Macron neexistuje, je to ilúzia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Macron neexistuje, je to ilúzia

Marc Fromager, foto: archív

Rozhovor s Marcom Fromagerom o prezidentovi Emmanuelovi Macronovi, úspechu aj neúspechu Marine Le Penovej, o islame vo Francúzsku aj na Blízkom východe, jeho konfliktoch so Západom a vnútornej kríze, ktorá sa prejavuje násilím a ktorá môže v budúcnosti ohroziť samotné prežitie islamu. A tiež o prekvapivo vysokom počte konverzií z islamu na kresťanstvo.

Marc Fromager je riaditeľom francúzskej pobočky pápežskej nadácie Pomoc trpiacej Cirkvi, hovoril nielen otvorene, ale aj s veľkou vášňou a záujmom. Veľa a často cestuje, najmä po Blízkom východe, o islame napísal dve knihy. Za postoj počas utečeneckej krízy si cení Viktora Orbána, v Sýrii oceňuje ruskú pomoc Asadovi.

Bratislavu navštívil na pozvanie novootvorenej slovenskej pobočky organizácie Pomoc trpiacej Cirkvi – ACN (u nás známej skôr pod nemeckým menom Kirche in Not).

 

Novým francúzskym prezidentom bude Emmanuel Macron, čo máme od neho očakávať?

Absolútnu kontinuitu s prezidentom Hollandom, aj keď v niektorých oblastiach to bude ešte horšie ako za Hollanda.

Vo Francúzsku dlho rástla nespokojnosť s prezidentom Hollandom, jeho osobné ratingy boli mizerné. Takmer 45 percent voličov v prvom kole volilo Marine Le Penovú, Jean-Luc Mélenchona alebo vhodilo do urny prázdne lístky. Aj kandidát republikánskej pravice Fillon volal po zmene, zmenou sa napokon zaštiťoval aj Macron. Ako mohol v takejto situácii vyhrať kandidát, ktorý najviac predstavuje kontinuitu?

Macron neexistuje, nemá reálnu stranu, je to umelý vynález a ilúzia. Je to vynález médií a oligarchov v pozadí, ktorí majú svoje biznis-záujmy a chcú kontrolovať vývoj v krajine. Sú to ľudia, ktorých spája odpor proti hraniciam alebo tradičným štruktúram spoločnosti, najmä proti rodine, ktorá je základnou štruktúrou spoločnosti. Žijú vo svete individuálnych spotrebiteľov, ktorí túžia po produktoch medzinárodného trhu. V prezidentských voľbách totálne uspeli. 

Ak je to tak, znamená to, že politická kríza vo Francúzsku bude ďalej rásť a zväčšovať sa?

Samozrejme. Žijeme v spoločnosti, kde bohatí ľudia robia všetko preto, aby bohatli ešte viac, chudobných ľudí si dokážu získať nejakým vreckovým a pod najväčším tlakom je stredná trieda, ktorá sa kvôli tomu bude stále zmenšovať. Nedeľné voľby ukázali, že si to ľudia buď dostatočne neuvedomujú, alebo to ignorujú. Nie všetci, ale stále ich je väčšina.

Čo bolo hlavnou témou volieb?

Bol to spor globálneho a národného Francúzska, či akceptujeme otvorenú krajinu alebo chceme brániť niektoré inštitúcie a zvyky, najmä rodinu. To už nie je spor ľavice a pravice, tradičné strany skolabovali. Voľby celkom iste pomôžu stranám Jeana-Luca Mélenchona a Marine Le Penovej, teda tým, ktorých médiá nazývajú extrémistami. Nie je to ale až tak zásluha Mélenchona a Le Penovej, ale dôsledok správania ľavice a pravice, ktorá podvádza svojich voličov. Ľuďom to stále viac prekáža, preto ich volia ako alternatívy. Myslím, že tento politický konflikt je dramatickejší ako ten medzi ľavicou a pravicou, pretože už nejde o dane, ale o dve úplne odlišné vízie spoločnosti. Je to spor, ktorý proti sebe kladie záujmy bohatých a záujmy strednej triedy.

Zastavme sa na moment pri Marine Le Penovej. Médiá ju označujú za krajnú pravicu, aj keď je pre čitateľa v strednej Európe trochu nepredstaviteľné, že by takmer 40 percent Francúzov bolo ochotných voliť extrémnu pravicu. Mohli by ste charakterizovať politický fenomén a ideológiu Marine Le Penovej?

Pomôžem si citátom pápeža Františka. Keď sa vracal z návštevy Egypta, dostal otázku, čo si myslí o francúzskych voľbách. Pápež povedal, že síce nerozumie francúzskej politike, ale Le Penovú nazval kandidátkou silnej pravice, myslím si, že toto spojenie dokazuje, že pápež František našej politike rozumie lepšie, ako priznal. Nepoužil slovo krajná alebo extrémna, ale silná. Le Penová tomu zodpovedá.

Čo znamená silná pravica?

Znamená to, že ide o pravicu, a nie extrémizmus. Problém politickej pravice vo Francúzsku je, že to, čo samo seba nazýva pravicou, je už v skutočnosti centristickou formáciou, v niektorých témach dokonca stoja vľavo od stredu. Dôsledkom toho je, že stred francúzskej politiky je vychýlený doľava. Má to historické dôvody a siaha to až do obdobia po druhej svetovej vojne.

Čo sa stalo?

Vplyvná skupina intelektuálov sa pokúsila získať kontrolu nad mediálnym politickým diskurzom v krajine, pokúsila sa stanoviť hranice, ktorými chcela kontrolovať nielen diskusiu v médiách, ale aj školstvo a spravodlivosť. Tento prístup sa postupne presadil natoľko, že možno povedať, že intelektuálnej sfére dominuje ľavicový pohľad. Ovplyvnilo to aj vývoj pravice, ktorá sa pod týmto tlakom posúvala doľava.

Mohli by ste uviesť príklad?

Nicolas Sarkozy sa stal prezidentom vďaka otvoreným pravicovým postojom, len čo sa stal prezidentom, nastal jeho posun doľava.

V čom?

V kampani hovoril veľa o ochrane francúzskej identity, potom na to fakticky rezignoval. Hovoril o kontrolovanej imigrácii, ani z toho nič nebolo, osobitne v oblasti kultúry, ktorú úplne prenechal ľavici. Preto nebol v roku 2012 znovuzvolený. Ako sme vtedy hovorili, neboli to voľby, v ktorých vyhrala ľavica, boli to voľby, kde prehrala pravica. Aby sme si rozumeli, Le Penová je v niečom radikálna, ale sú to skôr aspekty, za jej úspechom je najmä to, ako sa posunula tradičná pravica.

Ako máme chápať Národný front? Ako protest voličov proti vývoju pravice aj proti systému Piatej republiky, podľa ktorého je neprípustné, aby sa NF podieľal na moci?

Nie celkom, Národný front nie je primárne protestná strana, je to pravicová strana, ktorá reprezentuje niektoré pravicové hodnoty a vo vystupovaní jej lídrov sa najmä v minulosti objavoval aj občasný extrémizmus. Vysvetľuje to aj nárast podpory NF: posunom tradičnej pravice doľava získali viac priestoru pre seba. A netreba zabúdať, že istú rolu zohrala aj skrytá podpora NF od ľavice.

Od ľavice?

Áno, bola to stratégia prezidenta Francoisa Mitteranda, ktorý bol prezidentom 14 rokov (1981 – 1995), počas ktorých pristupoval k politike účelovo mechanicky: vedel, že ak podporí NF, tak tým oslabí pravicu, svojho hlavného súpera. A tak to robil. Mimochodom, niečo podobné sa stalo aj teraz s Macronom. Keď odchádzajúci prezident Hollande pochopil, že je natoľko nepopulárny, že nemá šancu na znovuzvolenie, pomohol vytvoriť fenomén Emmanuela Macrona, neznámeho človeka, ktorý sa stal jeho poradcom, neskôr ministrom. Hollande mu skryto pomáhal. A ľavica mu pomáhala aj tým, ako celé mesiace dennodenne útočila na Fillona, pretože si želala, aby bola v druhom kole Marine Le Penová. 

Francois Fillon si však za svoj škandál s dotovaním svojej nepracujúcej manželky mohol sám. Bola to jeho chyba.

To neplatí, podobne ako Fillon sa správajú mnohí iní politici, je to štandard, nebolo to nič nelegálne.

On ale verejne klamal a jeho manželka reálne nepracovala, iba prácu fakturovala.

Ona ale nemusela pracovať, taký je náš systém. Môžete povedať, že je to choré a treba to zmeniť, a budete mať pravdu, ale je niečo iné, ak za to potrestáte jedného človeka, navyše hlavného rivala vládnucich socialistov. Nejde mi až tak o Fillona osobne, ako o nastavenie celého vládneho systému, ktorý sa správal tak, aby ho vyradil z hry. Kampaňou proti nemu a skrytým posilňovaním Le Penovej. A to sa podarilo. Vďaka tomu vyhral Macron, prirodzený nástupca prezidenta Hollanda, takmer by som povedal jeho syn.

Neprehrala Le Penová aj preto, že ľudia stále neveria, že dokáže kompetentne riadiť krajinu?  Že ich zneisťuje svojím vlastným programom – chce odísť z eurozóny, chce odísť z EÚ, ale nevie, ako má Francúzsko vyzerať deň potom?

Musíte brať do úvahy dlhodobú propagandu, podľa ktorej je Národný front niečo nebezpečné. Ešte nedávno platilo, že ak NF niekto volil, bol považovaný za nacistu. Ale to je neudržateľné, buď je Le Penová fašistka, jej strana má byť rozpustená a ona má byť vo väzení, alebo ju akceptujme ako regulárnu súčasť demokratického spektra. Ale v tom prípade ju nevolajme fašistka.

Ak to bude takto ďalej pokračovať, smerujeme k väčšej občianskej konfrontácii. Demokraciu predsa ohrozuje, ak budeme tvrdiť, že 4 z 10 voličov nie sú dobrí občania, že dobrý občan môže voliť iba Macrona.

Francúzska pravica bola dlho gaullistická, reprezentovala víziu alebo až mýtus generála Charlesa de Gaullea, že v čase vojny bolo Francúzsko tým, čo reprezentoval on, teda spojencom Roosevelta a Churchilla. Le Penovci reprezentujú sentiment vichystického Francúzska, režimu, ktorý kolaboroval s Hitlerom. Nie je pre pravicu problém, aby sa vzdala svojho gaullizmu a akceptovala vichystickú minulosť?

Je to trochu komplikovanejšie, ale dnes to nemá žiadnu relevanciu. Bežní Francúzi nijako zvlášť nemajú radi Nemcov, takže o čom sa máme rozprávať. Téma dnes stojí inak, Francúzsko a Európa prechádzajú vážnou kultúrnou zmenou, na ktorú výrazne vplýva silná imigrácia, EÚ podľa mnohých tento proces len ďalej akceleruje, preto sa k nej stavajú kriticky. V Bratislave to ešte nevidíte, ale vo francúzskom veľkomeste môžete zažiť pocit, že v niektorých častiach tvoria pôvodní Francúzi menšinu vo vlastnej krajine.  Nehovorím či je to dobré alebo zlé, len to, že je to veľmi veľká zmena, že náš spôsob života, naše náboženstvo a niektoré civilizačné normy sa kvôli tomu dostávajú pod tlak. Spoločnosť to rozdeľuje už preto, že bohatí ľudia žijú oddelení od tohto sveta, ale bežní Francúzi sú s ním konfrontovaní. Postoj k Vichy s tým nemá nič spoločné.

Ako si predstavujete zmenu k lepšiemu?

Potrebujeme poctivú diskusiu o imigrácii. Doteraz sme stále počúvali iba to, že potrebujeme imigrantov, pretože nám chýba pracovná sila, obzvlášť sa to týka Nemecka. Je načase začať hovoriť aj o druhej možnosti, o oživení a podpore domácej demografie, aby mali rodiny viac detí, keďže zhoda na tom, že potrebujeme viac ľudí, tu je. Nejde o nič nepredstaviteľné, len pomôcť rodinám, aby mali o jedno dieťa viac, pričom z prieskumov – aspoň vo Francúzsku – vieme, že samy by ďalšie dieťa chceli.  Čo je pre budúcnosť krajiny lacnejšie? Integrovať imigrantov z civilizačne iného prostredia alebo pomôcť rodine mať o jedno dieťa navyše? Nehovorím, že by sme mali úplne zastaviť imigráciu, nie je to ani možné a nehovorí to napokon nikto, ani Le Penová. Otázka ale znie, prečo sa podpore rodiny nevenuje EÚ? A prečo, ak už sa venuje rodine, podporuje potraty a oslabenie rodiny?

Vo Francúzsku je stále výnimočný stav, občas z prostredia tajných služieb počujeme, že situácia je taká vážna, že hrozí konflikt medzi krajnou pravicou a moslimami. Váš názor?

Je to propaganda. Videli ste nejakú demonštráciu bielych extrémistov? Nie. Máme občas problém s ľavicovým extrémizmom Anti-Fa, ale o tom sa toľko nehovorí, policajti majú predpísané, ako majú postupovať a čo hovoriť. Policajtom pritom takáto politizácia veľmi prekáža.

Máte na to nejaký dôkaz?

Sú to verejne známe svedectvá mnohých policajtov. Niekde som čítal, že 60 percent policajtov volí Marine Le Penovú. Nechcú to akceptovať, radšej vyzlečú policajné uniformy.

O niečom podobnom písal Michele Houellebecq vo svojom románe Podvolenie.

Áno. V tomto bol Houellebcq prorokom. Výnimočný stav je ale oprávnený, pretože máme problémy s radikálnymi moslimskými teroristami. Samozrejme, nie všetkými, 99,9 percenta moslimov nie sú teroristi, ale štát na boj proti terorizmu zjavne potrebuje mimoriadne prostriedky spojené s výnimočným stavom. Znepokojujúce je pokrytectvo, že ak sa nejaký moslim dopustí násilia, nehovorí sa, že je moslim, ale hľadajú sa iné dôvody, napríklad že bol mentálne chorý.

Samozrejme, že ak je niekto ochotný zabiť nevinného človeka, musí byť duševne chorý. Ale už sa bojíme spýtať otázku, odkiaľ táto duševná choroba prišla. Viete si predstaviť, že by sa podobný prístup uplatňoval voči extrémistovi krajnej pravice? Túto hru hrá aj Macron, islam je tabu. Moslimskí lídri sú inteligentní a vyhovuje im to.

Ako sa môže Francúzsko s týmito problémami a Macronom v Elyzejskom paláci počas najbližších piatich rokov zmeniť?

Zväčší sa chaos. Niektorí tvrdia, že Macron bude chcieť udeliť voličské právo aj cudzincom, keďže tí by ho volili. Počet nespokojných bude rásť a on bude potrebovať hlasy.

Prejdime k Blízkemu východu a islamu, čo je téma, o ktorej ste napísali knihu. Veľa cestujete, poznáte terén, ste riaditeľom významnej pápežskej nadácie na pomoc kresťanom v núdzi, prečo je islam v poslednom období taký zradikalizovaný?

Je za tým viacero faktorov, ale dva sú dôležitejšie než iné. Po prvé, islam získal finančnú moc. Na začiatku 20. storočia bol islam náboženstvom chudoby, bol pomerne mierumilovný. Objavenie zásob ropy a najmä nárast obchodu s ropou a jej ceny spôsobili, že svet islamu získal obrovské finančné zdroje. Saudská Arábia alebo Katar by bez ropy neboli významným hráčom. Teraz majú dosť peňazí na financovanie expanzie islamu po svete, konkrétne radikálnej verzie wahhábizmu aj financovanie vojen. Vďaka tomu radikálny islam postupne nahrádza pokojnejšie verzie islamu od Indonézie po Bosnu a Maroko.

Po druhé, islam je v hlbokej vnútornej kríze. Tá má tri podoby, v prvom rade je to konflikt islamu proti islamu, bez konfliktu sunnitov a šíitov nemožno pochopiť vojnu na Blízkom východe. Nenávidia sa tak, že sunitskí Saudi nepovažujú šiítov ani za moslimov. Tento spor trvá od začiatku islamu, ale teraz je intenzívnejší.

Druhá kríza sa týka modernity. Moslimský svet je totálne oddelený od moderného sveta. Oni to vedia. Nevymysleli ani elektriku ani lietadlo, ani iPhone. Pritom na začiatku svojich dejín bol islam veľmi kreatívny.

Čo sa stalo?

Tá kreativita nemala príčiny v islame, vedeli využiť kultúrne prednosť krajín a spoločností, ktoré dobyli silou. Už tisíc rokov to ale neplatí. Preto sa snažia dynamiku z počiatku dejín islamu napodobniť návratom ku skorému islamu, ktorý vyznával dobyvačné vojny. Pozrite sa na salafistov, na ich oblečenie, na to, prečo sa neholia, ako sa správajú k ženám, napríklad v Saudskej Arábii nemôžu ženy ani šoférovať auto, nehovoriac o iných veciach. Dnes je dokonca móda predávať veľmi mladé dievčatá od osem do dvanásť rokov za ženy. Prečo? Pretože aj Ajša, Mohamedova obľúbená žena, mala deväť rokov, keď si ju zobral za ženu.

Po tretie, islam je v konflikte s globalizáciou. Tá je do značnej miery okcidentalizáciou alebo ak chcete amerikanizáciou, a teda kultúrnym pozápadňovaním sveta. To má svoje negatíva aj pozitíva, v islamskom svete odmietajú aj pozitíva, pretože amerikanizácia má v sebe americký étos, a ten bol pôvodne kresťanský, vyznáva rovnosť ženy a muža, dôstojnosť všetkých ľudí, čo je v konflikte s viacerými nezápadnými kultúrami, nielen s islamom. Vyvoláva to aj fundamentalistickú reakciu hinduistov, pretože to priamo odporuje ich učeniu o kastách.

A nakoniec by som dodal ešte jeden dôvod, moslimovia si uvedomujú rastúcu atraktivitu kresťanstva, preto eskalujú konflikt.

Mne sa, naopak, zdá, že kresťania sú v hlbokej defenzíve, dôkazom čoho sú buď neúspešné, alebo takmer neexistujúce misie na moslimských územiach. Uveďte nejaký príklad.

Dva príklady. Saudský imám pred dvomi rokmi povedal, že každý rok prechádza šesť miliónov afrických moslimov na kresťanstvo. Bol z toho nervózny, a to je pritom konverzia z islamu trestaná smrťou. Preto vydal fatwu, aby boli na Arabskom polostrove zničené všetky kostoly. Oni sa kresťanstva boja, preto sú agresívni. Druhý príklad je Indonézia, čo je najväčšia moslimská krajina na svete. Počul som, že v Indonézii dnes žije 6,5 milióna kresťanov, ktorí boli predtým moslimovia. Ak by tento trend pokračoval, Indonézia nebude o pár desaťročí najväčšou moslimskou krajinou na svete.   

Často cestujete na Blízky východ, čím by – ak vôbec – mohlo byť kresťanstvo pre moslimov atraktívne?

Stretávam sa s dvomi dôvodmi, prvým je únava z nekonečného násilia. Druhým je zvláštna spirituálna senzitivita tamojších ľudí, ktorú podporujú aj moderné médiá. Ak majú prístup k internetu, dozvedia sa o tom, kto to bol Ježiš, láka ich to. Dokonca aj v Saudskej Arábii. Predstava toho, že Boh je láska, ich nielen prekvapuje, ale aj zaujíma.

A potom je tu až mysticky zaujímavá a prekvapivá vec: mnoho moslimov má priamy duchovný zážitok, vidia Ježiša Krista alebo Pannu Máriu v snoch a túžia po kresťanstve bez akejkoľvek ľudskej mediácie.

Počul som o týchto snoch od misionára z Azerbajdžanu alebo misionárky z Uzbekistanu, ale išlo o individuálne fenomény. Tvrdíte, že ide o rozšírený jav?

Áno, rozsah je veľký, určite väčší, ako si myslíme. Stretávam sa s tým po celom Blízkom východe. Trochu na nich aj žiarlim, Boh im dal ropu a aj sa im ukazuje, prečo sa tak nestará o Francúzov? (Smiech.)

Budem vám trochu oponovať. Nie je to trochu jednoduchšie, a síce, že islam je jednoducho silnejší ako všetky veľké západné doktríny posledných 200 rokov? To znamená silnejší ako socializmus, komunizmus, nacionalizmus, kapitalizmus či demokracia? Aj kresťanstvo malo s týmito politickými systémami a ideológiami problém, ale ustupovalo a prehrávalo. Zatiaľ čo islam je vnútorne silnejší?

Nemyslím si, že možno povedať, že kvôli tomu, že komunizmus alebo nacionalizmus v prostredí arabského islamu neuspel, dokazuje, že islam je v nejakom zmysle silnejší. Možno platí, že islam je vnútorne odolnejší voči materialistickým ideológiám, ako bol komunizmus. Navyše islam má aj svoje ideologické stránky. To napokon hovoria aj mnohí moslimovia.

Mimochodom, nájdete aj hlasy moslimských učencov, ktorí sa obávajú, že táto ideologická radikalizácia islamu môže byť pre islam taká nebezpečná, že ho napokon zničí tak, ako to bolo pri iných ideológiách. Obávajú sa, že radikalizáciu islamu nemožno nijako zastaviť, čo by malo katastrofálne dôsledky pre islam samotný. Niečo podobné povedal egyptský prezident Sísí, ktorý na káhirskej univerzite verejne obvinil islamských imámov a učencov, že za tento problém nesú zodpovednosť.  

Prečo nazývate islam ideológiou?

Tvrdím, že islam nie je len náboženstvom, že má aj ideologické aspekty. Islam má svoju predstavu o politickom systéme, sociálnom či právnom systéme, čo presahuje hranice náboženstva. Tým, samozrejme, netvrdím, že by sme preto nemali mať rešpekt voči moslimom. Je to aj náboženstvo a k ich náboženstvu musíme cítiť rešpekt. Nedá sa to ale oddeliť. Islam nikdy nebol iba náboženstvom, bol aj ideológiou, predstavuje mix.

To má ale vážne dôsledky.

Áno, s tým, že kým sú moslimovia v menšine, sústredia sa na svoju náboženskú identitu. S tým, ako ich spoločenský podiel rastie, prirodzene rastie aj spoločenský konflikt, pretože začínajú presadzovať politické a právne aspekty islamu. Tam, kde sú vo väčšine, tieto ideologické aspekty islamu nastolia. Toto je situácia, ktorej sme si postupne vedomí aj vo Francúzsku a v západnej Európe. Moslimovia zatiaľ politickú moc nežiadajú, ale vidíme prvé pokusy, ako do politickej sféry prenikajú.

Uveďte príklad.

Pred voľbami „predávajú“ svoje hlasy. Postupujú politicky organizovaným spôsobom a sledujú politické ciele. Neplatí to len na celoštátnej úrovni, ale aj na úrovni departementov či municipalít. Dokážu sa organizovane postaviť proti kandidátom, s ktorými nesúhlasia. Tento proces bude rásť, čím väčší bude podiel moslimskej populácie.

Francúzski experti na islam ale tvrdia, že francúzska politika vynútenej integrácie v značnej miere funguje, že moslimovia sa dokonca vzdávajú svojej viery a sekularizujú sa, čo je niečo ako ideál francúzskej republiky. Súhlasíte?

Nie. Dlho to platilo, ale už je to minulosť. Svoj prístup už zmenili aj francúzske inštitúcie, ktoré nežiadajú totálnu integráciu moslimov. Ľavicový prístup sa totiž vyčerpal, nedá sa na jednej strane hovoriť, že Francúzi by kvôli svojim koloniálnym a iným hriechom mali cítiť vinu a zároveň žiadať, aby prichádzajúci objavili krásu francúzskej identity. Je v tom protiklad. Ako chcete niekoho viesť k tomu, aby miloval vašu identitu, ak na ňu súčasne nadávate?

Ako do toho zapadá spor o právo moslimských žien na zahalenie tváre šatkou?

To nie je náboženský spor, sám som prekvapený, ako si politická trieda vo Francúzsku uvedomuje politické pozadie tohto sporu a jeho dynamiku. V pozadí tohto sporu na moslimskej strane sú politické motivácie, ak bude tento konflikt pokračovať ako doteraz, oslabuje sa tým autorita radikálnych imámov.

Ako sa v prostredí moslimských imigrantov darí kresťanstvu?

Možno budete prekvapení, ale desať percent pokrstených katolíkov sú bývalí moslimovia. A to je len oficiálne číslo, predpokladám, že situácia v „podzemí“ je ešte lepšia. Navyše, mnohí konvertujú aj na protestantizmus.

Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo