K VECI: Anticirkev Antonia Gramsciho

V posledných mesiacoch sme boli svedkami vlny davového násilia po celej Európe. Nadmerne platení a nedostatočne pracujúci grécki a španielski byrokrati a poberatelia štátnych dávok sa rozbehli do ulíc s varovaním, že zvrhnú vlády, pokiaľ im tie odoberú ich finančnú sociálnu podporu. Takýto krok by pomohol vládam zachrániť krajiny pred fiškálnym a ekonomickým kolapsom.

V Británii pohoršené davy študentov pustošili okolie parlamentu, pretože vlády si v snahe udržať rovnováhu v rozpočte dovolili zvýšiť ročné školné na univerzitách na 5000 amerických dolárov.

Aby toho nebolo málo, výtržnícke gangy v Británii vydrancovali štvrte v širšom centre a okolí Londýna. Vlamovali sa do obchodov, napádali okoloidúcich a kradli materiálne statky, na ktoré podľa ich názoru majú nárok. Ministerský predseda David Cameron v reakcii na nepokoje odmietol výhovorky sociálne „ukrivdených“ davov, že na vine je chudoba. Za príčinu nepokojov označil kultúru lenivosti, nezodpovednosti a sebeckosti: „Až príliš dlho sme nemali odvahu hovoriť o tom, čo je dobré a čo je zlé (...) Až príliš často sme sa vyhýbali zodpovednosti povedať to, čo povedať treba o všetkom – od otázok týkajúcich sa manželstva, cez otázky blahobytu až po elementárnu slušnosť.“

Je to ten istý Cameron, ktorý pred niekoľkými mesiacmi verejne vyhlásil, že politiky multikulturálnej diverzity zlyhali, pretože dlhodobo devastovali jazyk a kultúrne základy Británie, segregovali minority a zvyšovali sociálne rozdiely.

Nepriateľom komunizmu nie je kapitalizmus, ale Cirkev

Británia je jednou z mnohých západných krajín, ktoré musia čeliť dôsledkom politík postavených na myšlienke diverzity. Na druhej strane by táto kríza nemala byť žiadnym prekvapením, pretože myšlienková šablóna, ktorá devastuje západnú kultúru, je už „v obehu“ asi jedno storočie. Jej autorom je taliansky komunista Antonio Gramsci.

Gramsci (1891-1937) sa narodil na Sardínii, študoval filozofiu na Turínskej univerzite, neskôr vstúpil do Socialistickej strany Talianska a redigoval časopis L’Ordine Nuovo (Nový poriadok). Krátko po založení Talianskej komunistickej strany (1921) z obavy pred uväznením ušiel z Talianska do Sovietskeho zväzu.

V Moskve šokoval svojich poslucháčov, keď si dovolil odmietnuť tradičné všelieky marxizmu: dialektický materializmus, ekonomický determinizmus a násilné zvrhnutie kapitalistických systémov proletariátom. Namiesto toho tvrdil, že Marxov vysnívaný „robotnícky raj na zemi“ nebude možné dosiahnuť, pokiaľ budú masy v područí kresťanskej kultúry. Pre Gramsciho teda nebol nepriateľom číslo jeden kapitalizmus, ale Rímskokatolícka cirkev.

Keď Gramsci zistil, že Stalin neschvaľuje jeho neortodoxné názory, vrátil sa späť do Talianska. V roku 1924 sa stal lídrom komunistickej parlamentnej delegácie. V roku 1926 Mussolini nariadil jeho zatknutie a v simulovanom procese bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia. Zvyšných deväť rokov sa venoval kritike marxizmu-leninizmu a vymýšľaniu plánov na komunistické ovládnutie Západu.

Na rozdiel od niektorých dnešných antikatolíkov bol Gramsci veľmi zbehlý v tomistickej filozofii. Varoval marxistov, že kresťanských robotníkov nedefinuje kapitalistický utláčateľ, ale ich konanie určuje vlastná kultúra zakorenená vo viere. Gramsci bol presvedčený, že aj keď sa marxisti dostanú k moci násilným prevratom, zrušia súkromné vlastníctvo a budú svoju vládu udržiavať zastrašovaním a terorom, napokon nebudú úspešní.

Povojnový vývoj v Poľsku dal Gramscimu za pravdu. Komunistická tyrania iba posilnila oddanosť Kristovi a vernosť jeho Cirkvi. A bola to práve Cirkev, ktorá pod vedením poľského pápeža napokon zborila totalitnú vládu.

Z komunistov demokrati

Gramsci navrhoval marxistom, aby sa snažili prevziať moc demokratickými prostriedkami, a aby tieto následne použili na zničenie kresťanskej hegemónie. „Gramsciho argument,“ zdôrazňuje francúzsky novinár Jean-François Revel, „bol postavený na tom, že [marxisti] by mali začať ovplyvňovať kultúru, získavať na svoju stranu intelektuálov, učiteľov, implantovať sa do novín, médií a vydavateľských domov.“ Gramsci celkom prekvapivo dával za príklad reakciu jezuitov na reformáciu. Marxisti by mali vytvoriť akúsi cultura capillare („kapilárnu kultúru“), prostredníctvom ktorej by zasiahli celý politický organizmus spoločnosti.

Radikálni ľavičiari v Spojených štátoch, Európe a Latinskej Amerike prevzali Gramscio metódy a podarilo sa im infiltrovať do cirkví, univerzít a do médií. Ekumenické hnutia či komisie pre mier a spravodlivosť vzrástli na dôležitosti a postupne vytlačili základnú katolícku doktrínu na okraj. Univerzity vyučujú, že všetky kultúry musia byť rovnako rešpektované, dokonca aj tie, ktoré priamo odporujú kresťanským hodnotám. V mene ľudských práv sekulárni humanisti presadzujú politiky, ktoré eliminujú judeokresťanské morálne princípy.

Teológia oslobodenia postavená na marxistických doktrínach v kresťanskom šate sa stala vedúcou silou v mnohých krajinách tretieho sveta. Hoci s pádom Sovietskeho zväzu trochu upadla, naďalej zostáva základným sociálnym vzorom pre mnohých radikálov. Malachi Martin skonštatoval, že „teológia oslobodenia bola dokonalým uvedením Gramsciho princípov do praxe (...) Podarilo sa jej odstrániť (...) akúkoľvek väzbu na kresťanskú transcendenciu. Podarilo sa jej vtesnať jednotlivca aj kultúru do úzkeho rámca, ktorý bol plne imanentný: triedny boj za sociálno-politické oslobodenie.“

Človek - služobník zbožšteného štátu

Dnes sú katolíci svedkami dôsledkov Gramsciho modelu anything goes (všetko je dovolené). V Európe sú katolícke kostoly v nedeľu prázdne. Menej než 10% pokrstených katolíkov navštevuje svätú omšu. V roku 2009 sa 37,4% európskych detí narodilo mimo manželského zväzku, čo je výrazný nárast oproti úrovni 17,4% z roku 1990. Počet živonarodených detí sa pohybuje výrazne pod jednoduchou mierou reprodukcie. O päťdesiat rokov môže byť väčšina populácie v srdci starej Európy – v Taliansku, Francúzsku a Španielsku – moslimského vierovyznania. Kriminalita sa vymyká spod kontroly. V období 2002-2008 vzrástol počet násilných trestných činov vo Francúzsku o 15%, v Taliansku o 38%.

Pápež Benedikt XVI. múdro varoval, že dôsledkom nahradenia kresťanských koreňov Západu morálnym relativizmom bude „pomýlená ideológia slobody smerujúca k dogmatizmu, ktorý sa ukazuje ako ešte viac nepriateľský voči skutočnej slobode“. Keďže Gramsciho dediči „rozvinuli kultúru, ktorá dosiaľ nevídaným spôsobom vylučuje Boha z verejného povedomia,“ Svätý otec vyjadril obavu, že Západ sa môže nachádzať na prahu nového obdobia temna, v ktorom je človek pozbavený Bohom danej ľudskej dôstojnosti a slúži výlučne zbožštenému štátu.

George J. Marlin
Autor je editorom biografie arcibiskupa Fultona Sheena (The Quotable Fulton Sheen) a autorom najnovšej knihy Samoľúby národ: Zbierka úvah konzervatívca z tradične demokratického štátu (Narcissist Nation: Reflections of a Blue-State Conservative).

Pôvodný text: The Anti-Church of Antonio Gramsci, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo