Ako sa ustrážiť pred strážcami?

Slovenská pospolitosť od roku 1995 funguje ako občianske združenie, od roku 2005 už aj ako Slovenská pospolitosť – národná strana. Preto fungujú paralelne aj dve webové stránky, ktoré sú formálne mierne odlišné.

Na stráž!
Charakteristickou črtou straníkov zo Slovenskej pospolitosti sú tmavomodré uniformy, baganče, veľa z mužských členov má vyholené hlavy, ženy namiesto nohavíc nosia uniformné sukne.

Jedným z cieľov Slovenskej pospolitosti – národnej strany je premena súčasnej parlamentnej demokracie na stavovskú spoločnosť. Znamenalo by to, že Slovensko by bolo rozdelené do desiatich stavov, registrácia v stavoch by bola dobrovoľná, stavy by mali pomerné zastúpenie v Slovenskej národnej rade, len registrovaný člen stavu by mal právo voliť, príslušník stavu by odvádzal zo svojej mzdy pomernú časť na činnosť stavu. Vlastníctvo majetku by slúžilo v prospech všeobecného blaha. Práca by bola povinnosťou pre každého spôsobilého občana.

Slovenská pospolitosť hovorí o Maďaroch ako o šovinistoch, Rómovia sú podľa nich škodcovia, NATO zas teroristická organizácia, ktorú využívajú USA (ovládané sionistami) na vyvražďovanie iných národov. V Hlase národnej stráže prebrali správu z francúzskeho denníka, podľa ktorej sa istý 84-ročný muž ospravedlnil za to, že si vymyslel príbeh o tom, ako bol v koncentračnom tábore. Pod správou nechýbala poznámka v duchu „Ktovie, koľko ďalších nám múti hlavy zaručene pravdivými svedectvami z koncentračných táborov?“

Národná stráž v gardistickom
Vedú sa spory, či Slovenská pospolitosť má uniformy Rodobrany alebo Hlinkovej gardy. Podľa posudkov až na niektoré drobné rozdiely sú ich rovnošaty oblečením Hlinkovej gardy. Čo to bola vlastne Hlinkova garda? Skrátene odpovedá Lexikón slovenských dejín (SPN 1997):

Hlinkova garda – branná organizácia pôsobiaca v rokoch 1938-1945. Prívlastkom „Hlinkova“ sa hlásila k osobe A.Hlinku, ktorý nemal nijakú účasť na jej vzniku. Prvá skupina HG vznikla v Trnave 2. augusta 1938. V polovici októbra 1938 HG prešla pod vedenie armády. Nariadenie z 21. decembra 1939 ju vyhlásilo za polovojenskú organizáciu s dobrovoľným členstvom. Najvyšším veliteľom HG sa stal prezident J. Tiso ako najvyšší predstaviteľ brannej moci štátu. Praktickú moc nad HG mal hlavný veliteľ (1938-1939 K. Sidor, 1939-1940 A. Mach, 1940 F. Galan, 1940-1944 A. Mach, 1944-1945 O. Kubala). Od salzburských rokovaní v júli 1940 úplne prešla do rúk slovenských pronemeckých radikálov. Plnila bojové a bezpečnostné úlohy, strážnu službu v pracovných táboroch, podieľala sa na organizovaní deportácií židovských obyvateľov. Rozkazom Hlavného veliteľstva HG
z 21. septembra 1944 boli vytvorené Pohotovostné jednotky HG. Okrem nich vznikli poľné roty HG na princípe dobrovoľnosti. Ich cieľom bolo udržať poriadok a bojovať proti povstalcom. Časť PO HG spoločne s nemeckými ozbrojenými jednotkami zasiahla do bojov v povstaní roku 1944 i po ňom proti partizánom. Asistovala pri popravách v Nemeckej a Kremničke. Dejiny HG sa skončili príchodom sovietskych vojsk, po ktorom nasledovali retribúcie.

Pospolitosť medzi nami
Slovenská pospolitosť si nenechala ujsť príležitosť prezentovať sa v Ružomberku. Veď je to mesto úzko späté s osobou Andreja Hlinku a a oni sa k nemu predsa hrdo hlásia.

Všimol som si ich najprv, keď prišli do rodiska Andreja Hlinku – do Černovej (mestská časť Ružomberka) pri príležitosti 140.výročia narodenia tohto kňaza a politika. Potom znova zavítali do Ružomberka v čase 67. výročia Hlinkovho úmrtia a pred slávnosťami SNP. Zhromaždili sa na Námestí Andreja Hlinku pred kostolom. Vodca Marián Kotleba rečnil pred sochou Andreja Hlinku, potom nastalo hromadné fotografovanie – najprv pred Hlinkovou figúrou, pričom sa nezabudlo nechutne vtipkovať štýlom „povedzte Žid“ či „usmejte sa na fotku do židovského korzára“. Neskôr zaujali najmä slečny, ktoré sa veľmi atraktívnym spôsobom nechali odfotiť pod nástennou tabuľou, na ktorej bol, ako ináč, Andrej Hlinka. V toto sobotné poobedie (27.8.2005) bol jeden „pospolitý“ občan ozbrojený pištoľou a dýkou. Okrem členov Pospolitosti bola v tom čase na námestí málopočetná hŕstka sympatizantov, asi dvaja novinári a príslušník kriminálnej polície v civile. Kameroval si neogardistov, ktorí si „na oplátku“ fotili okolostojacich. Potom Pospolitosť zašla do Černovej, kde pochodovali dedinou, zastavili sa pri pomníku černovských martýrov a pozreli si v kultúrnom dome film Rekviem v Černovej. Potom odišli. Dúfam, že definitívne. Nie som však naivný a očakávam ich v Černovej opäť – 27. októbra, bude totiž 98 rokov po masakre, pri ktorej v Černovej na zásah uhorských žandárov zomrelo 15 ľudí a mnoho ďalších bolo zranených. Pre Pospolitosť to však nebude dôvod na pietnu spomienku, ale na vyvolávanie nenávisti voči maďarskému národu.

Posledná osobná skúsenosť: keď som v roku 2003 bol na jednej akcii, istý skín sa o spevákovi černošského pôvodu vyjadril ako o „opici“. Potom som sa dozvedel, že tento skín sa neskôr stal členom Slovenskej pospolitosti. No, asi len vymenil bomberu za uniformu, hlava ostala...

Čo ďalej?
Slovenská pospolitosť – národná strana má svoj vlastný ľudový program, ktorý je založený na niekoľkých princípoch (napr. už spomínaný stavovský princíp). Podľa právnikov z organizácie Ľudia proti rasizmu sú dva body v tomto programe protiústavné, čo teda aj chcú právne napadnúť.

Podľa všetkého sú združenie i strana de iure čisté ako ľalia. Takže ich združovaniu nezabránime. Alternatívou je protestovať proti týmto verejným zgrupovaniam, poprípade – ak sa to vôbec dá – povoliť im zhromaždenie, ale nie v centre mesta, ale niekde úplne na periférii. Vraj sa to tak robí v Nemecku, kde neonacistov vykazujú do okrajových štvrtí a údajne aj na skládky odpadu.

Vodcu Mariána Kotlebu začiatkom septembra 2005 zbili muži s baseballovými palicami. Kontraproduktívny čin zostrujúci situáciu. Slovenská pospolitosť vyzvala všetkých nacionalistov do boja. (Tu prosím rozlíšme vlastenectvo a nacionalizmus.) Ako teda bojovať s Pospolitosťou? Ako sa ustrážiť pred strážcami?

Slovenská pospolitosť vzbudzuje vo mne strach a nemám z nich dobrý pocit. Čo teda robiť, keď prídu opäť? Ako sa zachovať, keď sa vrátia v plnej zbroji? Sme dostatočne silní a odvážni, aby sme sa postavili proti garde?

Poznámka na záver: Cieľom tohto článku nebolo vytvoriť publicitu pre Slovenskú pospolitosť. Žiaľ, nemôžeme si zatvárať oči pred ľuďmi, ktorí v našich dušiach vyvolávajú strach a ktorí majú nenávistné prejavy. O realite treba hovoriť, nech je akokoľvek nepríjemná, nebezpečná a nemravná.

Matúš Demko
foto: Vlado Buzna

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Prečítajte si tiež