bol pod názvom Reč k svedomiu Európy na ochranu Slovákov vytlačený do brožúry, ktorá podľa R. Holeca údajne až v polmiliónovom náklade zaplavila celú Európu. Najväčší ohlas mala vo Francúzsku, ktoré neskôr určovalo politiku v strednej Európe.

Kostol v Černovej symbolizuje pohnuté roky vrcholiacej maďarizácie v Uhorsku na začiatku 20. storočia.

V zahraničí sa o odsúdenie černovskej tragédie a následné kritizovanie národnostných pomerov v Uhorsku zaslúžili hlavne nórsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Björnstjerne Björnson, škótsky publicista Robert W. Seton-Watson a francúzsky slavista Ernest Denis.

Veľmi citlivo zareagovali zahraniční Slováci v Spojených štátoch amerických. Rok po tragédii vydal Seton-Watson pod pseudonymom Scotus Viator knihu Racial Problems in Hungary (Rasové problémy v Uhorsku). Autor dostal za ňu v Anglicku doktorát.

Práve po Černovej sa začína intenzívna spolupráca medzi Slovákmi a Čechmi, uskutočňujú sa každoročné luhačovické stretnutia Čechov a Slovákov, akási predzvesť snáh o vytvorenie spoločného štátu.

Hanebný následný súdny proces

Černovská tragédia mala po negatívnom medzinárodnom ohlase pokračovanie, ktoré málokto čakal. V roku 1908 sa uskutočnil v Ružomberku proces s tými, čo prežili októbrovú streľbu.

Svetová verejnosť bola už vtedy široko informovaná o krvavých udalostiach, preto bol záujem o proces pochopiteľný.

„Už prerokúvanie černovských udalostí v uhorskom parlamente, ako aj ich interpretácia v maďarskej tlači dávali tušiť, že je tu aj druhý výklad, ktorý z postihnutých robí buričov a zo skutočných vinníkov nanajvýš svedkov. Práve tento výklad sa mal stať základom súdneho procesu, ktorý bol nevyhnutný z úplne iných príčin a už vôbec nie pre hľadanie nejakej spravodlivosti. Štát i cirkev potrebovali predovšetkým zmyť zo svojich predstaviteľov akúkoľvek škvrnu podozrenia a prezentovať verejnosti, že ich postup bol v každom ohľade správny. V neposlednej miere išlo o to, aby sa zotrel nepriaznivý dojem, ktorý vyvolali černovské udalosti v zahraničí,“ opisuje R. Holec dôvody procesu.

Inzercia

Český učiteľ Karel Kálal mal k Slovensku blízky vzťah a bol jedným z tých, čo poslali do sveta zvesť o černovskej tragédii.

Ohlas na výsledky procesu bol o to nepriaznivejší, že súd odsúdil až 39 dedinčanov spolu na 37 rokov odňatia slobody. Medzi nimi bola aj Hlinkova sestra.

Odsúdenie viacerých vyvolávalo údiv. Bola medzi nimi napríklad 39-ročná vdova so siedmimi deťmi, ranená guľkou do pŕs a odsúdená na šesťmesačné väzenie. Ďalšou bola žena, ktorej zastrelili muža a jej samej sa okrem prítomnosti na mieste nič nedokázalo. Ranená dva mesiace zápasila so smrťou, mala sedem nezaopatrených detí a navyše jej porota naparila šesťmesačný žalár.

Po odvolaniach niektoré tresty zmiernil až viedenský panovník, uhorské vyššie inštancie to predtým zamietli.

Ak si však niekto myslí, že pri streľbe v Černovej stáli proti sebe striktne Maďari a Slováci, mýlil by sa. Do dedinčanov nestrieľali Maďari, ale Slováci. Menoslov žandárov dokazuje, že išlo o domácich obyvateľov. Bolo to teda skôr vystúpenie vládnej moci proti jej občanom.

Katolícka cirkev podliehala maďarizácii

Černovský kostol napokon A. Hlinka v roku 1910 vysvätil, pričom pri tejto príležitosti poďakoval biskupovi A. Párvymu za „šľachetné srdce a dobrotu“. Poslušný A. Hlinka bol omilostený priamo Vatikánom a stal sa opäť farárom v Ružomberku.

Po návrate z väzenia sa teda A. Hlinka zmieril so svojím nadriadeným biskupom A. Párvym, ba dokonca mal k nemu bližšie ako k slovenským politikom, napríklad k svojmu nedávnemu súputníkovi V. Šrobárovi. Cesty Ružomberčanov A. Hlinku a V. Šrobára sa definitívne rozišli. Okamih, keď sa po čase zasa raz Slováci zjednotili, bol preč.

No celý černovský príbeh Slovákom naznačil, že dohoda s Maďarmi sa stáva nemožnou.

Prípad Černová poukázal na ďalšiu formu národnostného násilia. Dialo sa cez prísnu hierarchiu v rímskokatolíckej cirkvi. Sám búrlivák A. Hlinka musel cúvnuť pred svojím maďarským biskupom.

V jeho dovtedajších sporoch sa A. Hlinku nezastal nikto z hodnostárov, dokonca aj pápežský nuncius, teda zástupca Vatikánu v Uhorsku, ho označil po černovskej tragédii za „fanatického agitátora“, okolo ktorého sa sústreďuje „jadro slovanských politických agitátorov, zameraných proti budapeštianskej vláde a spišskému biskupovi“.

Z dnešného hľadiska sa nám to môže zdať po jeho príchode z väzenia ako rezignácia, no vynachádzavý A. Hlinka si dokázal udržať postavenie v cirkvi a naďalej pracovať ako predstaviteľ ľudovej politiky v záujme emancipácie Slovákov. To sa dá povedať o máloktorom vtedajšom katolíckom kňazovi.

Vtedajší český slovakofil Karel Kálal našiel na začiatku 20. storočia medzi Slovákmi deväť desatín katolíckych kňazov „odrodených alebo národu ľahostajných“. Súčasná slovenská historička Elena Mannová tieto čísla potvrdzuje, keď píše, že spomedzi štyroch tisícok slovenských kňazov na území dnešného Slovenska sa v roku 1910 prihlásilo k slovenskej reči iba 451. „Omše, kázne, spovede, cirkevný spev, modlitby, katechizmus a katolícke školstvo, sčasti aj spolkový život sa využívali na šírenie maďarčiny,“ dodáva E. Mannová.

Aký to bol rozdiel od stavu spred sto rokov, keď biskupi na Slovensku boli domáci. Prísna hierarchizácia katolíckej cirkvi umožňovala, aby sa pomery takto zmenili v historicky pomerne krátkom časovom období.

Nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson sa po černovskej tragédii zastal Slovákov a jeho príspevky v európskych novinách vyvolali v zahraničí pobúrenie proti uhorskej vláde.

R. Holec uvádza ďalší zaujímavý prípad z Lúčok, z dediny tiež neďaleko od Ružomberka. V roku 1906 biskup A. Párvy preložil odtiaľ obľúbeného katolíckeho kňaza Ladislava Moyša, ktorý sa priatelil s národne činnými osobami, napríklad s V. Šrobárom. Pre L. Moyša to bol trest za jeho proslovenskosť. Namiesto neho poslal biskup do dediny iného kňaza Bartolomeja Smižára, síce slovenského pôvodu, ale poslušného štátnej moci.

Veriaci tohto kňaza odmietli a žiadali späť svojho L. Moyša. Keď im biskup nevyhovel, prestali navštevovať kostol a pochovávali si zomrelých sami. Nový kňaz viedol s veriacimi spory, biskup zas nechal cintorín strážiť žandármi, aby sa tam ľudia nemohli schádzať na obradoch bez farárovej prítomnosti. Neskôr žandári dedinu uzavreli a nevpustili do nej žiadneho slovenského intelektuála, aby nebúril ľudí.

V roku 1908, keď sa usilovali dovtedajšie maďarsko-slovenské učebnice v škole nahradiť čisto maďarskými, obyvatelia to odmietli. Pred cirkevnou vrchnosťou cúvli až v roku 1911, keď ich prišiel prehovárať Hlinka, vtedy už zmiernený s A. Párvym. L. Moyša im však nevrátili, a tak postoj obyvateľov k B. Smižárovi ostal odmeraný až do jeho odvolania v roku 1915. Dosiahol Pyrrhovo víťazstvo a spolu s ním i nadriadený biskup.

Evanjelici boli závislí od štátnej podpory

Podobných sporov bolo v rímskokatolíckej cirkvi viac. No R. Holec udáva aj príklad z evanjelickej cirkvi, z vojvodinskej Kovačice, kde bolo približne 90 percent obyvateľov Slovákov. Ten už má otvorene národný rozmer.

Pôsobil tu aktívny zbor evanjelickej cirkvi na čele s kňazom Jánom Čaplovičom. V roku 1907 požiadali niektorí obyvatelia hovoriaci aj po slovensky, aby sa vysluhovali bohoslužby v maďarčine. Konvent cirkevného zboru žiadosť zamietol. Biskup, hoci mal na to obmedzené kompetencie, nariadil ich žiadosti vyhovieť.

Keď sa začali bohoslužby v maďarčine, veriaci protestovali prehlušujúcim spievaním slovenských piesní. Na to vtrhli za pomoci žandárov do kostola ozbrojení prívrženci maďarských bohoslužieb.

Bol z toho súdny proces a J. Čaplovič bol zbavený cirkevného úradu. Slovenskí veriaci nato odmietli poskytovanie obradov a mŕtvych si pochovávali sami. V roku 1910 dosiahli úspech, keď sa po novom súdnom konaní vrátili do svojho kostola a vysluhovali si služby Božie po svojom. Súdnu pokutu im pomohli zaplatiť zo zbierky báčski Slováci.

Kovačica tak ukazuje, že najvyšší predstaviteľ evanjelickej cirkvi sa správal ako katolícky z predchádzajúceho prípadu na Liptove.

K. Kálal uvádza ďalšie príklady zo škôl. Napríklad v roku 1900 vylúčili z teologického evanjelického ústavu v Prešove šesť slovenských bohoslovcov, pretože sa dali spolu odfotografovať a pod fotografie sa na pamiatku jeden druhému podpísali po slovensky. Prichádza k záveru, že evanjelická cirkev sa dala do služieb maďarizácie.

E. Mannová pripúšťa, že evanjelici pôsobili v demokratickejších štruktúrach ako katolíci. Vzhľadom na majetkové pomery však protestantské cirkvi záviseli od štátnej podpory svojich inštitúcií, škôl, farárov a učiteľov. „Výsledkom tejto závislosti bolo, že sa pripojili k vládnej ideológii jednotného politického národa, t. j. maďarizácii,“ hodnotí E. Mannová.

Kult A. Hlinku má korene v Černovej

Ako sme spomínali na začiatku, na pomaďarčovanie sa používali viaceré metódy. Neobchádzali ani pôsobenie vtedajších hlavných cirkví.

Zanietení kňazi vtedy zápasili s vnútornou dilemou. Popri štátnej museli počúvať cirkevnú vrchnosť naklonenú vláde v Budapešti. Na druhej strane neraz ostávali jedinými predstaviteľmi nepomaďarčenej inteligencie a zdrojom vzdoru.

Zachovať si tvár bolo ťažké. Z tohto pohľadu bola tragédia v Černovej pre A. Hlinku – budúcu významnú postavu podporujúcu vznik Československej republiky tvrdou skúškou. Rovnako jeho takmer dvaapolročný pobyt vo väzení.

Hoci sa pomeril s promaďarskou cirkevnou vrchnosťou, zanietenie nestratil, len ho toľko neukazoval. Dával si väčší pozor. Jeho autorita rástla, angažoval sa v celoštátnej ľudovej strane.

V posledných mesiacoch prvej svetovej vojny sa práve jeho postoj stal dôležitý. Hoci napríklad viacerí predstavitelia Slovenskej národnej strany stále uvažovali o zachovaní Uhorska s autonómnym Slovenskom, A. Hlinka rezolútne vyhlásil, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, treba sa rozísť.

Za partnerov v novom štáte označil Čechov a Moravanov, ktorí ho pozorne počúvali už pred jeho uväznením v roku 1907.

Foto: TASR/ Tibor Šuľa, Wikimedia

Odporúčame