Sizyfov balvan, Kristov kríž

Sizyfov balvan, Kristov kríž

8. december 2008 Bratislava: Koncert pri príležitosti 40. výročia vydania albumu Zvoňte zvonky. Foto: Tomáš Halász/TASR

Prinášame text pohrebnej reči venovanej zosnulému Mariánovi Vargovi (1947 – 2017).

Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, no lásku by som nemal, nie som ničím. Láska nikdy nezanikne; proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie bude prekonané. Veď iba sčasti poznáme a sčasti prorokujeme. Keď však príde plnosť, to, čo je čiastočné, sa pominie. Teraz vidíme len akoby v zrkadle v záhade, ale potom z tváre do tváre. Teraz poznávam sčasti, no potom budem poznať, tak ako som bol poznaný. Napokon zostáva viera nádej a láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska.

Vážení prítomní; blízki i ďalekí priatelia Mariána Vargu, drahá Janka, Kubo i blízka rodina, slovami hymny lásky od svätého Pavla vás vítam na slávnosti poslednej rozlúčky s človekom, ktorý nás mnohých tak veľmi obdaroval, že po jeho odchode cítime v srdci zvláštnu prázdnotu. Dovoľte mi otvoriť tú prázdnotu v modlitbe Bohu:

Bože, vďaka za dar Mariánovho života, za to, že si v ňom myslel takú podivuhodnú, krehkú, rozporuplnú myšlienku, a obohatil ňou vnútorný svet mnohých z nás. Prosíme, vyplň bolestivú prázdnotu v srdci Mariánových najbližších svetlom viery, nádeje a lásky.

 

Sizyfov balvan – Kristov kríž

Zvoňte, zvonky, zvonky, zvoňte.

Zvoňte a prizvoňte nám krásny sen, nech vládzeme prežiť tento deň.

V januári si mal 70, Marián. Stretli sme sa na koncerte. Každá skladba, každá pieseň patrila tebe. Sedel si vpredu pod pódiom pri stolíku s popolníkom a cigarou, vo svetle rámp biely ako zjavenie podivného anjela. Dve miesta za tvojím chrbtom usporiadatelia vyčlenili príslušníkom hasičského zboru.

Dnes sme tu znovu kvôli tebe.

Nie je tu pódium ani svetlá rámp, iba biela stena a prostý kríž. Aké podobné i celkom iné. Chceli by sme, tak veľmi by sme chceli, aby si tu bol. Vstal by si od stolíka, usadili by sme ťa k hemondu. Zahral by si Hommage Bachovi. No ty si ďaleko, veľmi ďaleko, tam, kde sme ešte nikdy neboli.

Keď pôjdem s vetrom do neba, vrany mi kabát podajú. Poviem im, už ho netreba. Až túto moju pieseň dohrajú. Tvoju pieseň ešte nedohrali, Marián, vieme to. Odišiel si, aby si bol tu, podobne a predsa celkom inak ako doteraz. Sedíš tu v laviciach kostola, prítomný v každom z nás, v našom tichom smútku. Veď v koľkých z nás si práve ty zažal senzitívne vlákna v pavučine duše. Keď znie tvoja eufória, Šeherezáda, Smutná ranná električka, Piesne z kolovrátku či Ľalia poľná, tá krehká pavučina v nás sa vždy zachveje. 

A nemusíme počuť ani tóny, stačí závan známej vône, známy zvuk či zoskupenie tieňov v parku a ožijú v nás niektoré z hlasov tvojej stále živej hudby.

Si tu, Marián, prítomný v tých, čo s tebou po dlhé roky tú hudbu hrali, i v tých, čo sa tvojou hudbou nechali unášať do radosti, do smútku, do slobody, do krásy – známi i neznámi. Mladé tváre i tváre, ktoré už poznačila staroba. Veď tvoja prítomnosť vtelená v hudbe poznačila takmer celé jedno storočie, dotkla sa srdca niekoľkých generácií.

Kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák počas kázne na rozlúčke s hudobníkom a skladateľom Mariánom Vargom v kostole Cirkvi bratskej v Bratislave 13. augusta 2017. Foto: Martin Baumann/TASR.

Čo však zostáva tam, kam nás prítomná chvíľa núti vstúpiť, v tom nultom bode, čo prichádza nakoniec? Nakoniec zostáva viera, nádej a láska.

Skôr než to Pavol povie, prirovná našu skúsenosť so životom k pohľadu do zahmleného zrkadla. Sčasti poznávame a sčasti prorokujeme. Zvyšok nekonečnej skutočnosti zostáva zahalený v hmle, kam neprenikne naša intuícia ani naša myšlienka. Plavíme sa v hmle, srdce potrebuje kompasovú strelku, ktorá v nevyspytateľnom svete ukazuje smer – vieru, nádej a lásku?

Janka nechala na parte vytlačiť verše Miroslava Válka. Je predsa príliš zložitá tá hra a nikdy nevieš, či si ten, kto hľadá, alebo hľadaný. Ale čo sa stalo, trvá, je to v nás.

V tých veršoch je nádej, povedala. Uprostred Válkovej Skľúčenosti nádej?

O Válkovi sme sa často rozprávali, Marián. Mal si ho rád, bol plný rozporov ako ty. Aká však nádej, keď ťa tu už niet? Tvoja hudba trvá v čase, no prejdú stáročia a i to najväčšie dielo vybledne, stratí sa z pamäti ľudí. Čo sa stalo, trvá, je to v nás, ale kde sme my?

Pre Viktora Frankla, ktorý sa učil nádeji v absurdnom svete koncentračného tábora, nádej znamenala vieru, že človek v smrti nezaniká, všetko, kým bol, sa v smrti vymaňuje z času a vstupuje do večnosti. Sme uchovaní v pamäti večnosti? V absolútnom vedomí Boha? Čo sa stane s nádejou, keď stojí pred temnotou smrti? Nádej tu azda ani nemôže mať inú tvár než takúto. Tvár temnoty. Veď tam, kde stojíme pred nekonečnom, a vieme, že ho nikdy svojím poznaním nevyčerpáme – stojíme pred temnotou bez konca.

T. S. Eliot tvárou v tvár tej temnote hovorí svojej duši: buď pokojná a nechaj temno prísť k sebe, bude to temno Boha.

Temno Boha? Poznal si to temno, Marián, dúšok po dúšku si ho ochutnával. Prichádzalo nezastaviteľné, neodvratné. Videl som, ako sa ťa postupne dotýka zvonku i zvnútra. Tratí sa v ňom to, čo ti bolo najvzácnejšie, tvoj sluch – ten legendárny absolútny sluch a hybkosť tvojich zdanlivo neistých prstov, ktorými si prehrabával klávesy ako vzácne perly. Pozeral si na svoje skrehnuté prsty. „Už nikdy nebudem hrať,“ povedal si ticho, no jednoznačne. „Hudba ma opustila.“

Aké to bolo, Marián? Vo chvíľach najhlbšej slabosti, keď nad tvojou posteľou akoby zašumeli temné krídla, počul som zavše tvoj tichý povzdych: Nech sa stane Božia vôľa. Tie slová si počul od Tónka Srholca. V dňoch, keď si ho podmaňovali chladné prsty smrti, bola práve táto veta jazykom jeho nádeje.

Keď na to myslím, počujem v hlave hlas Hammela, ako do tvojej hudby spieva Peterajov text: Zrnko piesku, balvan v sebe mám, pred sebou ho niekam kotúľam. Čim som starší, ten vrch vyšší je, možno ma ten balvan zabije. Stále vstáva z mŕtvych Sizyfos v nás, z prachu prehier vstáva v nás.

Sizyfos bol tvojím druhom v údele, Marián, tak, ako ho opísal Camus. Camusovho Sizyfa tlačiaceho balvan do svahu absurdity Kamil Peteraj spojil s témou vzkriesenia. Sizyfov balvan a Kristov kríž.

„Život predsa nie je číra absurdita,“ povedal som ti, keď sme sa bavili o Camusovi. Ak by bol život skrz naskrz absurdný, nemali by sme problém. Absurditu pociťujeme, lebo sme najprv ochutnali zmysel. Zázračné chvíle poznania, lásky, tvorivosti, hudby tvárou v tvár absurdite zla, bolesti a smrti. Prečo Camus nechcel v živote pripustiť žiadny zmysel? Čoho sa bál? Boha sa bál, odvetil si. Balvan sa v tvojich rukách postupne menil v kríž. Drobný kríž z kláštora na Tassose, ťažký kríž neústupnej bolesti a poslednej slabosti.

„Určite by na rozlúčke mala zaznieť Mariánova Ave Maria,“ povedal Vlado Godár a mal pravdu. Bola to tvoja posledná skladba, Marián? A ešte druhá nedopísaná partitúra pre zborový spev – Adonai. „Môže človek bez viery napísať duchovnú hudbu?“ spýtal si sa ma raz. Miloval si Stravinského, Kančeliho, Goreckého, Pärta. Oni svoje diela komponovali ako oslavu Boha. Neviem, odvetil som. No viem, že tvoja hudba je duchovná. Napokon si našla svoj jazyk v Ave Marii.

Najväčšia z nich je láska. Veď i viera i nádej trvajú iba v láske. V tvojej knižnici som objavil knihu od Paula Ricouera s venovaním od Jána Langoša. „Milovať,“ napísal Ricouer, „znamená vidieť v milovanom človeku večnú bytosť.“ Z vonkajšieho pohľadu to možno nevidno, no tvoj život, Marián, bol utvorený z lásky.“ Vždy si bol krehký človek, veľké dieťa s uličníckym úsmevom. Nebol by si vládal kráčať tak dlho a tak ďaleko, keby ťa nebola podopierala láska. A medzi všetkými láskami je jedna, bez ktorej by si nemohol byť tým, kým si. Jej meno je Janka. Tvojím odchodom všetci strácame mnoho, no Janka stráca všetko, lebo všetko dala. Boli ste doslova jednou bytosťou. Tak veľmi by som si prial, Janka, aby si to cítila, aby si to vedela: Tá láska sa neskončila, zostáva tu navždy.

Raz si nám, Marián, dovolil svojimi neškolenými hlasmi przniť na bohoslužbách v závere Pohody tvoju krásnu Ľaliu poľnú. Keď sme po nácviku od vás odišli, Janka mi prezradila, ako si s úškrnom poznamenal: „Ten Daniel rád spieva.“  Na tých bohoslužbách bol s nami Tónko Srholec naposledy. Počas piesne sme Tónkovi k narodeninám odovzdali veľkú bielu ľaliu. Spievali sme, ako sme vedeli, a účastníci bohoslužby spievali s nami: K zemi sa skláňaš, ľalia poľná, k tej mokrej zemi jesennej, prezraď nám, prečo je láska voľná. Prezraď, čo o nej nevieme.

Napokon zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska.

Vďaka, Bože, za Mariána, za to, kým pre nás bol a zostane navždy. Prijmi ho, prosíme, do slávy svojej večnej hudby.

Odznelo na pohrebe Mariána Vargu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo