Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná, tichá.
V nej starodávne
vážneho vzhľadu
si domy čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera čelo
vráskami zryté
- starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho - -
Tranoscius má
pootvorený
- mosadzné sponky,
hladené hmatom
pradedov ešte,
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle - -
Posledný na list
díva sa, díva,
- tam naznačené
je ťažkou rukou:
„Pán Bůh požehnal
nám syna, kterýž...“ –
až dobré oči
slzami skropia
zažltlé listy...
Však stará kniha,
čo rozplakala,
matičku moju
utíši zase:
už spieva mäkkým,
tenuškým hlasom:
„Den nedělní se
skonáva, chválmež...“
- - a súmrak padá
vždy väčší, hustší
v izbietku malú –
- - A pokoj sadne
pomaly, tíško
na sivú hlavu
matičky mojej - -
(1907)
Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto, 1876 – 1958), básnik a prekladateľ, svojou rozsahom nie veľkou básnickou tvorbou tvorí základ modernej slovenskej poézie. Utiekali sa a hlásili sa k nemu mnohí naši básnici. Pravdupovediac, ani si neviem predstaviť, že by tu jeho hlbokých, jednoznačných a presvedčivých básní nebolo... Zrie sa v nich nielen autorova citlivá, ale i naša, často hľadajúca a rozorvaná duša.
Myslím, že vhodnejší básnický text, ako je Kraskova báseň Vesper dominicae, by som na dnešnú nedeľu sotva našiel. Zaiste, je v nej najmä pokoj a idyla, ale aj nevšedný citový monument matky, plnej viery v Boha a odovzdanosti do jeho vôle. Áno, „nedeľný večer“...
Text básne Vesper dominicae som vybral z vydania Nad ránom... Výber z poézie Ivana Krasku. (Mladé letá, Bratislava 1961, vydanie pripravil a doslov napísal Dr. Stanislav Šmatlák, ilustroval, obálku a väzbu navrhol Jozef Šturdík).