Udavačstvo podľa Dobiáša a Pastirčáka

Udavačstvo podľa Dobiáša a Pastirčáka

V čítaní na nedeľu prinášame dva úryvky z knihy Udavačstvo.

Daniel Pastirčák: Klamať verný pravde?

Môj starý otec Ján Pavlík žil v malej dedinke štrnásť kilometrov od Prešova. Bol to človek plný fantázie a náruživej zbožnosti. Bol členom Evanjelickej cirkvi, no každé leto, keď pokosil záhrady, odchádzal na „misijné cesty“. Starý otec bol dobrodružná povaha, nedal sa zastrašiť, hoci za jeho nevšedné aktivity ho v 50. rokoch odmenili niekoľkými rokmi väzenia. Prepustili ho predčasne, len preto, že jeho zdravotný stav sa nebezpečne zhoršoval a hrozilo, že umrie vo väzení. Udialo sa to niekoľko rokov pred mojím narodením. Príbeh som počul iba z rozprávania. Zatkli ho kvôli „ideologickej diverzii“. V lesoch na východnom Slovensku organizoval starý otec duchovné sústredenia pre mládež.

Prekvapilo ma, že človek, ktorý ho udal, patril k významným osobnostiam miestneho cirkevného zboru. Udal ho jeho brat vo viere? Ako sa to mohlo stať? Urobil to zo strachu, zo zlomyseľnosti alebo kvôli osobným výhodám? To sotva.

Samozrejme medzi tými, od ktorých ŠtB získavalo informácie o ideologickej diverzii na poli náboženského života, sa iste tu a tam našli i ľudia ustráchaní, zlomyseľní a vypočítaví. Nazdávam sa však, a skúsenosť z tých temných rokov potvrdzuje moju domnienku, že väčšina kresťanov, ktorí svojich spolubratov „udali“, to urobili z tých najcnostnejších pohnútok. Ich „udanie“ bolo prostým plodom ich zbožnosti. Ako aktívni kresťania sa dostali budúci informátori do pozornosti očí, ktoré jastrabím zrakom monitorovali spoločnosť. Boli predvolaní na výsluch. Na výsluchy k tajným nechodili vlažní matrikoví členovia cirkvi, predvolávaní boli tí, ktorí sa k viere verejne hlásili, a tak tým či oným spôsobom vytŕčali z radu. Takým veriacim inkvizičné orgány štátnej moci posielali predvolania, aby z nich ťahali informácie. Ak bola viera predvolaného prostá, držal sa biblických zásad, tak ako im priamočiaro, v doslovnom význame porozumel, ocitol sa v pasci.

Podľa slov apoštola Pavla má svoju vrchnosť rešpektovať, poslúchať ju, lebo je ustanovená od Boha. Podľa Mojžišovho Dekalógu: Nesmie o blížnom vypovedať falošné svedectvo a podľa Ježiša má byť jeho áno – áno a nie – nie.

Predstavme si takého veriaceho, ako sedí na výsluchu. Oproti nemu dvaja páni v oblekoch. Jeden sa pýta, druhý počúva a zapisuje. „Poznáte pána Pavlíka?“ Čo má odpovedať človek vnútorne zaviazaný poslušnosťou k vrchnosti, ak chce zostať verný imperatívu bezpodmienečnej pravdovravnosti? Musí predsa odpovedať: „Áno!“

„Viete niečo o jeho aktivitách?“ „Áno.“

„Môžete mi povedať, v čom sa ako kresťan angažuje?“

Veriaci zrejme zaváha, no ideál pravdovravnosti nepopustí, napokon podľa pravdy odpovedá:

„Venuje sa mladým.“

„Aha, mladým…“ zamyslene sa usmieva muž v obleku: „To je od neho milé. A čo také pre tých mladých robí?“

Veriaci sa dostal do úzkych, má z rozhovoru čudný pocit, ale čo má robiť, verný pravde odpovedá: „V lete organizuje mládežnícke tábory.“

Muž v obleku je spokojný. Možno z pravdovravného brata vymámi i miesto konania onoho milého podujatia: „Ďakujeme, to je na dnes všetko. Ešte mi tuto podpíšte, že ste vypovedali dobrovoľne, nikto na vás nevyvíjal žiadny nátlak.“

Nikto na neho nevyvíjal nátlak, a tak podpíše, ani nevie, že v tej chvíli sa z neho stal „udavač“.

Giotto: Judášov bozk (1304 – 1306), kaplnka rodiny Scrovegni v Padove.

S tajnými som mal osobnú skúsenosť. Na podobnom vypočúvaní som sedel štyrikrát. Prvý raz sa to stalo v Košiciach. Bol som študentom košickej šupky. Vo vysokoškolskom klube sme vtedy urobili výstavu malieb, sôch a literárnych textov. Niekto to udal. Výstavu zapečatili a ja som bol predvolaný na výsluch. Výstava bola označená za „protištátnu“. Vtedy som si kvôli pravde nerobil ťažkú hlavu, klamal som, ako sa len dalo, aj tak ma zo školy vyhodili. Neskôr som sa dopočul, že na mojich kamarátov bol vyvíjaný nátlak, aby podpísali vyhlásenie, že za organizáciu výstavy nesiem zodpovednosť ja.

Neviem, kto podpísal, kto nie, nikdy som sa na to nikoho nepýtal. Chápal som ich situáciu a napokon v istom zmysle to bola pravda. Keď som o niekoľko rokov neskôr opustil svoj ateizmus a pod vplyvom duchovnej skúsenosti som sa stal kresťanom, prihlásil som sa na štúdium evanjelickej teológie. Vtedy ma muži v oblekoch kontaktovali druhý raz. Stalo sa to v Bratislave. Býval som v podnájme v malom domčeku obrastenom ružami vedľa Medickej záhrady oproti Ondrejskému cintorínu. Navštívil ma tajomný neznámy v slušnom obleku a odovzdal mi doručenku.

V obálke bolo predvolanie na „Februárku“. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že mám znova dočinenia s „tajnými“. Šiel som sa o veci poradiť s človekom, ktorý mal vtedy v cirkevnom zbore na Cukrovej zásadný vplyv a s podobnými vecami mal skúsenosti. Cirkevné spoločenstvo na Cukrovej v postoji voči komunistickej moci zastávalo stratégiu umierneného antagonizmu. Dostalo sa mi, pokiaľ si pamätám, takéto poučenie: Keď ťa predvolali, treba ísť, no netreba sa ničoho báť. Na otázky treba odpovedať vyhýbavo, ak to bude nevyhnutné, je správne vyhnúť sa odpovedi šikovným klamstvom. V prvom rade – žiadne informácie – na nikoho nesmieš nič nepovedať. Ak budú žiadať sľub, že o stretnutí nikomu nič nepovieš, bez rozpakov to môžeš sľúbiť. Po výsluchu však treba čo najskôr prísť a všetko, čo sa na výsluchu udialo, dopodrobna rozpovedať.

V rámci poučenia som bol upozornený na dve osoby z našich kruhov, na ktoré si treba dávať pozor. Žiadne informácie im nezverovať. Sú to milí, no naivní bratia, vyzradia všetko, na čo sa ich tajní opýtajú. Myslia si, že ak by vyšetrovateľom nepovedali pravdu, zradili by evanjelium. Kvôli svojej poctivosti sa oní bratia stali pre ostatných nedôveryhodnými a u tých srdnatejších si vyslúžili hanlivé označenie: „donášač“.

Pravda existencie a pravda informácií

Nuž ako je to s pravdou? Čo znamená byť poctivý a pravdivý v spoločenskom systéme, ktorý aktívne potláča a sankcionuje pravdu? Zo susedných štátov statoční veriaci cez hranice prevážali zakázanú literatúru. Niektorí kvôli svojej slabosti pre slobodný literárny trh sedeli v base. Prísne vzaté, podľa zákonov Československej socialistickej republiky to boli pašeráci. Mali si vari títo ľudia podľa pravdy do colného vyhlásenia zapísať počet aj názvy pašovaných kníh?

Keď sa ich colník s prísnymi očami pod úradnou čapicou opýtal: „Veziete niečo?“ Mali mu vari podľa pravdy vyklopiť: „Na dne kufra mám dvadsať Biblií a tucet v zahraničí tlačených kníh v slovenskom jazyku. Poďte, ukážem vám ich.“?

Čo v takej situácii znamená Kristov imperatív pravdivosti? Možno to viacerých prekvapí, ale Ježiš evanjelií sa v podobných situáciách nezachoval ako oní naivní pravdovravní bratia.

V Evanjeliu podľa Jána sa dočítame takýto príbeh:

Blížil sa židovský sviatok stánkov. Bratia Ježišovi povedali: Odíď odtiaľto a choď do Judska, aby aj tvoji učeníci uvideli skutky, ktoré konáš. Veď nikto nerobí nič v skrytosti, ale chce byť verejne známy. Ak robíš také veci, ukáž sa svetu. Čo im na to Ježiš povie? Vy choďte na sviatky. Ja na tieto sviatky nejdem, lebo môj čas sa ešte nenaplnil.

Text však pokračuje takto:

Keď jeho bratia odišli na sviatky, šiel aj on, no nie verejne, ale akoby potajomky. (Jn 7,2-10)

Ježiš bratom nepovedal pravdu. Zamlčal ju. Nechcel, aby vedeli, že do Jeruzalema ide. Svojimi slovami v nich vyvolal domnienku, že do Jeruzalema nepôjde a potom tam šiel tajne. Oklamal ich? On, ktorý učil: „Vaše áno nech je – áno a vaše nie – nie“? Bolo to čestné? Je možné také konanie ospravedlniť? Podobný prípad sa v Jánovom evanjeliu odohrá ešte raz. Ježiš bude stáť pred Náboženskou radou. Chcú od neho vymámiť informácie o učeníkoch:

Veľkňaz sa vypytoval na jeho učeníkov a jeho učenie. Ježiš mu odpovedal: Ja som svetu hovoril verejne. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia a nič som nehovoril tajne. (Jn 18,19)

My však z evanjelií vieme, že Ježiš neučil iba v synagógach a chráme, svojich učeníkov často odviedol od zástupu do súkromia a tam im vysvetľoval podobenstvá, ktoré nepochopili. Klamal? Prečo? Tí, čo ho vypočúvali, chceli od neho informácie, aby mohli učeníkov zajať a uväzniť. Keby im povedal všetko, bol by učeníkov zradil, udal by priateľov a veľrade by umožnil ešte hlbšie uviaznuť v jej vlastnej zlobe.

Ježišov príklad naznačuje, že byť pravdivý v zmysle existencie neznamená povedať na požiadanie každému všetky informácie. Áno, v teologickej reči možno povedať: Pravda je Boh. No Boh nie je len pravda, je i dobro a láska. V Bohu pravda, dobro a láska jedno sú. Astrofyzik Carl Friedrich von Weizsäcker napísal: „Kristus umožňuje Antikrista. Kristus predstavuje poznanie v láske. Antikrist predstavuje poznanie bez lásky.“

Iba pravda v láske je naozaj pravdou, iba taká pravda je Božia. Existuje pravda výroku – pravda informácie, no existuje i pravda existencie. Pravda existencie je tou základnou pravdou, voči ktorej máme etickú zodpovednosť. Vypovedané slovo nie je iba informácia, vypovedané slovo je i čin, ktorý má svoje dôsledky. Môžem povedať pravdivú informáciu a spáchať tým zlý čin: Stať sa udavačom. Svojím pravdivým výrokom môžem pomáhať tým, čo bránia pravde. A v živote môže nastať chvíľa, keď za vami príde agent tajnej polície, bude od vás chcieť pravdu – pravdivú informáciu, aby ju použil proti nevinnému človeku. Príde za vami gestapo, príde mafián, politik či oligarcha, bude chcieť od vás informáciu, aby ju použil na páchanie svojho zla. Zatajiť pravdu v takej chvíli znamená – zostať verný pravde. Nuž ani pravdu informácie nemožno zameniť za Boha. Zodpovední nie sme nikomu a ničomu, iba Bohu a v ňom pravda, dobro, sloboda a láska jedno sú.

Epilóg o Borisovi

Neviem, aké bolo jeho pravé meno, no predstavil sa mi ako Boris. Stretli sme sa v kaviarni uprostred parku na Račianskom mýte.

Ak nepočítam tajného v Michalovciach, ktorý nás monitoroval počas Zamatovej revolúcie, v čase keď u nás bolo centrum Verejnosti proti násiliu, toto bolo moje posledné stretnutie s tajným.

Čosi na tom človeku bolo iné. Možno práve preto sa z pokusu o výsluch stal osobný rozhovor. Rozhodol som sa nedbať na opatrnosť, ku ktorej ma nabádali priatelia, a odkryl som karty. Nech vie, kto som a kde stojím. Bez obalu som mu vyklopil, čo si myslím o komunistickom režime a jeho represiách voči tým, ktorí zmýšľajú inak. Povedal som mu, že organizácie, ako je katolícke Pacem in Terris či protestantská Mierová konferencia sú zradou autentického kresťanstva a kolaboráciou so štátnou mocou.

Bol mojou úprimnosťou zaskočený.

No potom sa mu v očiach zjavili slzy – fakt – v očiach sa mu zjavili slzy. Teraz zaskočil on mňa.

Dostal som ho vraj do ťažkej situácie. O tomto stretnutí musí podať správu. Ak napíše pravdu, na celý život mi tým ublíži. Potom hovoril o výčitkách svedomia, ktoré ho trápia. Vyštudoval dejiny umenia. Zlákala ho vyhliadka dobrého zárobku. Práve si založil rodinu, potreboval peniaze. Takto to nemôže pokračovať, vraj zamýšľa zo služieb ŠtB odísť.

Nemohol som sa ubrániť pocitu, že svoje vyznanie nepredstiera. Napätie medzi nami sa prelomilo. Porozprával mi o tom, ako miluje renesančnú maľbu. Po večeroch vraj maľuje kópiu Rafaelovho Zvestovania.

Keď sme sa rozišli, mal som zmiešané pocity. Možno som sa tentoraz stretol s naozajstným profíkom. Ak to všetko bola hra, potom klobúk dole. Dostal ma, uveril som jeho ľudskosti, teraz si ponesiem dôsledky.

Neviem, čo sa s ním stalo potom. No od toho rozhovoru ma už nikdy žiadni tajní nepredvolali. Nestalo sa nič. Žiadne represie či problémy z onej rozmarnej neopatrnosti pre mňa nevyplynuli.

Vysvetliť si to viem iba jediným spôsobom. Boris o našom stretnutí svojim nadriadeným klamal. Neviem, čo do svojej správy napísal, no celkom iste tam nenapísal to, o čom sme sa rozprávali. Nuž niekedy sa lži v mene pravdy dopustili i tí, čo stáli na druhej strane barikády.

Raffael: Zvestovanie (1502 – 1504), obraz je súčasťou zbierok Vatikánskeho múzea.

Rudolf Dobiáš: Odhalenie „protištátnej“ organizácie

Na dokument „Odhalenie tajnej bohosloveckej fakulty“, ktorý objavili v spisoch ŠtB, ma upozornil Vojtech Krištín (synovec Š. Krištína, zakladateľa tajného seminára). Bol jedným z odsúdených bývalých seminaristov Apoštolskej školy v Banskej Bystrici, ktorí postupne prišli do Nitry: Vojtech Krištín, Ján a Anton Havlík, Bohuslav Pikala, Vladimír Slávik, Milan Faško-Kaclík.

S Vojtechom Krištínom (1931 – 2004) odsúdeným v procese Š. Krištín a spol. na 10 rokov odňatia slobody som sa stretol v tábore Vojna na Příbramsku, pracovali sme spolu v bani, aj po amnestii v roku 1960 sme sa často stretávali. Dokument ma inšpiroval k napísaniu poviedky Chlapec za oknom (V knihe Znovuzrodenie).

Pripájam aj úryvok zo svedectva Štefana Krištína (1909 – 2005):

Začali sme skromné, ale odvážne a náročné dielo – spoločné súkromné štúdium filozofie, teológie a cudzích jazykov s pravidelným duchovným vedením dorastu. Myšlienka štúdia šiestich začínajúcich bohoslovcov, ktorí sa práve vrátili z trojmesačnej brigádnickej práce na Priehrade mládeže Púchov – Nosice, kde im nanucovali marx-leninské školenia, podporovali aj ďalší misionári CM, provinciál Ján Hutyra, Emil Schmidt, Juraj Kapec, František Mihina, Augustín Mikula a František Kosnáč.

V októbri 1951 som bol s mladými nadšencami a neskôr s ďalšími kňazmi, rehoľnými sestrami a statočnými veriacimi zatknutý v Nitre pod Kalváriou. Ocitli sme sa pred vyšetrujúcimi sudcami. Ja som bol vo vyšetrovacej väzbe 15 mesiacov. Zo zatknutých bola vykonštruovaná protištátna skupina, do čela ktorej postavili mňa. Obvinili ma zo zodpovednosti za študentov na „Tajnej bohosloveckej fakulte“ a môj prečin kvalifikovali ako velezradu.

Vo februári 1953 som bol odsúdený na trest doživotného väzenia, zhabanie súkromného majetku v prospech štátu, 20 000 korún pokuty a pozbavenia občianskych práv. Celá „moja“ skupina dostala úhrnný trest takmer 200 rokov väznenia.

Odvolal som sa a Najvyšší súd v Prahe „zmiernil“ môj pôvodný trest na 25 rokov väzenia.

(In: Triedni nepriatelia III.)

Odhalenie tajnej bohosloveckej fakulty

V mesiaci máji 1951 prišiel do mojej kancelárie 16-ročný zväzák a oznámil mi, že na Ulici 29. augusta v jednom dome sa schádzajú neznámi mladí muži. Na moju otázku, odkiaľ vie, že také veci má hlásiť, odpovedal: Počul som v škole, že veci, ktoré sú nám podozrivé a čo škodia nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu, máme ihneď zahlásiť bezpečnostným orgánom. Takisto mi o takýchto veciach vyprával otec.

Môj otec je robotníkom a často mi doma vyprával, ako pracoval za vlády kapitalistov a veľkostatkárov a ako často bol bez zamestnania, pričom mi zdôrazňoval, že takéto štátne zriadenie, aké máme dnes, si musíme všetci vážiť, pretože robotníci sa ešte nikdy nemali tak dobre, často mi spomínal, že veci, ktoré sú škodlivé pre naše zriadenie, sú pre robotnícku triedu zlé, a preto treba takéto veci ihneď zahlásiť bezpečnosti.

Toto otec spomínal vždy večer po práci, keď sme boli všetci pohromade. Z toho dôvodu som aj túto vec išiel oznámiť bezpečnosti, lebo mi to bolo podozrivé, že viac mladých ľudí videl som častejšie sa schádzať v tom istom byte a ešte k tomu boli mne neznámi.

Spomenutý zväzák dostal za úlohu, aby si všimol, asi akí sú títo muži a asi koľko ich do toho domu chodieva. Tento zväzák s ochotou toto prisľúbil urobiť a skutočne to aj urobil. O dva dni mi prišiel oznámiť, že úlohu, čo dostal, splnil.

S kolegami sme si to preverili a postupovali sme v zisťovaní účelu schádzania sa týchto osôb. Bolo zistené, že osoby, ktoré sa tam schádzajú, pochádzajú z lepších roľníckych rodín, sú to synkovia dedinských boháčov, ako aj bývalých úradníckych rodín.

Ďalším preverovaním bolo zistené, že sú to bývalí študenti rím. kat. reholí ako lazaristov, františkánov, jezuitov a iných náboženských spolkov, ktorí boli v rokoch 1949 – 1950 prepustení zo seminárov. Po rozpustení zo seminárov mali sa títo bohoslovci zapojiť do hospodárskej výstavby nášho ľudovodemokratického zriadenia a tí, ktorí chceli ďalej študovať a mali kladný pomer k dnešnému zriadeniu, mohli študovať ďalej na nových bohosloveckých fakultách, ale v duchu ľudovodemokratickom.

Pôvod týchto bývalých bohoslovcov, ako aj ich dovtedajšia výchova im nedovolili, aby sa zapojili do budovania socializmu, ale, naopak, pôsobila na nich do takej miery, že sa dali na cestu tajného študovania bohosloveckej fakulty, na cestu príprav protištátnej činnosti a rozvracania ľudovodemokratického zriadenia. Títo bohoslovci mali po celý čas štúdií pracovať, aj po vysvätení mali normálne pracovať a ovplyvňovať v rôznych podnikoch a závodoch osadenstvo a sústavne pokračovať vo svojej podvratnej činnosti.

Mali v pláne zneužiť náboženské cítenie nášho ľudu, stiahnuť ho na stranu nepriateľa a sústavne rozvracať naše ľudovodemokratické zriadenie. Úplne odhodlane na základe ich výchovy a pôvodu postavili sa s najväčšou zarytosťou do radov nepriateľov nášho zriadenia v úmysle mariť naše budovateľské úsilie a rozvracať náš spoločenský poriadok.

No ruka robotníckeho synka im v tom zabránila a dostali sa tam, kam im patrilo. Na tomto 16-ročnom zväzákovi vidieť, že je u svojich rodičov správne vychovávaný a že správne je učený i v škole. Správna výchova mládeže doma aj v škole sa odráža v jeho správaní, konkrétne tak ako v tomto prípade. Koľko politických škôd a nepriateľov by boli také nepriateľské živly narobili, keby na to neprišiel a neupozornil bezpečnosť robotnícky chlapec, 16-ročný zväzák!

(Tento dokument je súčasťou poviedky R. Dobiáša Chlapec za oknom).

Publikované úryvky sú súčasťou knihy Udavačstvo, ktorej editorom je Miroslav Pollák, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Kalligram. Vychádza so súhlasom editora knihy.

Foto: wikimedia, flckr.com

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo