ANKETA: Vieme dnes Andreja Hlinku správne oceniť?

Pred 150 rokmi sa narodil Andrej Hlinka. Historikov Róberta Letza, Martina Lacka a publicistu Matúša Demka sme sa opýtali, ako dnes Hlinku vnímame a aká cesta je vhodná na jeho správne ocenenie.

Róbert Letz, profesor a vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave:

Podarilo sa dnes preklenúť dva extrémy v pohľade na Andreja Hlinku – kult osobnosti panujúci do roku 1945 a kult úplného zatracovania v rokoch 1948-1989?

Dôležité je rozlišovať medzi úctou a kultom, a to sa nerobilo. Ak do roku 1945 existoval kult, existovala popri ňom aj zdravá úcta k Hlinkovej osobnosti. Po roku 1945 nezanikol iba kult, ale na Slovensku sa nesmel prejaviť žiaden prejav úcty k Hlinkovi. Hlinka mal byť úplne vymazaný z dejín. Marginálne zmienky o ňom boli negatívne. Dnes máme už dosť veľký priestor na to, aby sme Hlinku vrátili do dejín, a to bez nekritického zvelebovania alebo zatracovania. Mám ale pocit, že tento priestor sa doteraz nedostatočne využil. Je to jednak dôsledok pomerne nízkeho záujmu Slovákov o vlastné dejiny, ale aj domácej historiografie. Dúfam, že tento deficit sa postupne napraví.

Aké boli Hlinkove hlavné pozitívne a negatívne stránky?

Pozitívne stránky Hlinkovej osobnosti boli nesmierna húževnatosť, obetavosť a rozhodnosť. Vyznačoval sa nádejou, a to aj vtedy, keď sa nachádzal v zdanlivo bezvýchodiskových situáciách. Bol to jednoducho nepolepšiteľný idealista, bojovník, muž činu a energie, okolo ktorého bolo stále rušno. Sústavne niečo menil, organizoval. Pritom dokázal byť dôsledný a priamy. Hlinkovou negatívnou stránkou mohla byť jeho impulzívnosť a výbušnosť. Svojich protivníkov nikdy nešetril a pocítiť jeho hnev určite nebolo ľahké. Hlinkovou slabinou bola aj prílišná dôverčivosť. Tak sa do jeho blízkosti dostali aj ľudia, ktorí presadzovali veci, s ktorými Hlinka nebol stotožnený, no musel za ne brať zodpovednosť. Hlinka bral na seba až priveľa povinností, čo ho nesmierne ťažilo a vyčerpávalo.

Zdieľať

Na akých hlavných bodoch by mal spočívať vhodný pohľad, ktorý by Hlinkovu osobnosť správne ocenil?

1. Osobná nepredpojatosť a nezaujatosť
2. Schopnosť vnímať Hlinku v dobových historických súvislostiach
3. Zorientovanosť v moderných národných a cirkevných dejinách
4. Schopnosť dokázať Hlinku porovnať s inými významnými slovenskými osobnosťami

Martin Lacko, historik, pracuje v Ústave pamäti národa: Každý normálny národ si uctieva osobnosti, ktoré sa zaslúžili o jeho pozdvihnutie. Takto sa pozerajme aj na Hlinku. Svoju politickú angažovanosť chápal ako službu národu, nie ako činnosť s cieľom osobného prospechu, zbohatnutia či moci, ako to vidíme dnes. Začal sa angažovať v období najbrutálnejšej maďarizácie. Patril medzi nemnohých kňazov, ktorí tomuto tlaku nepodľahli. Vládnou mocou sa nenechal skorumpovať ani po roku 1918. Ako ho nezlomilo maďarské, tak ani české väzenie. Až na malú výnimku bol, on i jeho strana, v opozícii. No a čo mohla vtedy opozičná strana očakávať? Policajnú a administratívnu šikanu, diskrimináciu, samé nevýhody. Hlinka bol však človek verný svojim ideálom – národu a cirkvi. Slováci to videli – a preto mu odovzdávali takmer 50% hlasov.

Iste, žiaden politik nie je bez chýb. Hlinka je však symbolom boja Slovákov za náboženskú a národnú slobodu. To je, mimochodom, aktuálne aj dnes. „Kontroverzné“ či negatívne vnímanie takejto osobnosti je preto možné len u ľudí, ktorým sú tieto hodnoty cudzie.

Matúš Demko, spoluautor projektu AndrejHlinka.sk: Je to iba môj subjektívny pocit, ktorý môže byť veľmi mylný, ale zdá sa mi, že po viac ako 25 rokoch od Nežnej revolúcie konečne verejný diskurz umožňuje objektívnu debatu o tejto významnej postave slovenských dejín 20. storočia. Aj keď podľa mňa sme ešte stále tieto dva extrémy v pohľade na jeho osobu celkom nepreklenuli, čo sa odráža najmä na fakte, že väčšine súčasných Slovákov osobnosť Andreja Hlinku hovorí len máločo a zrejme necítia potrebu prihlásiť sa k odkazu a dedičstvu tohto kňaza, politika a publicistu. Jeho silnou stránkou bola bojovnosť, ktorá bola aj jeho slabinou: tak, ako si vytváral priateľov, si rovnako vytváral aj nepriateľov. Novinár Jur Koza-Matejov o ňom v roku 1925 napísal: „Jedni ho zaslepene milujú a druhí práve tak zaslepene nenávidia. – Má v sebe voľačo božského! – povedia jedni. A chcú, aby bol zbožňovaný. – Má v sebe voľačo diabolského! – povedia druhí, a chceli by ho zničiť.“ Na správne ocenenie Hlinkovej osobnosti je vždy potrebný dialóg, v ktorom nesmie chýbať úcta k názoru druhého.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo