Štát na odvlečených do gulagov desaťročia kašľal

Štát na odvlečených do gulagov desaťročia kašľal

Rozhovor s Miroslavom Pollákom z OZ Krásny Spiš o tom, ako sme získali záznamy o ľuďoch odvlečených do gulagov.

Prednedávnom sa vám podarilo z Ruska priviezť záznamy o Slovákoch, ktorí boli internovaní v gulagoch. Ako ste sa dostali k tomuto projektu?

Keď som sa pred pätnástimi rokmi presťahoval z Košíc na Spiš, pri snahe porozumieť dejinám tohto regiónu som narazil na tému exodov. Napočítal som ich trinásť. Mali rôzne príčiny. Náboženské, politické, ekonomické. Za posledné storočie to však boli také masové pohyby obyvateľov, že to ovplyvnilo sociálnu štruktúru celého regiónu. S výtvarníkom Ferom Guldanom sme v roku 2008 urobili v Levoči na tému exodov výstavu. Pri tejto príležitosti vznikli na túto tému aj prvé texty. S výstavou cestujeme po celom Slovensku a sú s ňou spojené aj besedy. V rámci toho potom vznikol aj nápad vydať knihu Spišské exody v 20. storočí a odhaliť pamätník v Košiciach.

Ako ste sa dostali konkrétne ku gulagom?

V spomínanej knihe som spracovával práve tému gulagov. Od viacerých ľudí som mal informácie o ich rodinných príslušníkoch, ktorí tam boli. Mnohí po ich osudoch pátrali, aj vycestovali do Moskvy, ale nemali úspech, pretože pre jednotlivca je ťažké dostať sa k týmto informáciám.

Vám sa to podarilo ako?

Počas výstavy v Múzeu SNP v Banskej Bystrici som sa o tejto téme rozprával s jeho riaditeľom Stanislavom Mičevom. Zaujalo ho to, mal skúsenosti s ruskými archívmi aj nejaké kontakty v Rusku. Opýtal som sa ho, či by ma v snahe získať materiály o týchto ľuďoch podporil. Súhlasil, a tak som za naše občianske združenie Krásny Spiš predložil projekt s názvom Lepšie neskoro ako nikdy.

Podal som ho na ministerstvo zahraničných vecí a získal nejaké peniaze. Bolo to však málo, takže som musel osloviť aj súkromných sponzorov. Nakoniec nás podporil Energetický a priemyselný holding. Neskôr sa do projektu zapojilo aj Múzeum SNP, Ústav pamäti národa a český Ústav pre štúdium totalitných režimov. Čiže bolo to také partnerstvo biznisu, štátu a občianskeho sektora.

Mnohí ma odrádzali a hovorili mi, ako sa to nedá, že z Ruska nikdy žiadne materiály nedostaneme. Ale nakoniec sa to podarilo.

Stávalo sa, že zatknutí a odvlečení boli ľudia aj bez akéhokoľvek dôvodu. Zdieľať

Ako sa tí ľudia do gulagov dostali?

Mnohí z týchto ľudí boli vojnovými zajatcami z druhej svetovej vojny. Je tam však dosť aj takých, ktorí boli zadržaní a odvlečení počas toho, ako Červená armáda oslobodzovala Československo. Boli označení za kolaborantov, a tak ich zobrali. Niekedy to bolo oprávnené, ale často stačilo, že niekoho nepravdivo obvinili, a už išiel.

Nikto sa veľmi neobťažoval s nejakým vyšetrovaním. Stávalo sa, že zatknutí a odvlečení boli ľudia aj bez akéhokoľvek dôvodu. Príkladom je príbeh pána Čambala. Ako sedemnásťročný študent bol zadržaný hliadkou Červenej armády. V dobrom im vysvetľoval, že je študentom gymnázia a spomenul aj to, že hovorí po francúzsky a nemecky. Pre tých jednoduchých ruských vojakov bol mladý človek, ktorý ovláda cudzie jazyky, okamžite podozrivý ako špión.

Tak ho zatkli a na pätnásť rokov odsúdili do gulagu. Vrátiť sa mohol až v roku 1953, keď zomrel Stalin.

Koľkých ľudí sa týkajú zložky, ktoré ste priviezli?

Približne 38-tisíc ľudí. Ale nejde len o Slovákov, ale občanov vtedajšieho Československa.

Sú to všetci, ktorí boli odvlečení?

Ani náhodou. Niektoré záznamy sa stratili alebo ich zámerne zlikvidovali. Alebo sa nachádzajú ešte na rôznych iných miestach bývalého Sovietskeho zväzu. V niektorých prípadoch, napríklad pri ľuďoch, ktorí cestou zomreli, tieto záznamy ani nikto neurobil. Môj odhad je, že z územia Československa bolo do gulagov odvlečených približne sedemdesiattisíc ľudí.

Rozprávame o ľudských právach, ale tento štát desiatky rokov kašlal na osud tisícov svojich občanov. Nesnažil sa získať ani len ich mená a počty. Zdieľať

Čo tie záznamy, ktoré ste priviezli, obsahujú? Sú to osobné zväzky?

Sú to kartotečné záznamy, ktoré obsahujú iba základné informácie. Meno, dátum, miesto, dôvod zadržania, zdravotné informácie, miesto umiestnenia, prípadné premiestnenia. Tieto údaje môžu slúžiť jednak pre potreby vedeckého výskumu, ale tiež pre potreby príbuzných, ktorí doteraz netušia alebo nemajú potvrdené, že ich otec či dedo boli naozaj odvlečení. Vedia, že sa stratil, ale iba tušia, že skončil v gulagu. Alebo to vedia, ale doteraz nemali žiadne ďalšie informácie.

Čo sa s týmito materiálmi bude ďalej diať?

Budú sa spracovávať a v nejakej forme by sa mali zverejniť. Veď inak by to nemalo význam. Mojím hlavným motívom, prečo som do toho išiel, bola úcta k ľuďom, o ktorých štát stratil záujem. Rozprávame o ľudských právach, ale tento štát desiatky rokov kašľal na osud tisícov svojich občanov. Nesnažil sa získať ani len ich mená a počty. Samozrejme, že počas dlhého obdobia to malo politické dôvody. Ale aj v čase, keď už bolo možné tieto informácie získať, sme pre to robili veľmi málo. Aj v porovnaní s inými krajinami.

Rusi teraz už nemali problém vám tieto materiály vydať?

Ukázalo sa, že keď s nimi komunikujete slušne a máte trpezlivosť, tak sa to dá.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo