Je utorok 6. júna 1944, pätnásť minút po polnoci.

Nočné ticho spiaceho polostrova Cotentin náhle preruší hluk lietadiel, z ktorých vyskakuje skupina parašutistov. O pár minút nato 80 kilometrov na východ, v okolí Caenského kanálu, zosadajú na padákoch ďalší muži. Sú to prieskumníci vybraní z americkej 82. a 101. a britskej 6. výsadkovej divízie. Ich úlohou je vyhľadať a svetelne označiť vopred plánované zóny pre zoskoky výsadkárov a pristátia klzákov s pechotou.

Táto malá, ale dôležitá predohra bude o niekoľko desiatok minút nasledovaná hlavným výsadkom 13 100 amerických a 4 255 britských parašutistov, ktorí zabezpečia bočné krídla normandského bojiska. Práve sa začala operácia Overlord – spojenecká invázia do Európy a nastal deň, ktorý bude navždy známy ako deň D.

Rozmery tejto akcie sú impozantné. Kým výsadkári pri svite mesiaca zvádzali prvé boje s nepriateľom, na mori pred pobrežím Francúzska sa formovali zväzy viac ako 5 000 lodí, ktoré viezli vyše 150 000 vojakov, tisíce tankov, bojových vozidiel a diel za podpory 11 000 lietadiel z britských letísk.

K téme:
Nolanov Dunkirk je bez kvapky krvi, ale o to pôsobivejší Zdieľať

Ráno od 6.30 sa po intenzívnom ostreľovaní z mora a bombardovaní zo vzduchu v prvej vlne vylodili tisíce vojakov na piatich inváznych plážach s krycími názvami Utah, Omaha, Gold, Juno a Sword. Napokon bolo do konca augusta do Normandie nasadených viac ako dva milióny spojeneckých vojakov. Išlo tak o najväčšiu vyloďovaciu operáciu v histórii.

Veľkolepý však nebol len jej rozsah, ale rovnako tak aj jej cieľ: porážka nacistického Nemecka a vytrhnutie Európy spod pazúrov Hitlera. Je to príbeh o hrdinstve a víťazstve, ale aj o utrpení a veľkých ľudských obetiach. Od toho obdobia preto priťahuje množstvo ľudí, z ktorých mnohí prichádzajú do Normandie navštíviť miesta, kde sa krvou a potom písala táto významná epocha novodobých dejín.

Táto reportáž ponúka malú exkurziu po vybraných pamätných miestach, zaujímavých múzeách či bojiskách, na ktorých sa odohrali kľúčové vojenské operácie. 

Medzi živými plotmi

Normandiu sme navštívili s partiou priateľov v júni 2017, dva týždne po 73. výročí vylodenia. Takéto načasovanie má istú nevýhodu v tom, že počas výročných osláv by bolo možné vidieť rôzne sprievodné akcie, prehliadky dobovej bojovej techniky či stretnúť posledných žijúcich veteránov dňa D, s ktorými sa pri troche šťastia človeku podarí dostať do reči. Na druhej strane, tento termín priniesol aj jednu praktickú výhodu: múzeá a pamätné miesta vtedy navštevuje menej ľudí.

Z mnohých dobových záberov, fotografií či vojnových filmov vidieť pôvab tejto časti Francúzska. Normandia naživo je však ešte oveľa krajšia. Vidiek pôsobí veľmi čisto a upravene. Po celej krajine sú roztrúsené statky a hospodárstva a horizont zelených pastvín dokresľujú stáda hovädzieho dobytka či oviec.

Tank M4 Sherman v múzeu Airborne v Ste. Mère-Eglise. (Foto: Lukáš Mak)

V mestách aj na dedinách sa dochovala väčšina typických kamenných domov, ktoré tu v roku 1944 videli aj spojenci. Mnohé z nich boli počas bojov vážne poškodené, ale neskôr opravené. Väčšinou sú postavené z bielej či sivej žuly alebo z tvrdého vápenca a neraz sú obohnané kamenným múrikom, prípadne všadeprítomným živým plotom.

Podľa starých fotografií ostali pôvodné aj mnohé stĺpy elektrického vedenia. Námestia mestečiek a dedín zdobia charakteristické, väčšinou gotické či románsko-gotické kostoly, niekedy aj s priľahlým cintorínom. Pre tento región je charakteristická krajina s množstvom orných polí, lúk a ciest oddelených hustými živými plotmi a stromami, ktoré vyrastajú z jeden až 1,8 metrov vysokých hlinených násypov, nazývaných bocage.

Tieto zelené hradby ponúkali Nemcom dobre kryté pozície pre obranu i prekvapivé útoky. Výhľad bol často obmedzený len po najbližší živý plot a za touto vegetáciou nebol problém ukryť ani tank. Dnes romanticky vyzerajúca krajina bocage vtedy spojeneckým vojakom narobila množstvo problémov a tí si nikdy neboli istí, čo ich za najbližším živým plotom čaká.

Tento francúzsky región dýcha históriou dňa D. Je bežné, že mnohí miestni obyvatelia majú z vďaky za oslobodenie na domoch vyvesenú americkú, britskú či kanadskú vlajku. V centre mesta Carentan je možné vo výkladoch mnohých obchodov hneď vedľa predávaného sortimentu vidieť položené vojenské predmety alebo fotografie z roku 1944. Núdza nie je ani o reštaurácie, ktoré turistov lákajú témou vylodenia. Azda každé z nespočetného množstva múzeí má vyčlenenú špeciálnu časť len na predaj všemožných tematických suvenírov.

Uväznený na veži

Naše putovanie po stopách bitky o Normandiu začíname v Ste. Mère-Eglise na polostrove Cotentin, ktorý predstavoval západné krídlo normandského bojiska. Toto mestečko sa už v prvých hodinách dňa D stalo dejiskom ťažkých bojov. V noci okolo 2.30 sa začal v okolí Ste. Mère-Eglise výsadok stoviek parašutistov z 505. pluku 82. výsadkovej divízie.

Mnohých mužov vietor zanášal nad strechy mesta. Na námestí v centre horel jeden z domov, ktorý bol pravdepodobne zasiahnutý zblúdenou zápalnou bombou. Dom už hasili požiarnici za pomoci vyše stovky dobrovoľníkov a na celú situáciu dohliadlo asi 30 Nemcov z miestnej posádky protilietadlového pluku. Do tohto zmätku začali na námestie a priľahlé uličky z neba dopadať desiatky Američanov.

Jeden alebo dvaja výsadkári nešťastne dosadli do horiaceho domu a munícia, granáty a plastické trhaviny, ktoré niesli, potom hlučne explodovali. Ďalší padali priamo pred hlavne nemeckých pušiek a samopalov alebo ostali visieť na korunách stromov, ktoré lemovali námestie. Následne sa medzi Američanmi a Nemcami v centre mesta rozpútal zúrivý boj.

Jeden z dosadajúcich parašutistov, vojak John Steele, ostal padákom zachytený na veži kostola Nanebovzatia Panny Márie. Keďže bol zranený a nemohol sa brániť ani ujsť, predstieral, že je mŕtvy. Nakoniec ho Nemci po vyše dvoch hodinách bojov zvesili a vzali do zajatia, odkiaľ ale neskôr utiekol.

Američanom sa nakoniec podarilo Nemcov vytlačiť von z mesta. Tí sa ešte doobeda pokúsili o protiútok, ktorý však obrancovia za cenu veľkých strát odrazili. Ste. Mère-Eglise sa tak stalo prvým mestom oslobodeným v deň D.

V čase okolo 4.30 bola na mestskej radnici vyvesená americká vlajka, ktorá už predtým zažila slávu, pretože v roku 1943 zaviala nad oslobodeným Neapolom. Táto vlajka je dnes uchovaná na radnici. Dramatické udalosti z tejto noci zobrazuje film Najdlhší deň (1962), natočený podľa knihy s rovnakým názvom od írskeho autora C. Ryana.

Na pamiatku J. Steelea dnes visí na veži kostola figurína parašutistu s padákom. Dve farebné vitráže miestneho kostola sú venované téme oslobodenia mesta. Vedľa námestia, na mieste, kde v onú noc zhorel dom, je dnes múzeum venované americkej 82. a 101. vzdušnej výsadkovej divízii, ktoré určite stojí za návštevu.

Figurína predstavujúca parašutistu J. Steelea, zachyteného na veži. (Filip Tomek)

Pomník Richarda Wintersa, ktorý viedol slávnu „Easy Company“, stvárnenú vo filmovej minisérii Bratstvo neohrozených. (Lukáš Mak)

V jednej z hál sa spolu s postavami parašutistov ocitnete na palube lietadla C-47 pred zoskokom. Na pozadí počuť zvuky motorov, protilietadlovú paľbu a rozkazy veliteľa. Keď vykročíte von z lietadla, na lávku s priehľadným dnom, pod sebou uvidíte obrovskú modelovú diorámu polostrova a mestečko Ste. Mère-Eglise, nad ktorým práve z lietadiel vyskakujú parašutisti.

Silný dojem je znásobený aj vizuálnymi efektmi zábleskov z výbuchov. V múzeu sa nachádza aj originál legendárnej transportnej Dakoty – lietadla C-47 (Skytrain), ktoré počas dňa D dopravilo výsadok vojakov k tomuto mestu. Vedľa lietadla nás zaujala dioráma zostavená z figurín v životnej veľkosti – zobrazuje stretnutie vrchného veliteľa operácie Overlord generála Dwighta Eisenhowera s mužmi zo 101. výsadkovej divízie 5. júna krátko pred ich odletom do Francúzska, ktoré bolo zvečnené na slávnej fotografii.

Roh mŕtveho muža

Neďaleko za dedinou Ste. Côme-du-Mont sa nachádza križovatka, ktorá spája cestu do Carentan s cestou, ktorá smeruje k východnému pobrežiu. 7. júna 1944 popred rohový dom pri križovatke prichádzal zo smeru pláže Utah americký tank M5 Stuart, ktorému Nemci uštedrili priamy zásah protitankovou strelou. V poklope na veži pri tom ostal visieť zakliesnený mŕtvy veliteľ tanku Walter T. Anderson. Pretože v oblasti stále prebiehali intenzívne boje, bolo možné vyslobodiť jeho telo z vraku až o niekoľko dní. Americkí vojaci preto tomuto miestu začali hovoriť „Dead Man's Corner“, teda „Roh mŕtveho muža“, a stal sa z neho známy orientačný bod.

Dom tam stojí dodnes a v súčasnosti je v ňom umiestnené malé Dead Man's Corner Museum, ktoré je zamerané na bojové aktivity nemeckého 6. výsadkového pluku Fallschirmjäger Regiment, ktorý v ňom vtedy mal posádku. Hneď vedľa je nedávno postavená hala pripomínajúca hangár, v ktorej je múzeum D-Day Experience, ktoré ponúka virtuálny zážitok zo dňa D.

Všetko sa začína v miestnosti, kde vám premietaný výsadkár spraví niekoľkominútovú inštruktáž, po ktorej vojdete do haly, kde nastúpite do transportnej Dakoty C-47. Posadia vás po oboch stranách trupu tak, ako sedávali výsadkári. Na mieste pôvodných okienok s výhľadom von boli v lietadle inštalované monitory, ktoré zobrazovali jedno z letísk kdesi v Anglicku.

Potom naskočia motory, v kabíne sa rozsvieti červené svetlo a v zástupe ďalších strojov sa pohnete na vzletovú dráhu. Nasleduje štart a časovo stlačená simulácia letu vo formácii ponad Lamanšský prieliv plný lodí až nad nočnú Normandiu, kde vás „privíta“ hustá a hlučná protilietadlová paľba. Trup lietadla sa realisticky trasie a naklápa pri úhybných manévroch.

Váš stroj však aj tak dostane zásah a plamene vonku, skutočný dym v kabíne a prudká strata výšky dávajú tušiť, že Dakota havaruje. Fiktívnemu pilotovi sa však podarí núdzovo pristáť, aby ste vzápätí mohli po vlastných z lietadla von. Po vystúpení možno pokračovať v prehliadke. Veľmi zaujímavá je hlavne unikátna zbierka uniforiem a osobných vecí mnohých veteránov vrátane R. Wintersa, veliteľa slávnej roty E 506. pluku 101. výsadkovej divízie. Pre turistov, ktorí majú radi zážitkovú formu spoznávania histórie, možno toto múzeum vrelo odporučiť.

Bratstvo neohrozených

Z múzea na rohu mŕtveho muža sa vyberieme smerom k vyloďovacej pláži Utah. Po ceste sa za dedinou Ste. Marie-du-Mont možno zastaviť pri dvoch pamätníkoch, ktoré by určite potešili srdce každého fanúšika televíznej minisérie Bratstvo neohrozených (2001) z produkcie Stevena Spielberga a Toma Hanksa.

Prvým je pamätník „EasyCompany“ – roty E 506. pluku 101. výsadkovej divízie, pripomínajúci jej členov padlých 6. júna alebo počas nasledujúcich dní. Nachádza sa pri statku Brécourt Manor, neďaleko miesta, kde rota E zviedla úspešný útok na delostreleckú batériu v ranných hodinách dňa D (táto bitka bola zobrazená v druhej epizóde s názvom Deň všetkých dní).

Štyri delá tejto batérie, zamerané na ostreľovanie vyloďujúcich sa jednotiek na pláži Utah, boli ukryté asi 5 km vo vnútrozemí. Usadlosť aj dnes funguje ako hospodárstvo, ide však o súkromný pozemok a ako upozorňuje tabuľka pri ceste, majiteľ si praje, aby turisti tento fakt rešpektovali. Ďalším pamätníkom je neďaleký Richard D. Winters Leadership monument so sochou veliteľa „EasyCompany“, ktorý velil aj útoku na delostreleckú batériu.

Bombardér B-26 Marauder v múzeu vylodenia na pláži Utah. (Foto: Jozef Mak)

Vojnu začneme odtiaľto

Pláž s kódovým názvom Utah bolo najzápadnejšie miesto určené pre vylodenie spojencov v Normandii. Je súčasťou širšieho východného pobrežia polostrova Cotentin, avšak pre vylodenie Američanov bola vybraná len jej spodná južnejšia časť, dlhá vyše dvoch kilometrov.

Utah bola pre vylodenie výhodná, pretože mala ploché pobrežie, ktoré sa dobýjalo oveľa ľahšie ako vysoké a strmé pobrežie Omahy. 8. peší pluk sa v prvej inváznej vlne priblížil k pláži ráno presne o 6.30. Nebola to však správna časť pláže. Silný morský prúd a zlá viditeľnosť po predchádzajúcom bombardovaní a delostreleckej príprave zapríčinili, že sa člny ocitli 1 800 metrov južne od plánovaného úseku.

Tento omyl sa však napokon ukázal ako veľmi šťastný, pretože nemecká obrana v tomto priestore bola omnoho slabšia a splnenie bojovej úlohy o to ľahšie. Veliaci brigádny generál Theodore Roosevelt Jr. (syn bývalého prezidenta USA), jediný generál, ktorý sa v deň D vylodil v prvej vlne, sa v tomto zmätku rýchlo zorientoval a vyhlásil slávnu vetu: „Dobre, vojnu začneme odtiaľto!“ Následne zorganizoval efektívny postup jednotiek z pláže.

Najväčším problémom na Utahu nebolo samotné dobytie pláže, ale Nemcami zámerne zaplavené oblasti za pobrežím. Američania mohli postupovať len štyrmi cestami na násypoch, ktoré sa obrancovia snažili ostreľovať. Do konca dňa D sa na tejto pláži vylodilo 1 700 vozidiel a 23 000 vojakov pri strate asi 589 (z toho 197 mŕtvych) mužov.

Prakticky priamo na pláži, na mieste pôvodného nemeckého oporného bodu WN 5, sa dnes nachádza výborné múzeum venované tomuto vylodeniu. K veľmi zaujímavým exponátom patria napr. vyloďovací čln LCVP či bombardér B-26 Marauder s inváznym náterom. Asi 270 týchto strojov tu len pár minút pred vylodením zhodilo vyše 500 ton bômb s cieľom zasiahnuť nemecké obranné postavenia.

Beštia z Omahy

V priestore medzi dedinami Colleville-sur-Mer a Vierville-sur-Mer sa nachádza približne 5,5 kilometra dlhý úsek pobrežia určený pre vylodenie amerických pozemných síl, ktorý dostal kódový názov Omaha. Bol rozdelený na štyri sektory: Fox, Easy, Dog a Charlie s vlastnými podsektormi. Zo všetkých piatich vyloďovacích pláží bola práve Omaha najsilnejšie bránená.

Pozdĺž pobrežia sa nachádzalo 14 nemeckých hniezd odporu „Widerstandsnester“ očíslovaných WN60 – WN73, ktoré tvorili guľometné hniezda, bunkre, pevnôstky, delostrelecké kazematy a pozorovateľne. Na pláži a v jej okolí sa nachádzala sústava protilodných a protitankových prekážok, priekopy, mínové polia a prekážky z ostnatého drôtu.

Celkové straty Američanov sa odhadujú na 2 000 až 3 700 (padlých, ranených a nezvestných) mužov, čo podľa niektorých historikov prevyšuje straty na všetkých ostatných plážach dohromady. Vysoké straty, až viac ako tretinu mužov, utrpela predovšetkým prvá útočná vlna, ktorá vykročila na breh o 6.31. Zúfalú situáciu amerických vojakov na bojisku dramaticky zobrazuje známa bojová scéna z filmu Zachráňte vojaka Ryana (1998).

Jedným zo smutných príbehov dobýjania pláže Omaha bola obrana oporného bodu WN 62, kde nemecký guľometník Heinrich Severloh zabil alebo zranil pravdepodobne až stovky vyloďujúcich sa Američanov. Podľa jeho slov počas niekoľkých hodín vystrelil zo svojho guľometu MG 42 viac ako 12 000 nábojov (!), kým bol nútený ustúpiť do vnútrozemia, kde neskôr padol do zajatia.

K svojim činom sa však nepriznal a hoci Američania vedeli, že jeden vojak z WN 62 má na svedomí veľa mŕtvych, nepoznali jeho totožnosť. Neznámy strelec si od vojakov vyslúžil prezývku „Beštia z Omahy“ (o svojich činoch a spomienkach, ktoré preňho boli dlhé roky traumatizujúce, začal Severloh verejne hovoriť až v 80. rokoch). 

Deti hrajúce sa v kráteroch po leteckom bombardovaní výbežku Pointe du Hoc, ktorý sa nachádza 6,5 kilometra západne od pláže Omaha. (Foto: Jozef Mak)

Dnes je pláž, ktorá sa do dejín zapísala prívlastkom „krvavá Omaha“, značne navštevovaná turistami. Veľká časť opevnených objektov bola počas bojov zničená a po vojne prakticky zanikli. Pozdĺž celej pláže sa však napriek tomu podarilo zachovať viacero stavieb, väčšinou delostrelecké bunkre a kazematy. V niektorých sú zachované aj pozostatky delostreleckej výzbroje.

V okolí Omahy sa nachádza viacero múzeí. Jedno vynikajúce predstavuje Overlord Museum v neďalekej dedinke Colleville-sur-Mer. Na úvod návštevníkov privíta lietajúca bomba V-1, Hitlerova odvetná zbraň, visiaca zo stropu vo vstupnom vestibule. Nasledujúca expozícia zahŕňa pestrú zbierku spojeneckej aj nemeckej bojovej techniky vrátane najrozšírenejšieho nemeckého tanku Panzer IV či vraku legendárneho tanku Panther. Nechýbajú ani v Normandii všadeprítomné americké tanky M4 Sherman. Vedľa techniky zasadenej do prostredia krajiny či mesta stojí vždy množstvo vojakov v podobe detailne spracovaných figurín, čo na návštevníka pôsobí, akoby stál priamo uprostred bojiska.

Ruvačka na útesoch

Pointe du Hoc je skalnatý výbežok (mys) z bokov prirodzene chránený 30 metrov vysokými útesmi. Nachádza sa 6,5 kilometra západne od pláže Omaha, do ktorej úseku v deň D aj formálne patril. Spojenecká výzvedná služba zistila, že sa na výbežku nachádza delostrelecká batéria, ktorá predstavuje zásadnú hrozbu pre invázne jednotky na plážach Utah a Omaha. Jej likvidácia tak bola pre úspech ich vylodenia kľúčová.

Priamemu útoku na Pointe du Hoc predchádzalo jeho letecké bombardovanie a námorné ostreľovanie. Ráno o 7.10 prišiel po 40-minútovom meškaní na rad pozemný útok amerického 2. práporu Rangers, ktorý pristál v deviatich člnoch na východnej strane útesov. S pomocou raketami vystrelených hákov s lanami a rebríkmi šplhali pod ťažkou paľbou na vrchol, odkiaľ rozvinuli útok na obranné postavenia Nemcov a delostrelecké bunkre.

Po ich dobytí vysvitlo, že sa tam nachádzajú iba drevené makety kanónov určené na oklamanie leteckého prieskumu. Tri dni pred útokom boli totiž 155 mm delá z výbežku stiahnuté do vnútrozemia. Počas dňa D po nich malé hliadky Rangers pátrali a nakoniec ich našli aj so zásobou munície nechránené v jabloňovom sade asi kilometer južne za Pointe du Hoc. Boli namierené na pláž Utah. Následne po objavení boli delá zničené.

Noc pred inváziou dostala spravodajská služba informácie, ktoré naznačovali, že batéria bola od útesov stiahnutá. Tieto údaje však bolo potrebné preveriť, a tak sa útok na Pointe du Hoc aj tak musel uskutočniť. Prápor Rangers napriek ťažkým stratám a silným nemeckým protiútokom skalnatý výbežok udržal ešte ďalšie dva dni, až do príchodu posíl z pláže Omaha.

Podľa spomienok veteránov vyzeral Pointe du Hoc po bombardovaní ako mesačná krajina. Na tomto mieste akoby sa v roku 1944 zastavil čas. Obrovské krátery sa zachovali dodnes a sú všade. Veľa masívnych železobetónových opevnení je rozbitých na kusy a po okolí sú pováľané obrovské bloky betónu. Je ťažké si predstaviť, že takú kanonádu mohol vôbec niekto prežiť. Napriek tomu výbuchmi otrasení Nemci kládli zúrivý odpor a dobytie útesu bola pre Američanov horká pilulka.

Tieto skutočnosti vzbudzujú pri návšteve miesta skutočný rešpekt. Francúzska vláda postavila na streche pozorovacieho bunkra na špici útesu symbolický Ranger Monument – pomník v tvare dýky. Z tohto miesta dobre vidieť rozsah celého bojiska, ako aj okraj útesu, pri ktorom pristáli vyloďovacie člny. 

Vľavo americký vojenský cintorín pri Colleville-sur-Mer (Foto: Jozef Mak), vpravo pôvodný most Pegasus. (Foto: Lukáš Mak)

Vysoká daň za slobodu

Pri Colleville-sur-Mer je symbolicky v tesnej blízkosti pláže Omaha situovaný americký vojenský cintorín, na ktorom je pochovaných 9 387 Američanov, ktorí padli počas dňa D alebo nasledujúcich bojov o Normandiu. Toto tiché miesto na návštevníka zapôsobí skutočne silným dojmom. Na cintorín sa vchádza cez park, ktorý je udržiavaný na veľmi vysokej úrovni.

V zdanlivo nekonečných radoch sú tu dokonalo presne zoradené tisíce bielych krížov, medzi ktorými je všade rovnako pokosený trávnik. Nachádza sa tu aj hrob brigádneho generála Theodora Roosevelta Jr., ktorý sa vylodil na pláži Utah a neskôr po vyčerpávajúcich bojoch zomrel na srdcový infarkt. Iné zaujímavé hroby predstavujú bratia Robert a Preston Nilandoví, ktorí poslúžili ako inšpirácia a predobraz pre príbeh filmu Zachráňte vojaka Ryana, ktorého dej sa začína a končí práve na tomto cintoríne. Ak pôjdete do Normandie, na tomto mieste sa určite zastavte.

Za pozornosť stojí aj nemecký vojenský cintorín pri obci La Cambe, na ktorom sa nachádza vyše 21 000 nemeckých vojakov, ktorí padli v Normandii a v Bretónsku. Hroby sú označené len vodorovnými tabuľkami s dátumom a menom vojaka. Kríže z tmavého čadiča pripomínajú neslávne osudy nemeckej armády vo vojne.

Najviac navštevovaným je hrob SS-Hauptsturmführera (kapitána) Michaela Wittmanna, ktorý je považovaný za najúspešnejšieho tankového veliteľa 2. svetovej vojny. Počas jeho kariéry je mu pripisované zničenie minimálne 135 nepriateľských tankov a podobné množstvo protitankových diel. Pri bojoch v Normandii 13. júna 1944 spôsobilo niekoľko Wittmannových ťažkých tankov Tiger pri Villers-Bocage zdrvujúcu porážku britskej 7. obrnenej divízii. Počas niekoľkých minút zničili celú kolónu minimálne dvadsiatich tankov a iných obrnencov.

Wittmann lišiacky zničil najskôr dva tanky na pravej strane kolóny a potom jeden tank na ľavej strane, čím ostatným vozidlám znemožnil únik. Potom všetky ostatné po jednom do radu zlikvidoval. Wittmann opustil tento svet 8. augusta, keď viedol skupinu asi štyroch tankov Tiger pri Cintheaux do zúfalého protiútoku proti omnoho početnejšiemu protivníkovi. Jeho tank dostal na poli pri osade Gaumesnil zásah, po ktorom nasledoval mohutný výbuch vezenej munície, ktorý vyrazil vežu mimo stroja. Posádka bola na mieste mŕtva. Okolnosti zničenia Wittmannovho Tigra sú však dodnes predmetom historických sporov, pretože si naň nárokuje hneď niekoľko zborov, ktoré operovali v blízkosti miesta.

Z Plzne až k Atlantiku

Nebol by to správny poznávací zájazd do Normandie, ak by ste nenavštívili niektorú z delostreleckých batérií, ktoré tvorili pobrežné opevnenia slávneho Atlantického valu, na ktorého nedobytnosť sa Hitler tak spoliehal. Naša voľba padla na jednu z najviac zachovaných batérii v Normandii, ktorá sa nachádza pri dedinke Longues-sur-Mer.

Jej poloha leží v pásme medzi plážami Omaha a Gold. Počas dňa D sa zapojila do ostreľovania inváznej flotily útočiacej na Gold. Nakoniec ale bola takmer úplne umlčaná delami britských krížnikov Ajax a Argonaut a deň po vylodení jej posádka kapitulovala pred postupujúcimi Britmi. Batériu tvoria štyri (z toho tri veľmi dobre zachované) betónové kazematy typu M272 s mohutnými 150 mm lodnými delami, ktoré majú zaujímavý pôvod.

Delostrelecká kazemata vyzbrojená českým kanónom pri Longues-sur-Mer (Foto: Lukáš Mak)

Podobne ako aj mnohé ďalšie kanóny atlantického valu boli totiž počas vojny vyrobené v plzenskej Škodovke. Asi 300 metrov pred nimi, na okraji útesu, stojí masívny dvojpodlažný bunker, ktorý slúžil na pozorovanie a riadenie paľby. Nebyť súčasného okolitého porastu, bol by z neho aj nerušený výhľad na celý obzor Lamanšského prielivu.

Desaťminútová vojna

Spojenecké obsadenie zdvíhacieho mosta cez Caenský kanál pri dedine Bénouville (akciou presláveného ako most Pegasus) vzdialenej asi päť kilometrov od Caen a neďalekého mosta cez rieku Ornu pri dedine Ranville (most Horsa) bolo dôležité zo strategického hľadiska, pretože by sťažovalo presun nemeckých posíl a tankov k obrancom na britskej pláži Sword.

Krátko po polnoci 6. júna 1944 tu pri riskantnej operácii vedenej majorom J. Howardom v tesnej blízkosti mosta pristáli tri klzáky s britskými vojakmi, ktorí využili moment prekvapenia a za desať minút dobyli nemecké postavenie a zneškodnili obrancov mostov. Operácia Deadstick vošla do dejín ako jedna z najslávnejších výsadkových akcií druhej svetovej vojny.

Most Pegasus dostal názov podľa emblému britských výsadkových síl, na ktorom je vyobrazený tento bájny lietajúci kôň. V roku 1994 bol pôvodný most demontovaný a nahradený väčším, avšak rovnakého typu a náteru. Pošťastilo sa nám vidieť aj jeho zdvíhanie, ktoré trvalo viac ako päť minút. Starý most bol presunutý do priľahlého a zaujímavého The Memorial Pegasus Bridge Museum, v ktorom sa okrem iného nachádza aj replika klzáku Airspeed Horsa, aké tu boli použité v deň D. Na troch miestach, kde vtedy pristáli klzáky, dnes stoja pomníky.

Kým v Ste. Mère-Eglise uvidíte prvú oslobodenú obec, pri moste Pegasus možno uzrieť prvý oslobodený dom vo Francúzsku. Ide o rodinnú kaviareň Gondreé, ktorá dnes nesie názov Pegasus Bridge Café. Celé toto miesto je presiaknuté históriou a dôležitosťou toho, čo sa tu pred desaťročiami odohralo. Ostatne, tak ako takmer celá Normandia.

Titulná foto: Vyloďovacia pláž Omaha, sektor Dog Green. (Lukáš Mak)

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo