KOMENTÁR: Sudánci, Gréci a morálne nároky

Eufória Juhosudáncov sa v týchto dňoch zmiešava s rozhorčením Grékov a ešte väčším rozhorčením ostatných príslušníkov európskej „spoločnosti hojnosti“. Na jednej strane obraz biednej krajiny, v ktorej dnešný letmý úsmev nepotlačí slzy zajtrajška. O svetadiel vyššie záľahy hnevu a zatrpknutosti voči všetkému a všetkým, no najmä voči vlastným (politikom). A oba štáty nastavujú dlaň i k nám. Má aspoň jedna z nich na to skutočný morálny nárok?

Je zjavné, že historická tradícia, politická kultúra, „vyspelosť“ ekonomiky či akýsi vklad do spoločnej pokladnice bohatstva ľudského umu nehrá v tomto prípade vôbec rolu. Prinajmenšom jeden rozdiel však predsa len „svieti“ naďaleko. Kým jedna časť obyvateľov je v nedostatku preto, že (takmer) nič nemá, tá druhá sa takpovediac utopila vo svojom prebytku. Iste, odsudzujúce výroky nie sú namieste, alebo už nie sú namieste. Môžu občania nového štátu za svoju dnešnú biedu? Keby poslúchli odporúčania istého slovenského ministra adresované vlastným spoluobčanom, mohli (a môžu) odísť z krajiny, ktorá im nevie ponúknuť adekvátne ocenenie za ich námahu. Naopak, Heléni, dedičia antickej vzdelanosti, mohli už dávno prekuknúť plané sľuby tamojších politikov. Ba čo viac – a to by bolo azda pre nich poučnejšie – dnes by sa mohli dobre pozrieť na svojich bratov, tam, o čosi južnejšie, ktorí by sa veľmi radi túžili „nasýtiť z toho, čo padá z boháčovho stola“.

Veľmi tenká hranica

Ak dnes stojíme pred otázkou – pomôcť či nepomôcť, a ak áno, komu – núka sa nám hneď niekoľko odpovedí. Čisto utilitaristické kritériá hovoria, že sebazáchova je dôležitejšia, než „vyššie princípy“. Niekto tieto princípy nazve humanizmom, iný solidaritou, hoci aj falošnou. Ale kde je hranica medzi pomocou blížnemu, ktorý je v núdzi a maskovanou „caritas“, ktorá napokon nie je ničím iným, než hmatateľným prejavom už spomínaného pudu sebazáchovy? Veď, ak pôjdu „ku dnu“ Gréci, pôjdeme možno aj my. Ak ekonomicky padnú Južní Sudánci (pravda, ak vôbec ešte majú kam), to nás bolieť príliš nebude. Výhovorka „veď sami máme málo“ sa hodí v oboch prípadoch.

Ďalšou paradigmou konania je nezištná podpora tým, ktorí trpia. Nie je to nič iné ako praktizovanie prikázania lásky. Ale aká autorita nám povie, kto naozaj trpí? Kto určí, kde sú v oboch analyzovaných prípadoch hranice skutočného utrpenia? Zdá sa, že medzi núdzou a „núdzou“ je tenká, neraz priam nebadaná deliaca línia.

Domov, sladký domov

Pri zamýšľaní sa nad morálnymi nárokmi nemusíme zachádzať ďaleko. Denník Pravda nedávno priniesol (tu a tu) zoznam platov primátorov slovenských miest. Občan znalý pomerov sa nečudoval, zvyšok mal aspoň dôvod opäť si schuti zanadávať. U väčšiny však zrejme vyvstala tá istá otázka, nad akou sme uvažovali vyššie, ibaže v inej podobe. Akým právom poberá primátor pártisícového mestečka „pártisícový“ plat? Najmä vtedy, ak ide o sídlo, kde bežná mzda miestnych obyvateľov nedosahuje ani zďaleka slávny slovenský „priemer“. Jediné, i keď trochu ironické vysvetlenie je, že títo „tribúni ľudu“ si svoje mzdy zaslúžia za mimoriadne úsilie, aké vynakladajú pri lákaní zahraničných chlebodarcov (rozumej investorov).

A čo teraz? Ako sa zachovať? Ako vieme, v demokratických krajinách, akou sa tvári byť aj tá naša, je jedinou cestou volebný aktivizmus občanov. Preto sa vynára niekoľko možností. Nevoliť politikov, ktorí majú plné ústa šetrenia a pritom sami márnivo rozhadzujú (pomoc „núdznym“ Grékom) alebo, naopak, bezostyšne hanobia majetok (nadpriemerné platy starostov a primátorov). Ale čo ak sú takí všetci? Teda – nevoliť nikoho? Niekto predsa aj tak bude zvolený...

Jedinou správnou voľbou je staviť na vlastné svedomie. Nie je to nijaký intuicionizmus, nijaká redukcia zodpovednosti. Práve naopak. Ak sme sa skôr pýtali, ako rozlíšime skutočnú núdzu od tej imaginárnej či ak rozoznať nárok na spravodlivú odmenu od hrabivosti a mamonárstva, potom už máme odpoveď. Je ňou naše svedomie. Mnohí ho, zdá sa, nemajú. To nás ale nesmie odradiť od odhodlania spoľahnúť sa naň.

Marián Sekerák

Ilustračné foto: Flickr.com (licencia Creative Commons)