Levoča je mesto malé, rozprávkové

Levoča je mesto malé, rozprávkové

Foto: Ronnie Macdonald/flickr.com

Recenzia na knihu Jána Milčáka Levočské povesti.

Kniha zaujme už na prvý pohľad: výtvarne je honosná, obálka naznačuje výjavy z povestí, vnútro obálky má dizajn s archaickými čiernobielymi kresbami – pohľadmi na starobylú Levoču. Kým zvnútra obálky sála z tlmenej čiernej a bielej farby pokoj, vonkajšia obálka je farebne bohatá a výjavy prinášajú napätie. V knihe vari nieto strany, na ktorej by nebola ilustrácia – ako dobové obrázky mesta, čiernobiele motívy z príbehov a najmä vysoko farebné realistické kresby rovnako znázorňujúce dej. Možno povedať, že takmer polovicu knihy vytvoril veľmi príjemnými ilustráciami Stanislav Lajda, návrh obálky a grafická úprava knihy sa zasa vydarila Igorovi Štrbíkovi. Levočské povesti sú teda vizuálne vydarenou, príťažlivou knihou.

Skúsený a viacnásobne ocenený autor prozaických kníh, rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež – Ján Milčák – vytvoril sedem povestí viažucich sa k Levoči, mestu, v ktorom desaťročia žije a „každý, kto mieril zo severu na juh, alebo z východu na západ, musel prejsť Levočou, kráľovským mestom. Nijaká z významných osôb sa mu nevyhla.“ Historické reálie takého typu tvoria vždy jednu stranu pred každou zo siedmich povestí. Na tom, či sú to texty z oficiálnych historických prameňov, alebo ich Ján Milčák na základe príslušných textov vytvoril (druhý variant je reálnejší), na tom teda nezáleží. Dôležité je, že prózy sú zaujímavé, obohatia znalosti príjemcu o jednom z našich najkrajších kráľovských miest. A nebol by to Ján Milčák, ak by aj takýto historický materiál nepoprepletal rozprávkovými motívmi či postavičkami, s ktorými sme sa mohli stretnúť aj v jeho predchádzajúcej tvorbe. Môže to byť mačka Frederika na Vysokej ulici alebo psík Zahraj na Kasárenskej a na Dlhej zasa múdry potkan Albert. „S každým sa patrilo pozdraviť. V malom meste sa všetci poznali.“ V Milčákovej knihe sa tak nádherne prelínajú povesti s reáliami, dokumentárne údaje autor zoštylizoval lyrizujúco, a tak čitateľ má pred sebou akoby dve knihy – knihu povestí a knihu náučnú. „Uprostred Levoče stojí honosná radnica. Vznikali tu všetky dôležité rozhodnutia kráľovského mesta.“ „Žobráci jednostaj patrili k mestu, žili z toho, čo im podarovali mešťania a kupci.“ „A tešili sa, že po zime sa na trávniku objavia žlté peniažky podbeľa. Nikdy neskúšali nimi platiť. V Levoči sa platilo denármi.“

Čitateľ, či už menší alebo aj dospelý, si skoro ani neuvedomí, ako vie Ján Milčák prostredníctvom lyrických častí, prírodných charakteristík ponúknuť obraz nielen mesta, ale aj jeho  dejinného vývinu. „Kamenné múry akoby objímali kráľovské mesto Levoča. Múr hradieb bol miestami vysoký až šesť metrov. Hradby mali pätnásť bášt. Do mesta a z mesta nemohol nikto cudzí vojsť ani vyjsť. V noci mohli zostať v Levoči iba žobráci, patrili ku každému mestu. Neprekážali mešťanom.“ „Vo zvonici sa rozkýval zvon pri každej slávnostnej príležitosti alebo keď zvolával ctihodných mešťanov do chrámu na bohoslužby. A umieračik zvonil vtedy,... v čase epidémií umieračik nezvonil.“

Ján Milčák sa nenásilne dotýka aj sociálnych pomerov a protikladov, nerovností. Obraz ťažkého obdobia v stredoveku odľahčuje príjemnými prírodnými opismi, resp. tým, čo je flórou a drobnou faunou a čo vytváralo samozrejmý kolorit mesta. „Vylietali z hniezd, ale tí, ktorí nocovali vo zvonici alebo pod strechou niektorého z meštianskych domov, zatrepotali krídlami, až keď zvonár rozkyvotal niektorý z mestských zvonov. Vtedy sa vracali na svoje miesta sovy... Spali do zotmenia... najčastejšie ich počuli noční tuláci. Boli takí mešťania, ktorí vyšli na ulicu iba preto, aby uvideli sovu alebo netopiera.“ „Viacerí vtáci opúšťali oblohu v jeseni a prilietali na jar, keď sa oteplilo. Na cestu odlietali v kŕdľoch. Daktorí prezimovali v blízkosti mesta, vedeli si nájsť potravu alebo ich kŕmili mešťania.“

Ľavé strany knihy sú akoby širšou anotáciou príbehu – povesti, ktorá figuruje pod nadpisom na pravej strane. Čítame o Šebastiánovom klobúku, o kováčovi Eliášovi v povesti Hviezdy nad vyhňou, v ktorej spolužijú ľudia a vesmír (mesiac a hviezdy) a kde je Mesiac postavou. „Nadránom sa Mesiačik pobral preč. Vrece si prehodil cez plece a vykračoval po chladnej oblohe. Brieždilo sa. V korunách líp a na strechách meštianskych domov štebotali vtáci. Mesiačik pridal do kroku a po oblohe tratil hviezdy. Nezostala mu ani jedna jediná.“ V povesti O velikánovi sú motívy typické pre Milčáka v takmer všetkých jeho prózach – prírodné prostredie a hudba. A toto dodáva jeho textom jemnosť i príťažlivosť, hoci niekedy ide o podrobné opisy, ktoré majú nenásilný vzdelávací charakter. „Slnko vyšlo nad obzor a Saul vtáčika ľahko rozpoznal. Sovy plamienky driemavé patria zafarbením peria medzi najkrajšie. Na chrbte sú modrosivé s čiernymi a bielymi bodkami, krídla majú žltohrdzavé. Perie na spodnej časti tela im pokrýva hrdzavožltá farba a bližšie k hlave hrdzavohnedá s tmavými škvrnami.“ U Milčáka zvieratá (tu sova) rozprávajú a príroda je čistá – nejde o idealizáciu, ale o minulosť. Povesť O verklikárovi (Saulovi) je veľmi pôsobivá, Saul – hlavná postava je nielen rozprávkovým symbolom. Autor dômyselne prepája historické reálie s rozprávkovým dianím. „Koľko krásy, a iba tri farby!“ povedal. „Tri?“ spýtal sa Jakuv. „Červené pole, biele kopce a modrá obloha,“ dodal Samal.

Foto: Traveltipy/flickr.com

Ešte aj drobní zlodeji na trhovisku sú vykreslení jemne, s humorom. „Potôčiky sú otvorené žily zeme. V nich prúdi život krajiny,“ povedal Samal a napil sa. Jakuv a Samal z povesti Kylavý kat sú dvojicou zaujímavých, napohľad príjemných kmínov, sú plní nápadov, výmyslov, humoru. „V Kežmarku sa lepšie kradne, trhovníci nie sú takí obozretní ako v Levoči,“ ozval sa Jakuv. Lenže sa ukáže, že vedia nielen kradnúť, ale aj zabíjať. Je to súčasne najdlhšia povesť – bez čarodejných motívov, realistická – obraz doby s popraviskami, škripcom pre odsúdených,... (Levoča mala hrdelné právo). Do reálneho sveta levočskej radnice vkomponoval nadprirodzenú bytosť – čerta (Čert Tulius a krásna Teofila), ktorý komunikuje s reálnymi ľuďmi. V povesti O chromom magistrovi sa hovorí o popravách, aké boli známe v stredoveku aj v meste Levoča. „Odsudzujem ťa v mene spravodlivosti a v mene kráľovského mesta Levoče na trest liatia žeravého cínu do hrdla!“ Kupci z Florencie i z Krakova prišli predávať svoj tovar na levočský rínok v povesti O medovnikárovi Tobiášovi. Obraz stredoveku dopĺňajú aj početní žobráci pred bránami mesta, cirkusanti, drobní zlodeji a podvodníci. Táto povesť je založená na kúzle, ktoré potrestá medovnikára za skúposť a zlo voči žobrákom. Ale nastal obrat – medovnikár oľutoval svoje počínanie a bol za to štedro odmenený.

Milčákových sedem levočských povestí – to je sedem napínavých príbehov, ktoré sú síce spracované rozprávkovo, dejú sa v nich aj čarodejné veci, ale s rozprávkou majú spoločnú predovšetkým myšlienku: Dobro víťazí nad zlom. Dej má totiž realistickú formu, ktorá je istým dokumentom o dobe a o meste. A to je na autorových textoch príťažlivé a pozitívne pre detského i dospelého čitateľa.

Ján MILČÁK: Levočské povesti, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2017

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo