Reconquista

V 8. storočí Mauri obsadili väčšinu Pyrenejského polostrova, a zlikvidovali tak ríšu Vizigótov, ktorí už začiatkom 5. storočia začali preberať väčšinu územia rímskej Hispánie a vládli mu viac než 250 rokov. Reconquista teda znamenala približne osem storočí vojenských ťažení a neskôr aj ideový prúd, ktorý viedol kresťanské štáty k spoločnému cieľu – k znovuobsadeniu území, kedysi zabraných Maurmi.

V roku 710 do vizigótskej Hispánie vtrhli Mauri, poddaní Ummájovského kalifátu, a v priebehu niekoľkých rokov dobyli takmer celý polostrov. Na východnom pobreží sa dostali až do Akvitánie v dnešnom Francúzsku, kde ich v roku 732 zastavil Karol Martel v bitke pri Tours.

Z bývalej Hispánie si udržali nezávislosť iba niektoré horské oblasti v Pyrenejach. Hoci pacifikácia polostrova bola rýchla a tvrdá, Ummájovský kalifát bol pomerne tolerantný k monoteistom, takže zakladatelia moslimskej dŕžavy v Al-Andalúse, ako začala byť nazývaná Hispánia po svojom obsadení Maurmi, boli schopní sa s miestnym obyvateľstvom dohodnúť. Reconquista sa tradične počíta od roku 718 (alebo 722, nevieme presne), keď sa odohrala bitka pri Covadonge, ktorá bola prvým víťazstvom kresťanskej armády nad ummájovskými jednotkami od roku 710. Vizigótsky šľachtic Pelagius, ktorý stál na čele povstania (to nevzniklo z ideových, ale veľmi prozaických dôvodov drastického zvýšenia daní), následne založil prvý kresťanský štát v horách Pyrenejského polostrova – Astúrske kráľovstvo, predchodcu Leónu.

Kresťania proti moslimom alebo opačne?

Reconquista ako ideový koncept neexistovala úplne od začiatku, aj keď španielska historiografia až do 19. storočia na tom trvala, a bola aj súčasťou španielskeho národného mýtu. Reconquistu, ako ucelený a dlhotrvajúci koncept spoločného odporu proti moslimským okupantom, ktorí boli chápaní ako spoločný nepriateľ kresťanských kráľovstiev na Pyrenejskom polostrove, nachádzame v dobových kronikách až koncom 9. storočia. Pozerať sa na politicko-mocenskú situáciu na Pyrenejskom polostrove ako na prostredie jasne podelené na kresťanské štáty a moslimskú dŕžavu je však zjednodušujúce. Kresťanské štáty zvykli bojovať medzi sebou (často išlo o nástupnícke spory) a rovnako medzi sebou intrigovali aj moslimskí generáli a veľmoži, inokedy zasa vznikali spory na etnickej línii medzi Berbermi (Maurmi) a Arabmi, no ani aliancie medzi kresťanskými štátmi a moslimskými veľmožmi (po rozpade Córdobského kalifátu s vládcami niektorého z 34 emirátov, ktoré ho nahradili) neboli výnimočné. Navyše, žoldnierske skupiny, zložené z kresťanov aj moslimov, bojovali na strane toho, kto zaplatil viac, bez ohľadu na vierovyznanie.

Interiér Cordóbskej mešity vybudovanej v období od 8. do 10. storočia. 

Až v 11. storočí sa línie vyrysovali jasnejšie, a to na oboch stranách. V tomto období pomerne tolerantná dynastia Ummájovcov bola dávnou minulosťou a Al-Andalús ovládla berberská imperiálna dynastia Almoravidov z Maroka. Tá mala k náboženskej homogenite oveľa tvrdší prístup a riadila sa agresívnou interpretáciou džihádu, cez ktorý začala vnímať aj vzťahy s kresťanskými kráľovstvami na Pyrenejskom polostrove. Na opačnej strane reconquista začala byť vnímaná ako povinnosť kresťanských panovníkov, splynula s ideálom ochrany kresťanstva a boja proti neveriacim, ktorú vyvolala výzva pápeža Urbana II. na križiacku výpravu. Ťaženia proti Maurom tak nadobudli charakter svätého boja a začali sa prelínať s dejinami samotných križiackych výprav do Svätej zeme. V 11. – 13. storočí sa od Maurov podarilo vydobyť najväčšiu časť polostrova, keďže tunajším kresťanským štátom sa dostávala výdatná vojenská pomoc predovšetkým od križiakov.

Zástupná svätá vojna

Príslušníci niektorej zo siedmich veľkých križiackych výprav, ale aj rôzne osoby, ktoré sa s križiackou motiváciou (úprimnou či predstieranou) zapájali do rôznych menších ťažení, pri obsadzovaní Pyrenejského polostrova zohrali významnú rolu. Katolícka cirkev už koncom 11. storočia uznala, že charakter boja kresťanských kráľovstiev proti Maurom na Pyrenejskom polostrove má spoločné rysy s civilizačným bojom proti islamským mocnostiam v Levante a v Afrike. Obyvateľstvo polostrova preto bolo oslobodené od účasti na krížových výpravách do Svätej zeme a dostalo posvätenie bojovať proti Maurom, čo zahŕňalo aj získanie odpustkov. Urban II. dokonca vyzval križiakov, ktorí obliehali mesto Tarragona, aby sa nepripájali k prvej križiackej výprave, ale ďalej bojovali v reconquiste, keďže mal zato, že ide o to isté dielo. V tomto zmysle je slávna „križiacka výprava pred križiackymi výpravami“ proti arabskému kmeňu Banú Hud, ktorý držal mesto Barbastro v Aragónsku. V roku 1064 ju vyhlásil pápež Alexander II. a okrem aragónskych jednotiek sa na nej zúčastnili aj vojaci z Urgellu, Akvitánie, Burgundska a pápežských štátov.

Príchod templárov a zakladanie ďalších rytierskych rádov, ktoré sa špecializovali na boj proti Maurom, ako boli svätojakubskí rytieri, rytieri z Montesy alebo calatravský rád, iba podčiarkuje dobové vnímanie situácie, že Pyrenejský polostrov je miesto, kde prebieha svätý boj proti neveriacim  okupantom  kresťanských  krajín.

Križiaci a dobytie Lisabonu

Príkladom vojenských úspechov, ktoré by sa bez križiakov nemohli podariť, je dobytie Lisabonu ako centra arabskej expanzie a dôležitého námorného a obchodného prístavu na západe Pyrenejského polostrova.

V roku 1144 pád Edesského grófstva, jedného z križiackych štátov vo Svätej zemi, viedol pápeža Eugena III. k vyhláseniu druhej križiackej výpravy. V roku 1147 zároveň povolil koordináciu križiakov, ktorí sa zúčastnili na výprave, s kresťanskými armádami, bojujúcimi proti Maurom na Pyrenejskom polostrove. V máji 1147 z anglického prístavu Darthmouth vyplávala križiacka flotila, ktorá mierila do Svätej zeme. Počasie ju ale donútilo na istý čas pristáť pri pobreží mladučkého Portugalského kráľovstva, ktoré existovalo iba 18 rokov, pričom celý tento čas mu vládol Alfonz I. Ten necelé tri mesiace predtým dobyl Santarém a nachádzal sa v procese vyjednávania s pápežom, ktorého žiadal, aby formálne uznal jeho nárok na titul „kráľ“. Križiakom, kým čakali na zvyšok flotily, ktorú zlé počasie rozohnalo po oceáne, a opravovali svojich viac ako 200 lodí, ponúkol, aby s ním vytiahli proti Lisabonu. Alfonz by to sotva zvládol sám, skúšal to už v minulosti, ale bez úspechu. Jeho armáda nepatrila k najlepšie vyzbrojeným ani vycvičeným a mala iba sedemtisíc mužov. Mesto Lisabon v tom čase malo vyše 100-tisíc obyvateľov plus utečenci zo Santarému a okolia Lisabonu a približne 15-tisíc obrancov. Križiacka armáda, ktorá pozostávala z kontingentu šesťtisíc Angličanov, päťtisíc Frankov a dvetisíc Flámov, by jeho sily strojnásobila. Po vnútornej diskusii, ktorá sa neobišla bez vášní a hádok, sa križiaci s Alfonzom dohodli.

Izabele Kastílskej a Fedinandovi Aragónskemu udelil pápež titul katolícke veličentsvá.

Dobové opisy zachytávajú ponuku kráľa križiakom takto: „Ja, Alfonz, kráľ portugalský, so súhlasom všetkých svojich verných a pre večné uchovanie v pamäti všetkých svojich budúcich, potvrdzujem v tejto listine nasledujúcu dohodu: Frankovia, ktorí sa po mojom boku zúčastnia na obliehaní mesta Lisabon, prevedú do svojho vlastníctva a svojej moci nepriateľský majetok a podržia si ho bez nároku na podiel zo strany mojej či mojich mužov. Ak zajatí nepriatelia prejavia prianie vykúpiť svoj život, pripadne Frankom bez výhrad taktiež výkupné, samotných zajatcov však vrátia mne. Pokiaľ sa im podarí zmocniť sa mesta, dostanú ho a podržia si ho dovtedy, než bude prehľadané a vyrabované. Tým je mienená aj otázka výkupného a ďalších vecí. Až potom, až mesto prehľadajú podľa svojej ľubovôle, odovzdajú ho mne. Až bude mesto a priľahlé územie podmanené, bude pod mojím vedením a s prihliadnutím na jeho stav rozdelené, a to podľa môjho najlepšieho vedomia. Bude spravované v súlade s veľactenými právami a slobodami Frankov, mne tak zostane iba právomoc povolávať do vojenskej služby. Pokiaľ ide o lode a majetok tých, ktorí sa po mojom boku zúčastnili na obliehaní mesta Lisabon, alebo ich dedičov, oslobodzujem ich od tejto chvíle až navždy, nezvratne a v dobrej vôli od obchodnej dávky, ktorej sa v bežnej reči hovorí mýto.“ Nasleduje zoznam svedkov, prevažne biskupov a dvoranov.

Nakoniec značná časť obyvateľstva Lisabon opustila, pôvodné obyvateľstvo ale nahradili mnohí z víťaznej armády, ktorí sa v meste usadili natrvalo.Zdieľať

Obliehanie sa začalo 1. júla a trvalo do 24. októbra 1147, teda 16 týždňov. Križiaci dobyli predmestia pomerne ľahko, už počas prvého týždňa, potom sa ale obliehanie začalo preťahovať a nádej na rýchle dobytie Lisabonu sa rozplynula. Podkopávanie hradieb, na ktoré stavili Flámi, neprinášalo úspech. Až v októbri, keď mesto zachvátil hlad, sa vďaka obliehacím strojom Angličanov, predovšetkým druhej obliehacej veže (prvú im obrancovia zničili), postavenej konštruktérom z Pisy, križiakom podarilo uchytiť na hradbách. To v obrancoch vyvolalo zúfalstvo a vyžiadali si podmienky kapitulácie. K tej prispelo aj to, že posol, ktorého poslali so žiadosťou o pomoc k susednému moslimskému vládcovi, sa vrátil s odkazom, že rád by pomohol súvercom z Lisabonu, ale, žiaľ, prednedávnom s portugalským kráľom uzavrel mier, a ten ho zaväzuje. Tak sa obrancovia vzdali s podmienkou, že kto má záujem opustiť mesto, tomu to bude dovolené a kto chce zostať, môže, ale všetci odovzdajú svoje cennosti, pričom sa nebude drancovať, poškodzovať majetok    alebo ubližovať ľuďom. Križiaci súhlasili, ale po otvorení mestských brán časť z nich podmienky nedodržala a došlo k veľkému množstvu incidentov, rabovaniu a zabíjaniu. Nakoniec značná časť obyvateľstva Lisabon opustila, pôvodné obyvateľstvo ale nahradili mnohí z víťaznej armády, ktorí sa v meste usadili natrvalo. Medzi nimi bolo mnoho Angličanov, pričom jeden z nich – Gilbert z Hastingsu bol zvolený za lisabonského biskupa. Daná skutočnosť sa neskôr ukázala byť oveľa významnejšia, než sa v tej chvíli javila – cez Gilberta totiž mladé Portugalsko nadviazalo silné vzťahy s Anglickom, na základe ktorých neskôr vznikla historická anglo-portugalská aliancia, trvajúca prakticky dodnes.

Dobytie Lisabonu malo okrem vojenského významu aj význam legitimizácie Portugalského kráľovstva medzi svojimi mocnejšími kresťanskými susedmi, ako boli Kastília, Navarské kráľovstvo a Aragónsko. Z hľadiska existencie Portugalska mal tento počin zásadný význam. Nebyť neho, je otázne, či by sa bývalá rímska provincia Lusitania po páde Vizigótov a Maurov v záveroch reconquisty nerozplynula vo formujúcom sa Španielskom kráľovstve tak, ako ostatné jeho celky. Ako zdôrazňuje česká historička Simona Binková, takto sa, naopak, hranice Portugalska ustálili už v polovici 13. storočia. Portugalsko tak ukončilo vlastnú reconquistu o dve a pol storočia skôr ako Španielsko a stalo sa prvým európskym štátom s viac-menej pevnými hranicami.

Pokračovanie reconquisty do veľkej miery kopírovalo dianie, ktoré viedlo k obsadeniu Lisabonu. Od rozpadu Córdobského kalifátu v roku 1031, ktorý spôsobila občianska vojna medzi maurskými mocenskými frakciami, sa vláda Maurov už nikdy nespamätala. Kresťanské kráľovstvá postupne dobýjali malé časti moslimských emirátov (tzv. taify), pričom čelili stále zriedkavejším a slabším maurským protiútokom, až koncom 13. storočia zostalo stáť posledné väčšie maurské mesto – Granada.

Španielsky kráľovský pár a zjednotenie krajiny

Úspešné zakončenie reconquisty je do veľkej miery zásluhou dvoch ľudí – kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho a kráľovnej Izabely I. Kastílskej, ktorých manželská únia znamenala aj personálnu úniu a vznik Španielska.

Izabela sa dostala k dvoru svojho nevlastného brata Henricha IV. Kastílskeho vo svojich trinástich rokoch, aby sa naučila dvorským spôsobom. Kastílski magnáti a aristokrati sa ju niekoľkokrát pokúsili využiť pre svoje plány, ale Izabela odmietla hrať ich hry. Napokon jej lojalita voči panovníkovi prispela k tomu, že sa stala dedičkou trónu, a to i napriek tomu, že bola žena a musela čeliť tvrdej mocenskej konkurencii. O jej ruku sa uchádzali kandidáti z Portugalska, Francúzska a Aragónska. Napriek želaniu kráľa, ktorý preferoval portugalského kráľa Alfonza V., si Izabela vybrala Ferdinanda Aragónskeho a bez brata sa v roku 1469 vo Valladolide vzali. Kráľ sa s ich manželstvom časom zmieril, ale ich počin spôsobil vznik antiaragónskej skupiny medzi kastílskymi dvoranmi. Ich nevôľa sa naplno prejavila v roku 1474, keď Henrich IV. zomrel.Izabela sa vyhlásila za kráľovnú Kastílie, ale časť šľachty a významných dvoranov sa rozhodla podporiť nárok Alfonza V., ktorý následne vtrhol do krajiny.

Pokiaľ ide o Ferdinanda, jeho otec Ján II. ho osobne vychovával k vláde a odmalička pripravoval na potenciálne spojenie sa s Kastíliou. Dostal najlepších dostupných učiteľov a humanistické vzdelanie. Aby bol dobre pripravený a zároveň vyzeral atraktívne pre Kastíliu, už v jeho 16 mu zveril korunu Sicílie, ktorá vtedy bola pod aragónskou kontrolou spolu s Neapolom. Ján II. kládol dôraz na učenie sa vlastnou skúsenosťou, a tak úvod do vojenského remesla Ferdinand získal účasťou na bojoch v katalánskej vojne, v ktorej proti jeho otcovi povstali Katalánci v snahe získať väčšiu nezávislosť. S Izabelou sa oženil z otcovho želania, ale podľa dobových záznamov sa neskôr do Izabely úprimne zaľúbil a jeho láska bola opätovaná. Napriek tomu v prvých rokoch spolu trávili minimum času, keďže každý mal povinnosti v inom štáte, čo pre Ferdinanda znamenalo hlavne boj proti domácim oligarchom a postupnú konsolidáciu moci. Keď ale Alfonz V. odmietol uznať jeho manželku za kráľovnú Kastílie a vytiahol s vojskom proti nej, Ferdinand sa k nej okamžite presunul a podporil ju. Okrem boja sa ale Ferdinand s Izabelinou podporou venoval aj reformovaniu Kastílie – čiastočne podľa vzoru Aragónska. Jeho modernizačné zákony znamenali okrem iného aj zakázanie iných náboženstiev ako rímskokatolíckeho a ustanovenie španielskej inkvizície, ktorá mala dozerať na náboženskú uniformitu. Išlo o zámerné posilňovanie cirkvi, od ktorej následne očakával podporu koruny.

Vojna trvala päť rokov, do februára 1479. V tom istom roku zomrel Ferdinandov otec Ján II., Ferdinand zdedil trón Aragónska a vznikla konfederácia Kastílie a Aragónska, ktorá vytvorila základ budúceho Španielskeho kráľovstva. Izabela mala len 28 rokov, Ferdinand 27. Ako poznamenáva známy škótsky historik Niall Ferguson v dokumente BBC Civilizácia, väčšina histórie je utváraná mladými ľuďmi.

Po konsolidácii oboch kráľovstiev a po tom, ako obaja panovníci potvrdili personálnu úniu vo svojich závetoch, v ktorých sa navzájom ustanovili dedičmi, čím efektívne prejavili svoju vôľu k spojeniu oboch štátov, sa ich pozornosť zamerala na Granadu, posledné moslimské kráľovstvo na polostrove. Jeho pád by znamenal zakončenie reconquisty a stabilizáciu krajiny.

Krajina posledných Muhammadov

Obyvatelia Maghrebu a Granady videli rozpad Andalúzie a systematické zmenšovanie ich vplyvu na Pyrenejskom polostrove ako vážnu hrozbu – ich územie sa postupne scvrklo z celého polostrova na neveľký fliačik na pobreží, ktorému vládli sultáni z Granady. Portugalské loďstvo už bolo pri severoafrických brehoch ako doma a Portugalci dokonca obsadili malú časť tohto pobrežia (pevnosť Ceuta).

Začiatkom 15. storočia grenadská právna škola začala nástojiť na tom, že jediný pôsob, ako uniknúť kresťanskej hegemónii a vplyvu, je prikloniť sa k prísnemu dodržiavaniu a puritánskej interpretácii islamských ideálov, čo viedlo k silnej xenofóbii. Tento prístup sa ujal v Granade aj v severnej Afrike a stal sa významným faktorom, ktorý napokon tiež prispel k pádu Granady. Druhým bola nejednotnosť Granady, ktorá sa napriek svojmu bohatstvu a silnej armáde takmer celé 15. storočie zmietala v tichej občianskej vojne. Jednotlivé maurské klany totiž medzi sebou často súperili o moc, jednotlivé mestá a vojenské jednotky boli lojálnejšie voči vplyvným rodinám ako voči sultánovi a nebolo vzácnosťou, keď sultán mal reálnu mocenskú kontrolu prakticky iba nad samotným mestom Granada, a niekedy ani to nie.

Komplex Alhambra v Granade, ktorý nechali postaviť granadský sultáni. 

Udalosti, ktoré bezprostredne viedli k vojne, siahajú až k roku 1477, keď sultán Mulay Hacén odmietol zaplatiť ročný poplatok, ktorý Granada platila kastílskej korune. V roku 1481 navyše obsadil mesto Zahara, ktorého kresťanské obyvateľstvo podľa dobových prameňov zabil alebo uvrhol do otroctva. Tento akt vyvolal 10 rokov trvajúcu vojnu, v ktorej Granada stála proti už spomínanému kráľovskému páru Izabele Kastílskej a Ferdinandovi Aragónskemu. Napriek značnej prevahe to pre Ferdinanda v úlohe vodcu nebol jednoduchý boj. Granada mala disciplinovanú armádu a jej obyvateľstvo aj vďaka stúpajúcemu fanatizmu bolo odhodlané brániť sa. Ferdinandovi preto prišiel veľmi vhod rozkol v granadskej vládnucej dynastii – Muhammad XII. (Španielmi nazývaný Boabdil), syn Mulay Hacéna, sa vzbúril proti svojmu otcovi a s pomocou časti významných rodín Granady ho v roku 1482 vyhnal z mesta. Muhammad XII. sa následne rozhodol získať si prestíž výpravou proti Kastílii, ale v roku 1483 ho Ferdinand zajal v bojoch pri meste Lucena. Po tejto udalosti sa Mulay Hacén, ktorý sa po vyhnaní z Granady utiahol do Málagy, kde konsolidoval sily, v synovej neprítomnosti vrátil naspäť do Granady a opäť usadol na trón. To mu ale vydržalo iba dva roky, keď ho zosadil jeho strýko Zagall (neskôr Muhammad XIII.). Medzitým Muhammad XII., ktorý zotrvával v španielskom zajatí, výmenou za svoju slobodu a pomoc od Ferdinanda a Izabely na znovuzískanie Granady podpísal tzv. córdobský pakt, ktorým sa zriekol časti území v prospech Kastílie. Zagall územie Granady bránil, ale už počas prvého roka stratil mesto Ronda, ktoré otváralo cestu k samotnej Granade, a prístav Marbella, kde kotvila granadská flotila. Ferdinand bol taký úspešný (Ronda sa vzdala po iba 15 dňoch bojov) aj preto, že formálne jeho armáda bojovala za záujmy Muhammada XII., takže tak vlastne nešlo o dobyvačnú vojnu, ale o oslobodzovanie územia Muhammada XII. z rúk uzurpátora Muhammada XIII. Tomu zodpovedali aj veľkorysé podmienky, ktoré mestá dostali výmenou za vzdanie sa a na rozdiel od mnohých ďalších prípadov v minulosti boli aj dodržiavané.

Pád Granady

V roku 1487 po tvrdých bojoch padlo kľúčové mesto Málaga, ktoré sa opakovane odmietlo vzdať – aj preto, že veľká časť posádky pozostávala z afrických Maurov a kresťanských konvertitov k islamu, voliacich radšej smrť ako zajatie. Tej sa im od Ferdinanda aj dostalo a väčšina obyvateľstva bola za trest zotročená. Bol to odkaz ostatným mestám Granady, ostro kontrastujúci so spôsobom, akým sa zaobchádzalo s mestami, ktoré sa vzdali. Zagall padol do zajatia spojených vojsk Ferdinanda a Izabely po obliehaní mesta Baza. To sa bránilo pol roka a náklady na jeho obliehanie predstavovali obrovskú finančnú záťaž pre kastílsku korunu. Logistika a zaopatrenie vojsk boli náročné, hradby nebolo ľahké ostreľovať a posádka mesta bola dostatočne silná. Mesto sa nakoniec vzdalo po tom, ako jeho predstavitelia došli k záveru, že hoci by sa ešte dlho boli schopní brániť, kresťania to myslia s jeho obliehaním naozaj vážne a neodídu (o čom ich presvedčila prítomnosť Izabely), kým nedosiahnu svoj cieľ, preto bez nádeje na pomoc zvonka je lepšie dohodnúť sa. Tak sa začiatkom roka 1490 aj stalo.

Pád Granady uvoľnil energiu aj prostriedky Ferdinanda a Izabely na ďalšie projekty, ako boli reforma „sekulárneho” kléru a mníšskych rádov, spory s pápežom o menovanie biskupov – svojím spôsobom tradičný spor stredovekého latinského kresťanstva, vytvorenie zjednoteného vzdelávacieho systému pre deti aristokratov a pacifikácia rytierskych rádov.Zdieľať

Izabela a Ferdinand predpokladali, že to je koniec vojny, Muhammad XII. ale odmietol dodržať niekdajšiu dohodu – územie, ktorého by sa mal vzdať v prospech Kastílie, považoval za príliš veľké. Ovládal pritom už iba samotné mesto Granada a okolité vrchy. Uvedomoval si, že jeho pozícia je neudržateľná, a tak zúfalo žiadal o pomoc významné moslimské štáty. Jediná zaznamenaná odpoveď prišla od egyptského sultána, ktorý pokarhal Ferdinanda za vojnu s Granadou, ale keďže mal s Kastíliou a Aragónskom spoločných nepriateľov – osmanských Turkov – pomoc neposlal. To spečatilo osud Granady. Počas osemmesačného obliehania jej nikto neprišiel na pomoc, navyše, Ferdinandovi sa podarilo nasadiť do mesta, pravdepodobne aj do Muhammadovej blízkosti, skupinu špehov a sabotérov. V novembri 1491 Granada prijala štandardne veľkorysé Ferdinandove podmienky a vzdala sa. Podmienky garantovali obyvateľom Granady rešpektovanie slobody ich vierovyznania, ochranu ich osoby, rodiny aj majetku a celkovo férové zaobchádzanie, dokonca si mohli ponechať všetky zbrane okrem strelných. Muhammad XII. radšej ako žiť v potupe sa rozhodol emigrovať do severoafrického Fezu, kde zakrátko zomrel.

Pád Granady uvoľnil energiu aj prostriedky Ferdinanda a Izabely na ďalšie projekty, ako boli reforma „sekulárneho” kléru a mníšskych rádov, spory s pápežom o menovanie biskupov – svojím spôsobom tradičný spor stredovekého latinského kresťanstva, vytvorenie zjednoteného vzdelávacieho systému pre deti aristokratov a pacifikácia rytierskych rádov. Kráľovský pár naštartoval expanziu do Afriky a predovšetkým – začal financovať objaviteľské expedície istého talianskeho navigátora Krištofa Kolumba. To už je však príbeh, ktorý si zaslúži samostatné rozprávanie.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

Tento článok vychádza v rámci spolupráce s časopisom Historická Revue.

Aktuálne číslo Historickej revue sa zameriava na 150. výročie rakúsko-uhorského vyrovnania, ktoré na 50 rokov určilo ďalší vývoj rakúskej monarchie. Nesústreďujeme sa len na samotnú udalosť vyrovnania či kompromisu, ako sa táto udalosť označuje v maďarskej historiografii, ale všímame si, čo tejto udalosti predchádzalo a ako sa ďalej prejavila v rámci Rakúsko-Uhorska. Sústreďujeme sa hlavne na vývoj v Uhorsku, keďže ovplyvňoval aj národný vývoj a rozvoj Slovákov.