Žijem plnohodnotný život

Žijem plnohodnotný život

Rozhovor s nevidiacim novinárom o krásach Afriky, mora, cestovaní v MHD, štúdiu aj hľadaní práce.

Keď sme chystali rozhovor, pôsobil celý čas suverénne. Ešte suverénnejší bol, keď sme sa stretli. Prišiel načas a kým sme prišli do kaviarne, prekvapilo ma, ako automaticky obišiel kanál. Pôsobil veselo, často nás rozosmial a po chvíli som si všimol, ako náš rozhovor – so záujmom aj úsmevom na tvári – počúvajú aj ostatní v kaviarni. Právom. Ondrej Rosík si vás získa ľahko.

S predstavou, že nevidím alebo som v úplnej tme, sa mi spája veľká neistota. Vy ste nevidiaci, a keď sme sa stretli, išla z vás obrovská istota. Prišli ste autobusom, po vystúpení ste skontrolovali čas, vybavili ste telefón... ako je to možné?

Asi je to možné len preto, že som nevidiaci od narodenia, pre mňa je to normálne. Ja by som sa cítil neistý, keby som videl. (Úsmev.) Sú ľudia, ktorí prídu o zrak neskôr a pre nich je privyknutie na tento nový stav ťažké, poznám príbehy ľudí, ktorí zažili preto depresie. Ale dá sa zvyknúť aj na to, jeden môj známy, ktorý prišiel náhle o zrak pri autonehode, dnes robí maséra, športuje, behá.

Je to trochu zložitejšie, pretože vy ste pred tým autobusom písali smsku...

Dnešná doba nám pomáha rôznymi pomôckami, napríklad tie hodinky, je to bežná kompenzačná pomôcka, sklíčko na hodinkách si viem otvoriť a pri každej hodine je bodka, dvojbodkou sú označené štvrťhodiny, takže ľahko zistím, koľko je hodín. Treba to hmatať opatrne, aby sa neposunuli ručičky, ale pomáha to. Poznám nevidiace dievča, ktoré si bolo dať u hodinára vymeniť pokazenú baterku, ten jej ju vymenil a dodal: Zistil som, že ten vrch sa vám otváral, tak som vám to zalepil. (Úsmev.)

Ale ako napíšete smsku?

Je to bežný telefón, ale má v sebe softvér navyše, ktorým číta obrazovku. Keď niečo robím, hlási mi to, kde sa na obrazovke nachádzam, prečíta mi to obsah správy, viem napísať odpoveď, buď klávesnicami, alebo aj diktovaním hlasom, občas to robí chyby, ale učí sa to. Len sa to nie vždy hodí, keď chcem napísať smsku na porade, nie je to celkom cesta. Keď si dám slúchadlá, je to menej podozrivé. (Úsmev.)

Vy ste novinár, pracujete v rádiu Lumen. Čo všetko je náplňou vašej práce?

Je toho viac, v prvom rade relácie zamerané na rodinu, program sa volá Vitaj rodina, je to niečo podobné, ako to, čo robí Zuzka Hanusová u vás. Vysielame tiež svedectvá šťastných manželov, nahrávame to u nich doma. Potom robím programy pre deti a mladých, Študentské šapitó a Svetielko, tieto relácie chodia naživo. Ďalší program sa volá Svetlo nádeje, ide o profilové rozhovory, dnes budem robiť napríklad s respondentkou, ktorá sa venuje nepočujúcim. Nahrávam aj svedectvá ľudí, ktorí majú čo povedať k viere, literárnu kaviareň a tiež reláciu o cestovaní, s cestovateľmi po Afrike a podobne. Niečo z toho sa robí v štúdiu, väčšinu nahrávam v teréne, za respondentmi vycestujem.

Cestujete veľa?

Včera som bol v Partizánskom, predvčerom v Trenčíne, dnes som v Bratislave, ako kedy. Z pochopiteľných príčin mi nedajú redakčné auto, takže používam verejnú dopravu. Aj keď vyskúšal som požiadať aj o to, raz, keď sme išli s kolegyňou do Kysuckého Nového Mesta, mali sme spoločnú trasu, tak som požiadal o redakčné auto, po chvíli mi prišiel opatrný mail s otázkou, ako to asi bude vyzerať (úsmev). Tak som dodal, že budem mať šoférku.

Výhoda, samozrejme je, že keď cestujem tri hodiny v autobuse, viem veľa vecí vybaviť.

Napríklad?

Že si reláciu, ktorú som nahral, sám postrihám. Bolo by to náročné, keby to musel niekto iný, ja viem, čo chcem použiť a čo nie, inému by to trvalo dlhšie. Alebo viem vybaviť maily a podobne.

Maily fungujú ako?

V podstate ide o podobný softvér ako s telefónom, v slúchadlách počúvam, čo je na obrazovke. Používam iba klávesnicu, myšku nie, klávesovými skratkami viem urobiť všetko, čítať si správy alebo webové stránky. Má to aj svoje úskalia, webové stránky nie sú vždy prispôsobené, problém je, že keď je zverejnený napríklad nejaký plagát a nie je k obrázku urobený popis, tak ja ho neviem prečítať a musím buď použiť špeciálny softvér, ktorý vie z obrázka prečítať text, alebo zavolať niekoho na pomoc, keď je to napísané nejakým osobitým písmom a podobne.

Je to veľká pomôcka. Keď vysielam, mám dvoje slúchadlá, jedny, aby som počul ľudí, a druhé, kde mi číta softvér maily a reakcie, skrátka to, čo je na obrazovke.   

Kedy vám to napadlo, že by ste chceli byť novinárom?

Rozhlas som počúval od detstva, fascinovali ma rôzne hlasy, naopak, televízia bola pre mňa nepochopiteľná, veľa informácií mi unikalo. Neskôr ma začala baviť hudba, hrám na klavíri, myslel som si, že pôjdem na konzervatórium. Na konci základnej školy všetko zmenili počítače, kedysi nevidiaci komunikovali so svetom pomocou Braillového písma, ktoré sa prepisovalo na klasickom stroji, počítače všetko zmenili. Zrazu sa dali robiť úžasné veci. Internet to ešte viac zmenil. Preto som chcel ísť študovať informatiku. Skrátka, tých možností bolo toľko, že som išiel na gymnázium do Banskej Bystrice a tam sa všetko rozhodlo. Na matematiku som nemal dostatočne dobrú predstavivosť, informatiky som sa vzdal, tak som sa stal žurnalistom. Hudba mi pomáha.

Váš pedagóg z univerzity mi povedal, že ste boli jedným z najlepších študentov, akých kedy mal.

Trochu to preháňa.. (smiech)

... neviem, bol dosť presvedčivý, dokonca hovoril, že váš hendikep nebolo vôbec cítiť, že ste písomky odovzdávali často skôr, na nič ste sa nevyhovárali ani nežiadali úľavy alebo viac času...

Je fakt, že keď má človek nejaký vážny problém, môže všeličo využiť. Ja som formálne nemusel chodiť na prednášky, mohol som mať viac času na semester, možností je veľa, ale stíhal som, takže s jednou výnimkou som to nevyužíval.

O čo išlo?

Na diplomovú prácu som potreboval pár dní navyše, musel som požiadať dekana o predĺženie termínu. Mal som vtedy ponuku na prácu v rádiu a obával som sa, že keby som ju neprijal, že by mi ju potom už neponúkli, tak som ju zobral, robil som štyri relácie týždenne a písal diplomovku, nestíhal som trochu školské povinnosti.

Druhá vec, čo som o vás od toho pedagóga počul, bola, že ste mali na škole viacero dievčenských známostí...

... nuž, bolo ich viacero. Ale pochopte, mám teraz priateľku dva roky a máme veľmi dobrý vzťah, takže sa mi o tej téme až tak nechce hovoriť. Ale žijem plnohodnotný život, mať štyri frajerky je pre niekoho veľa, pre iného málo.

Ako ste sa s dievčatami dali dokopy?

V prvom momente je pre mňa dôležitý hlas. To dokáže zavážiť. Ale rozhodujúce sú rozhovory, ak sa máme o čom rozprávať a rozumieme si, príde k zaľúbeniu a je to. Hlas môže niekedy veci urýchliť, ale nie vždy, mal som aj priateľku, ktorej hlas nebol až taký zvučný. Ale je to asi ako pri vidiacich, prvý dojem môže niekedy veľmi pomýliť.

Vaša priateľka je vidiaca?

Ešte áno, ale zhoršuje sa jej zrak.

O všetkom hovoríte, akoby svet bol gombička, čo je veľmi sympatické, ale prejdime teraz na problémy. Kým sme napríklad prišli do kaviarne, kde sa rozprávame, bol som prekvapený, koľko je na ceste nerovností, čo všetko musíte vnímať vy. Čo sú vaše problémy?

Priestorová orientácia je problém, aj keď nie pre všetkých nevidiacich. Mám kamaráta, ktorý sa cestu po tom, ako ju prvýkrát prejde, naučí a zapamätá si ju. Ja to nedokážem. Ľudia si často myslia, aký problém sú schody, ale tie až takým problémom nie sú, určite väčším sú rôzne reklamné pútače, ktoré bývajú na prekvapivých miestach.

Veľkým problémom je pre mňa čas, keď niekto zruší alebo posunie naše stretnutie o dve tri hodiny, objaví sa z toho pre mňa veľa vecí, čo robiť, čo nerobiť, kam ísť a podobne.

V autobuse je čo najväčší problém?

To sa zlepšilo, už aj šoféri nás akceptujú, kedysi to bolo horšie, okrikovali nás, že kde máme sprievodcu, že oni za nás preberajú zodpovednosť, ale to je už minulosť. V Bratislave je problém, že ozvučenie býva stíšené alebo vypnuté, čo je komplikácia, a musíme sa pýtať. Aj keď sú niektoré situácie, kde sa nedá spoľahnúť na to, čo hovoria vidiaci, keď napríklad telefonujú a hovoria do telefónu, že už-už sú na tej a tej zastávke, často klamú, pretože meškajú, nedá sa na to spoľahnúť. (Úsmev.) Keď sa spýtam priamo, tak sa môžem spoľahnúť, často sa aj zarozprávame, v tom má slepota veľkú výhodu.

Keď ste opisovali relácie, ktoré robíte na rádiu Lumen, jedna sa mi zdala výnimočná – tá o cestovaní, spomenuli ste Afriku. Lenže Afrika pre nás vidiacich robí strašne silný dojem kvôli černochom, slonom, žirafám a iným exotickým zvieratám, Sahare... čo si pod Afrikou predstavíte vy?

Bol som v Egypte, takže nejakú predstavu mám aj vďaka skúsenosti. Vo všeobecnosti cudzie svety vnímam cez kultúru, nedokážem si predstaviť farby a farebnosť, o to viac vnímam hudbu alebo miestnu kuchyňu. A čomu nerozumiem, na to sa pýtam, aj na vizuálnu stránku, veď to robíme pre poslucháčov a z nich 99,9 percenta nevie, že som nevidiaci.

Prečo to poslucháči nevedia?

Nepovažujem to za dôležité. Stalo sa to raz, pripravovali sme nejakú novú reláciu a ohlásili ma tam slovami, že ju pripravuje nevidiaci Ondrej Rosík. Šéfky som sa hneď potom spýtal, odkedy sme zaviedli nové metódy, že nech to uplatňujú na všetkých a povedia, že reláciu pripravila cukrovkárka Mária a podobne. Nezatajujem to, ale nedávam to do popredia.

Naša doba je čoraz viac obrázková, veľkým skokom bola televízia, ale pokračuje to ďalej, aj noviny sú čoraz viac obrázkové. Cítite to?

Niekedy áno, niektoré informácie sú neprístupné. Napríklad plagát na webovej stránke, internetová reklama je nepríjemná, čítač obrazovky je z toho niekedy zmätený, veľa problémov spôsobuje facebook. Na druhej strane v mojom svete niet bilbordov a kadejakého vizuálneho smogu a je to tak asi lepšie. Niečo z toho, čo mi uniká, mi aj nechýba.

Aký problém je nájsť si zamestnanie?

Existuje zákon, podľa ktorého by tuším na 20 zamestnancov mal byť zamestnaný nejaký zdravotne ťažko postihnutý zamestnanec, nemusí byť nevidiaci, skrátka ZŤP. Firmy ale radšej zaplatia pokutu za nedodržanie predpisu, ako takého človeka zamestnať.

Prečo je z vášho pohľadu dôležité, aby ľudia na pracovisku, v škole aj inde stretali ľudí s nejakým postihnutím alebo hendikepom?

Nedávno som hral na nejakej vernisáži na klavíri, prišla jedna milá pani a spýtala sa ma, odkiaľ som. Odpovedal som jej a ona sa spýtala, či tam je nejaký ústav. Na dve sekundy ma išlo roztrhnúť, prečo by sme mali žiť v ústavoch? Nie sme žiadni delikventi. Je to dôsledok toho, že ľudia nevedia, ako žijeme, majú rôzne nereálne predstavy a to je škoda.

Vy ste mali problém nájsť si prácu?

Keď som písal prvý mail do Lumenu, tak som zatajil, že som nevidiaci. Ľudia si neradi robia problémy, nevedia, čo majú čakať, a toto by na prvý pohľad ako problém vyzeralo. Priznal som sa až počas druhého kontaktu. Hneď sa to začalo, ale my tu máme schody...  mnohí ľudia to nemyslia zle, ale myslia si, že nevidiaci nevedia spraviť absolútne nič. Ale to tak nie je. A najľahšie ich o tom presvedčíte osobne, keď vás stretnú a spoznajú. Chýba im skúsenosť, rozumiem tomu.

Na druhej strane, veľa sa mení a všeličo funguje lepšie, mladí sú otvorení, berú to ako normálne, spolužiakom som dokonca posielal svoje poznámky, lebo som ich mal v počítači, bolo to jednoduché.

Máte dobrú slovnú zásobu, čítate aj knihy?

Samozrejme, včera som napríklad dočítal český preklad Fynnovej knihy Pane Bůh, tady Anna, predtým Mengeleho dievča, výrazne dostupnejšia je literatúra vďaka e-knihám, pomáha nám digitálna knižnica a tiež audioknihy, tu je veľký rozvoj. E-knihy majú niekedy problém, pretože majú nastavenú takú ochranu proti kopírovaniu a kradnutiu, že to nedokáže prečítať ani čítačka pre nevidiaceho. Dá sa to riešiť, len to trvá dlhšie. Existujú aj knihy v Braillovom písme, tlačí aj slovenská knižnica v Levoči, ale nedokážu pokryť všetko. Určite je kníh viac, ako som schopný prečítať. Niekedy sa stane, že musím na digitálnu verziu istý čas počkať.

Blíži sa koniec leta, už ste boli na dovolenke?

Áno, na Liptove, partia nevidiacich. Strávili sme spoločný týždeň. V septembri sa s priateľkou a pár známymi chystáme do Chorvátska, k moru. Tiež som len človek, ktorého práca unavuje a musí si občas odpočinúť.

More je niečo fascinujúce a súčasne neuchopiteľné. Ako si ho predstavujete?

Bol som už pri mori viackrát, mňa fascinuje voda, najmä jej šum. Tiež nadnášanie, slanosť. More vnímam všetkými ostatnými zmyslami a je to úžasné.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo