Zastať sa Sulíka

Chcem sa ešte vrátiť k toľko kritizovanému videu Richarda Sulíka, kde sa vymedzil voči politike „patriť za každú cenu do jadra EÚ“, ako ju hlása premiér Fico a liberálna tlač.

Sulík čelil posmeškom a výsmechu, vtipy o Uzbekistane alebo druhom Mečiarovi však viac hovorili o ich autoroch ako samotnom Sulíkovi. Chcem sa ho preto zastať.

Po prvé, štyri grafy (percentuálny rast HDP, priame dane, dlh, hrozba terorizmu), samozrejme, nevypovedajú o celej realite „života v jadre EÚ“, je možné nájsť iks tém, kde je pomyselné jadro a jeho normy pre nás vzorom, minimálne niektoré krajiny. Starostlivosť o verejný priestor, úroveň zdravotníctva, investície do školstva... je toho hodne. Preto by som na Sulíkovom mieste nehovoril o „pochybnej prvej lige“, keďže nie všetko je v štátoch, ktoré založili európsku integráciu po vojne, pochybné.

Ale o to tu predsa nejde. Sulík nepísal súhrnnú správu o stave európskeho jadra, je to kampaňovitý klip, kde zdôvodňuje svoju politiku. A v tom postupoval rozumne.

Po prvé preto, že hoci dnes nevieme, či nejaké jadro vôbec bude, a ak bude, čo bude obsahom hlbšej integrácie, ktorou sa odlíši od zvyšku Únie (resp. eurozóny), niečo povedať vieme. Každý, kto sleduje EÚ, vie, že keď sa v Bruseli odohráva nejaký zlom, okrem novej témy sa siahne aj po návrhoch, ktoré sú hotové, ktoré sa nejaký čas navrhovali a neprešli. A kde sa, logicky, záujmy jadra líšia od periférie.

To je prípad harmonizácie priamych daní.

Za uplynulých 10-15 rokov sa táto téma objavila viackrát, prístupy boli rôzne, spravidla išlo o salámovú metódu (návrh na harmonizáciu daňových základov), teda pokus prekročiť rubikon a ďalšie regulácie nechať na ďalšie roky. Neprešlo to, okrem východoeurópskych krajín to bola zásluha Veľkej Británie a Írska, ktoré boli vždy ostro proti.

Ak budú po nemeckých voľbách euro-mechanici uvažovať o téme pre jadro, je len logické, že siahnu po téme, kde je zhoda, kde im už Briti nebudú zavadzať a vďaka ktorej dajú odkaz Východu, že do klubu nepatria.

Preto ak dnes kritici hovoria, že nikto o harmonizácii priamych daní nehovorí, majú síce pravdu, ale na Sulíkovej strane je skúsenosť aj pochopenie vnútorného procesu Únie.

Po druhé, rast HDP. Bolo to dávno, ešte pred voľbami v roku 1992, keď sa nebohý Michal Kováč – vtedy ekonóm HZDS – zaskvel ideou, že Slovensko by malo mať v česko-slovenskom štáte iný daňový systém ako Česi, pretože potrebujeme vyššie dane, aby sme Čechov dobehli. Všetci sa smiali, Václav Klaus pridal aj vtip.

Sulík dnes hovorí o tom istom, ale správne: ak chceme Západ dobiehať, musíme mať ekonomicky liberálnejší model, aby sme mohli rásť rýchlejšie. Otázka je, prirodzene, čo pomôže nášmu rastu viac, či prítomnosť v pomyslenom jadre alebo ekonomicky liberálnejší model.

Tie veci patria na váhu, jedno aj druhé má svoje plusy a negatíva, Sulík len upozorňuje, že za uplynulé roky lepšie fungovalo to druhé.

Vidieť to aj na odlišných skúsenostiach V4, aký vplyv malo na rast našej ekonomiky po kríze euro a aký mal na rast poľského či českého HDP zlotý, resp. koruna. Je to skrátka na hlbšiu debatu a kým nebudú jasné okolnosti, čím sa jadro odlíši od zvyšku eurozóny, nedá sa nič definitívne povedať. Opatrnosť káže dva razy merať... až potom kričať hurá.  

Po tretie, výška dlhu. Ak vznikne jadro, je logické, že tam má byť aj Francúzsko a veľmi pravdepodobne aj Taliansko. Bez Francúzov je to zbytočný a nezmyslený projekt, bez Talianov neúplný. Ak tam ale tieto dve krajiny budú, prípadne s nimi aj Španielsko, jednou z tém, ktorou sa centrum musí zaoberať, sú vysoké dlhy, resp. oddlženie bankového sektora. Téma dlhu (čítaj nákladov na jeho splácanie) bude preto zásadná.

Téma dlhu je prepletená s ďalšími, osobitne fungovaním bankovej únie, identifikovaním toxických úverov, ktoré zaťažujú banky, a podobne, čo sú všetko zápasy, ktoré sa už mesiace vedú a kde sa Slovensko viac prizerá, než rozhoduje, pretože je rovnocenným partnerom za stolom (ako hovoria eurofili).

Aj pre Nemcov ide o veľký problém, preto dodnes bankovú úniu odmietajú. Pointa je, že násobne väčší problém to bude pre krajinu, ktorá nemá také silné hospodárstvo, nemá rozpočtové prebytky a nedokáže si presadiť za stolom svoje požiadavky. Solidaritu naruby (chudobnejší platí dlh bohatšieho) sme videli už pri Grécku, nič nepredstaviteľné.

Po štvrté, hrozba terorizmu. Sulík v podstate tvrdí, že islamský terorizmus v Európe súvisí s prítomnosťou islamských menšín v európskych krajinách. Tento vzťah platí rovnako vo Francúzsku, ako v Británii či Rusku. Myslím si, že dôvod prečo to hovorí, je evidentný, je to vymedzenie sa voči povinným utečeneckým kvótam, čo je opäť téma, ktorá jednoducho bude patriť k doktríne jadra, jednak sa na nej už raz tieto krajiny zhodli a jednak je pre viaceré štáty mimoriadne dôležitá.

Takže áno, Sulík zjednodušuje, skracuje, ale za jeho grafmi je argument.

Aby nedošlo k omylu, nič z toho Sulík nevymyslel, a už vôbec nie teraz. Postoj k priamym daniam patril k jednej z mála tém, na ktorých sa zhodla druhá Dzurindova koalícia voči EÚ, o riziku prenášania dlhov bohatších štátov na chudobné hovoril Sulík (a potom aj Radičová) pri Grécku, nesúhlas s povinnými kvótami spája celé spektrum s výnimkou strany Most-Híd, konzervatívny prístup k imigrácii zastávali všetky slovenské vlády od roku 1993.

Nuž Sulíkova pozícia je de facto dlhodobou pozíciou našej krajiny v euro-témach, vysvetľovať netreba Sulíka, vysvetlenie si žiada názor, prečo máme za každú cenu patriť k jadru, aj keď nevieme, čo to má znamenať, a či nás tam vôbec niekto bude chcieť.

Nemci aj Francúzi totiž k takýmto diskusiám pristupujú racionálne, presadzujú svoje záujmy a všetko majú spočítané. Len u nás sa o tom diskutuje emocionálne.

Hádajte prečo.