Košice s pozitívnymi predsudkami

Košice s pozitívnymi predsudkami

Košice pred 400 rokmi. Foto: wikimedia

Hommage à Košice.

Dostali ma. Košice majú atmosféru, pomaly pribúda aj umenie, dobré reštaurácie a zábava. Na Košiciach je toho originálneho viac, už ten rod, tie Košice. Pritom mesto nie je nijako zvlášť staré, kde aká dedina má prvú zmienku staršiu ako Košice (1230). Nebudem tu písať o dóme sv. Alžbety a bude to nedostatok tohto textu, pretože košická gotika je takmer najkrajšia na Slovensku. Košický dóm je majestátnejší ako bratislavský, v mojich očiach triumfuje aj pred Bardejovom, silnejší dojem na mňa robí len Hronský Beňadik.   

A sme pritom: Košice sú večne druhé, bolo to tak v Uhorsku, istý čas boli čo do výsad druhým mestom po Budíne, aj teraz. Je na tom možno niečo nespravodlivé, kultúrny význam Košíc niekedy prevyšoval Prešporok, a predsa doba napokon priala Bratislave. Košice, ako píše trochu presilene a ignorantsky v jednej svojej eseji Sándor Márai, boli napokon predovšetkým maďarské.

Pre nás zo západu krajiny sú Košice vždy trochu podozrivé, nie kvôli Maďarom a maďarskosti, to, naopak, Košiciam dodáva esprit a identitu, pozri hrob Františka II. Rákociho, niečo také nemá žiadne iné slovenské mesto. Skôr kvôli tomu, že Košice boli iné a občas sa trochu vymedzovali. Nemali sme celkom pochopenie pre fenomén Schuster, smiali sme sa z neho, ale jeho dlhy sme platili my, Rezešovci dráždili viac než ich mečiarovské klony zo západu, počas Československa sme Košice podozrievali, že držia stranu Prahe, je toho skrátka viac, ešte aj Matúša Čáka Trenčianskeho porazili pri Rozhanovciach, za Košicami. A Matúša Čáka my z trenčianskej župy považujeme za malého slovenského kráľa.

Dosť predsudkov, poďme k mestu.

Košice 11. november 1938, príchod Miklósa Horthyho na čele maďarskej armády do mesta. Foto: wikimedia

Košice majú niekoľko predností. Napríklad kúpalisko v strede mesta. Veľké, príjemné, uprostred parku. Dobré na plávanie (päťdesiatka bazén) aj hranie. Je to ten park, kde stojí bytovka smeráckeho zbohatlíka Pašku, ktorý si vie plniť sny. Ale ani to nie je až také zlé, len to čaká na pár politických hipsterov a dobrého starostu: okolo bytovky vsadenej do parku sa dá postaviť vysoký múr, šikovní architekti vymyslia, ako z toho spraviť trendy doplnok do parku, možno aj kus umenia a Paškovi navždy zastrú výhľad. Možno doplnia na jeho stranu múru aj odkaz.

Park je ďalšia vec, je presným opakom toho, čo vidíte v Trenčíne. Udržiavaný, pohodlné lavičky, malé detské ihrisko, človek sa poteší, keď ním prejde.

Prečítajte si tiež: Hommage à Orava Zdieľať

A potom je tu umenie. Košice stále zaostávajú, majú už pekné priestory, projekt európskeho mesta kultúry veľmi pomohol, chýba ale ešte viac energie, života, tvorby. Potešila ma socha Gyulu Jakobyho, dôležitého maliara, aj výstava venovaná téme vojny, neveril som, že s témou Dukly existuje krásny obraz, oceniť treba súčasné ukrajinské umenie, ale aj niečo, čo už nebolo v galériách, ale s umením si rozumie: módu a šperky mladých českých a slovenských návrhárok.

Košice ešte úplne nie sú tam, kam patria, ale smer je dobrý. Majú totiž poklad, väčší než ten, ktorý pozná celé Slovensko: výtvarníkov a maliarov, ktorí patria k tomu najlepšiemu v strednej Európe, mesto by sa k nim malo ešte viac prihlásiť, ak to môže robiť Viedeň s Klimtom, nie je dôvod, aby podobný priestor nedostal Anton Jasusch a vôbec košická moderna. Príbeh tejto skupiny totiž patrí k mestu a jeho identite.

Anton Jasusch: Žltý mlyn (1922), zdroj: webumenia.sk.

S vášňou o tom vedel hovoriť nebohý Tomáš Strauss, rodák z Budapešti zrastený s Košicami. Maďarskí maliari z Košíc odmietli Horthyho režim, patrili do maďarského národa a cez vojnu aj do štátu – aj liberálny spisovateľ Sándor Márai, ako sa priznáva vo svojej publicistike, nadšene vítal Horthyho na Slovensku – ale odmietli to. Nechceli, aby ich obrazy reprezentovali horthyovské Maďarsko, vplyv a zážitok z liberálneho Československa bol silnejší a formujúci, stali sa z nich Maďari s československou identitou, unikátna vec. Možno o nej len neviem, ale ak neexistuje, je to ďalší dôvod, prečo si v Košiciach zaslúži sochu či aspoň tabuľu aj dr. Josef Polák, Čech, ktorý zohral zásadnú rolu pre Košice, umenie a tamojšiu bohému.

No a potom je tu Pán Ryba. Mlynská 13, oplatí sa memorovať. Výborná reštaurácia, päť hviezdičiek z piatich. Veľmi šikovný kuchár, trochu váhavá a pomalá obsluha, ale keď príde na stôl lososový tatarák a pražma s thajskou omáčkou, na všetko zabudnete. Výborná bola aj pizzeria Zazza (opäť napriek obsluhe), koláčiky na jednom a pivo na druhom rohu Dominikánskeho námestia. Lepšie podniky sú mimo Hlavnej ulice, ako všade na svete.

Dostali ma. Košice odteraz podozrievam s pozitívnymi predsudkami.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo