Skutočná opozičná otázka

Skutočná opozičná otázka

Foto: Martin Baumann/TASR

Pravicu čaká najťažšia vec od porážky Mečiara.

Ohlásená iniciatíva Miroslava Beblavého a Jozefa Mihála môže vyvolať viacero úvah. Ponúknem dve.

Tá prvá sa týka zakliatia pravicovej opozície od čias, keď sa jej lídrom stal Radoslav Procházka.  Procházka mal byť pravicovým kandidátom na premiéra, dokázal vyvolať nádeje, pomerne dlho si udržiavať vyššie preferencie, založiť stranu a napísať program. Písal som síce vtedy, že jeho strana nefungovala ako strana, ale to nechajme teraz bokom.

Procházka napokon predviedol harakiri, aké slovenská politika doteraz nepoznala: tesne sa dostal do parlamentu, pomohol vytvoriť väčšinu Ficovej vláde a v slovenskej politike už nie je. Politický talent sa premenil na štvanca.

Čo sa stalo odvtedy?

Nový projekt ohlásil Richard Rybníček, rešpektovaný krízový manažér so solídnou skúsenosťou z verejného života. Na rebríku sa ale dostal ešte nižšie ako Procházka. Predstavil sa ako predseda, vymyslel svojej strane názov, ale už nie presvedčivý program a stranu napokon ani nezaložil.

Potom sa predstavili médiám ľavicoví liberáli, hovorili síce viac ako Rybníček, ale ukázali ešte menej. Ani lídra, ani tému, ktorou by zaujali aspoň médiá a vlastne ani názov strany. Ostalo len pri značke („progresivisti“) a ambícii.

A teraz predstúpil pred verejnosť stredový liberál Miroslav Beblavý s Jozefom Mihálom. Pre istotu aj bez názvu strany, aj bez značky, zato s uistením, že chcú byť aj ľaví, aj praví, aj liberálni, aj konzervatívni.

Ostáva len krútiť hlavou.

To naozaj pravičiari zabudli, ako sa zakladá strana? Kedy sa to robí a čo sú nevyhnutné komponenty?

Ponúka sa ale aj iná úvaha.

Opoziční politici radi opakujú, že chcú nahradiť Roberta Fica a vládnuť. Legitímny a správny cieľ, ale čo robia, aby ho naplnili?

Ak je stanovený cieľ, musíte sa zamerať na prostriedky. A tie sú dva. Po prvé vzťahy medzi opozičnými stranami, po druhé budovanie väčšiny.

Ako sa od volieb vyvinuli vzťahy v opozícii? Zhoršili sa. Kotleba je silnejší, Matovič má konflikt s každým a Boris Kollár je nedôveryhodný. A aby sme boli úplní, KDH získalo prvok nevypočítateľnosti, aký nikdy nemalo.

Ak chce opozícia vládnuť, musí pôsobiť ako alternatíva. Deje sa však presný opak.

Vie si niekto predstaviť, že keby mali zajtra Sulík s Matovičom, Hlinom, Kollárom a Bugárom väčšinu, že dokážu vytvoriť vládu? Ešte cez volebnú noc to predstaviteľné bolo, dnes je to utópia.

Najviac na vzniku mocenskej alternatívy záleží Richardovi Sulíkovi. Je reálnym lídrom opozície, má správny politický inštinkt (imigrácia), jeho strana buduje program, od volieb má v prieskumoch vyššiu podporu. Všetko dôležité predpoklady, ale na budúceho premiéra stále málo. Musí ukázať viac.

Pozrite sa na nominantov SaS na županov a máte pol odpovede. Sulík stavia slabých kandidátov (Droba, Klus), strane chýbajú kádre. Neplatí to len pri župných voľbách, rovnako sa to týka kandidátov na budúcich ministrov. Kto je kandidátom na ministra vnútra? Kto na ministra zahraničia, financií? Garanti jednotlivých rezortov sú buď nepresvedčiví (Jurzyca), alebo nedôveryhodní (Rudolf Zajac). Strana ambície má, Sulíkovi ale chýbajú spoluhráči. Jediný, kto trochu zaujal, bol poslanec Rajtár, inak je to trápenie.

Ale najmä, Sulík sa vyhýba najdôležitejším otázkam.

Po prvé, dokáže vládnuť s Igorom Matovičom? Po druhé, dokáže vládnuť s Borisom Kollárom? Ak áno, prečo to nevidieť? Ak nie, prečo sa nesnaží Matoviča a Kollára politicky likvidovať (napríklad silnými kandidátmi SaS v župných voľbách)?

A potom je tu otázka väčšiny.

Kde ju získať?

Je to otázka, ktorá presahuje ambície a možnosti Beblavého, Mihála a ďalších. A chýba na ňu nielen plán, po rozhodnutí Andreja Kisku chýba už aj predstavivosť.

O tom, že je to vážna otázka, svedčí situácia vo vláde.

Robert Fico dokázal po voľbách vytvoriť stabilnú vládu s nepravdepodobným zložením. Lenže aj on sa pozerá na rastúci problém. S Dankom, Bugárom a časťou Procházkovho klubu väčšinu má. To platí do volieb. Danko dokáže rásť de facto iba na úkor Smeru, to môže vyvolávať isté napätie, ale v podstate ide o dokonalého koaličného partnera, s ktorým neriskujete politickú neveru. Bugár je veľký šaman, ale jeho preferencie sú stabilné ako máločo iné v tejto krajine.

Otázka znie: Ak by sa nič dramatické nezmenilo, kto dodá dnešnej koalícii chýbajúce hlasy na vznik väčšiny? Smer s rastom neráta, SNS čaká, čo stratí Smer, Bugár je konštanta. Počítajte, koľko chcete, je to málo. To by muselo tesne pod piatimi percentami skončiť nielen KDH, ale ešte jedna opozičná strana.

Hoci to dnes nie je téma, politici, ktorí myslia dopredu, tento tlak cítia. Roberta Fica môže trochu upokojovať nárast Kotlebu a prítomnosť Matoviča a Kollára, to sú tri poistky proti vzniku pravicovej vlády. Ale on potrebuje ešte niečo iné.

Veľa sa toho ešte stane a niečo sa zmení, ale Fico aj Sulík musia hľadať budúcu väčšinu a obidvaja majú vo svojej časti spektra silné limity. Chýbajú im partneri.

Keby sme boli normálna krajina, viedlo by ich to k prípravám na spoločnú vládu. My však normálna krajina nie sme. Aspoň tak rozumiem signálom, ktoré dôležití politici tejto krajiny vypúšťajú.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo