Boli sme lepší. A oni to zničili

Boli sme lepší. A oni to zničili

Vladimír Palko. Foto: Andrej Lojan

Rozhovor s Vladimírom Palkom o Ficovom bremene s Mečiarom, čo bráni Sulíkovi, aby sa stal budúcim premiérom, a o občianskej vojne medzi kresťanmi.

Vo svojich článkoch na stránke Postoja sa venujete najmä zahraničnej politike, teraz sa budeme rozprávať o vnútropolitickej situácii. Onedlho bude rok od volieb, čo podľa vás charakterizuje vládu aj opozíciu?

Odpoveď je pre mňa samého bolestná. Vláda je postihnutá problémom korupcie a ten problém je taký vážny, že som si myslel, že môže smerovať len k postupnému úpadku a voličskému nezáujmu, ale, bohužiaľ, súčasná vláda okrem obrovského negatíva korupcie ukazuje aj určitý zmysel pre štát. A to je niečo, čím sa líši od opozície.

Čo to znamená?

Štát potrebuje riadenie, nemožno k nemu pristupovať dobrodružne. Strana Smer je schopná uvažovať o Slovensku ako o súčasti Európy, Smer je schopný formulovať zahraničnú politiku, ktorá je vždy kráľovnou politiky, od nej sa odvíja aj vnútorná.

Opozícia akoby sa nad týmito otázkami nezamýšľala. OĽaNO to nerobí vôbec, Sme rodina a Kotleba tiež nie, snaží sa o to iba Richard Sulík. A Sulík je limitovaný tým, že nesie bremeno zamerania svojej strany, myslím jej liberalizmus.

Opozícia sa za celý rok nedokázala vymaniť zo svojej iluzórnej predstavy, že po voľbách bola nádej na niečo iné, ako je terajšia vláda. Opozícia samotná pritom dala množstvo dôkazov, že žiadna iná vláda vzniknúť nemohla.

V akom zmysle?

Opozícia nedokáže spolu vládnuť. Je úplne zarážajúce, ak popri tom môže niekto ešte o Bugárovi hovoriť, že niekoho zradil.

Dlhodobo ste vnímaný ako ostrý kritik Smeru, váš konflikt s KDH sa začal z dôvodu možnej vlády so Smerom, dnes Smer oceňujete. Ako to ide dokopy?

Na adresu Smeru som povedal pozitívum, ale aj veľké negatívum. Na ňom rozhodne trvám. Korupcia je strašný problém, Slovensko akoby sa z nej nedokázalo vymaniť. Navyše, Fico má ešte jeden veľký hriech, ktorý vyšiel na povrch pri opätovných diskusiách o zrušení Mečiarových amnestií.

Únos prezidentovho syna bol štátom zorganizovaný zločin a Robert Fico už pred 20 rokmi postavil úspech svojej strany na tom, že prevezme Mečiarových voličov, po tom, ako sa Mečiar diskreditoval. Rozhodol sa preto Mečiarových voličov „hladkať“, napríklad tým, že bude kryť Mečiarovu zodpovednosť za kauzu zavlečenia prezidentovho syna.

To sa uložilo niekde do základov slovenskej štátnosti, je to jej nepríjemným vredom. Pri kritike Smeru zotrvávam.

Napokon aj v roku 2006, keď sa riešila otázka vládnutia so Smerom, to vyzeralo inak. Smer si vtedy vyberal z ponuky piatich strán, každá chcela vládnuť. Moje stanovisko bolo, že v situácii, keď bude KDH ľahko nahraditeľné, je nezmyselné do takejto vlády vstúpiť. Premiér má vždy obrovskú moc zmeniť zloženie koalície, najmä ak iné strany ochotne do vlády vstúpia, nepovažoval som za rozumné, aby sme takto stratili tvár pred voličmi. Navyše som si myslel, že bol čas, aby KDH sformulovalo opozičnú ponuku.

Dnes je politická situácia taká, že bez Smeru nemôže vzniknúť vláda, na tomto trende sa nič nemení ani rok po voľbách. Pravicové a stredové strany sa delia na dve skupiny, v jednej je Most-Híd, ktorý v podstate tvrdí, že hoci je Smer skorumpovaný, krajina potrebuje vládu, preto je možné so Smerom vládnuť. Naopak, SaS a OĽaNO tvrdia, že práve preto, že je Smer skorumpovaný, vládnuť s ním nemožno. Ktorý postoj považujete v danej chvíli za rozumnejší?

Samotný fakt, že Most-Híd išiel do vlády s Ficom nekritizujem, ale to neznamená, že Most-Híd je ospravedlnený zo všetkého, čo sa vo vláde deje. Práve preto, že Most-Híd nie je vymeniteľný, si môžu dovoliť viac, môžu si dupnúť – a oni to nerobia.

Strana môže ísť do vlády aj so svojím ideovým odporcom, ale musí mať pevnú pozíciu, že nemôže byť ľahko vymeniteľná a musí vo vláde „potrápiť“ svojho ideového protivníka. To bola aj naša situácia, keď sme po voľbách 2002 išli do vlády so stranou Pavla Ruska – ANO, v podstate sme tú stranu počas vládnutia zničili.

Béla Bugár je skúsený politik, prečo si podľa vás na Smer „nedupne“?

Neviem, možno už je v politike dlho a už sa mu nechce toľko bojovať.

Spomenuli ste Mečiarove amnestie a ich zrušenie. Je to pôvodne vaša téma, ktorú ste priniesli do politiky krátko po roku 1998.

História rušenia amnestií stojí za malé zastavenie. Hneď po voľbách v roku 1998, keď Dzurinda vystriedal Mečiara nielen vo funkcii premiéra, ale aj zastupujúceho prezidenta v niektorých kompetenciách, mu právnici poradili, aby svojím prezidentským výnosom zrušil amnestie, nech môže prebiehať trestné stíhanie, čo aj urobil.

O rok sa ukázalo, že to nie je cesta, pretože senát sudcu Šafárika v decembri 1999 vyhovel žiadosti jedného zo stíhaných, ak sa nemýlim, išlo o bývalého námestníka SIS Jaroslava Svěchotu, aby jeho stíhanie zrušil. Od toho momentu bolo jasné, že ak aj bude pokračovať trestné stíhanie ostatných zhruba desiatich príslušníkov SIS a prokurátor dá obžalobu na súd, budeme čeliť tomu, že súd sa odvolá na rozhodnutie Šafárikovho senátu a bude to zastavené. O rok a pol sa to stalo.

Kedy ste po prvýkrát predložili zrušenie amnestií?

V decembri 1999 som usúdil, že ak Ústavný súd hovorí, že z ústavy vyplýva, že amnestie sa nedajú zrušiť, potom musíme zmeniť ústavu a prijať ústavný zákon. Preto som navrhol ústavný zákon, ktorý zabezpečí vykonanie trestného stíhania zastaveného amnestiami. Čarnogurský bol vtedy minister spravodlivosti a pod jeho vedením bol následne vypracovaný zákon, predložil ho do vlády, ale vo vláde to neprešlo.

Kto bol proti?

Dzurindova koalícia mala vtedy 93 poslancov, mala ústavnú väčšinu. Ústavný zákon podporilo SDK, ktorej súčasťou bolo aj KDH a SMK. SDĽ a Strana občianskeho porozumenia Rudolfa Schustera boli proti. Preto sme to následne v parlamente predložili ako poslanci KDH. Rovnaká koalícia sa zopakovala aj v parlamente, preto to neprešlo ani tam.

Zákon som potom opakovane viackrát predložil, raz sa to dostalo do druhého čítania, keď to už podporili aj poslanci SOP, ale SDĽ bola stále proti a najviac bol proti Robert Fico. Odporcom rušenia amnestií bol od volieb 1998, to si so sebou odvtedy nesie a tým dodnes škodí slovenskej štátnosti.

V roku 1998 – 2000 to bola veľmi dôležitá téma, HZDS bolo stále mocné, vyšetrenie únosu by bolo malo spoločensky veľký význam. Dnes je už takmer 20 rokov potom, je táto téma stále taká dôležitá?

Je to metapolitická otázka. Sám som jej dlhodobo prikladal význam, ako poslanec som sa jej venoval desať rokov, zákon som predložil aj po odchode z KDH v roku 2009. Nakoniec som mal už problém aj v KDH, kde zaznievali hlasy, že ľudí to už nezaujíma, paradoxne KDH to potom tiež ešte predkladalo. Názor nemením, som stále za, je to otázka zdravia štátnosti a tiež predmet politického boja, Ficovi to robí isté problémy.

Iná vec je, že aj na tom vidíme úpadok a vytratenie vplyvu kresťanských demokratov. Bola to ich téma, teraz je to téma liberálov. Niežeby mi to prekážalo, je úplne v poriadku, že to liberáli navrhujú, to nie je ich chyba. Je to dôkaz chýbajúceho tretieho pólu slovenskej politiky.

Keď ste to predkladali vy v minulosti, nestretlo sa to s väčšou spoločenskou podporou, právnici ani herci nepodpisovali petície. O čom to svedčí?

(Smiech.) Je to tak, tiež som si spomenul. Usudzujem z toho, že tie podpisové akcie sú súčasťou kampane novej liberálnej strany. Viac ma trápi, že to bola téma, ktorú niesli kresťania, a teraz ju reprezentujú liberáli, ale opakujem, toto chyba liberálov nie je.

Prejdime ku kresťanom v politike. Daniel Lipšic nám v rozhovore povedal, že dnes je v parlamente viac angažovaných kresťanov, ako to bolo v časoch, keď bolo KDH konsolidovanou rešpektovanou stranou. Kresťanská politika je napriek tomu slabšia, vidieť to nielen na amnestiách. Prečo?

Najskôr k analýze súčasného stavu, nie je úplne ľahké spočítať kresťanov v parlamente, napokon je aj viac definícií, kedy možno niekoho za kresťana v politike považovať. V každom prípade kresťanská politika je momentálne vo fáze úpadku. Kresťania samotní nevystupujú ako konsolidovaná sila, skôr bojujú hlava-nehlava medzi sebou. Neexistuje žiadna širšia kresťanská platforma.

Prečo je to tak?

Predtým, než odpoviem, ešte chcem povedať jednu vec. Kresťania si plnia svoju spoločenskú funkciu vo svojich súkromných životoch, stabilizujú spoločnosť a sú jej tmelom. Potvrdzujú to všetky štatistiky. Kresťania sa menej, než je priemer, rozvádzajú, páchajú menej kriminalitu, na potraty chodia podstatne menej a detí majú viac. To platí. Nefunguje to v politike. Je to bolestná téma.

V čom?

Nikdy som neočakával, že kresťania by mohli tvoriť iba jednu politickú stranu, to nie je možné. Ale dá sa očakávať, že bude jedna kresťanská strana, ktorá bude pôsobiť ako magnet, bude robiť politiku, ktorá bude špecificky kresťanská, bude sa držať kresťanských hodnôt a nebude si vyberať, kedy sa k nim bude hlásiť viac a kedy menej alebo vôbec. Tak vzniklo KDH, ale toto KDH už neexistuje.

Prečo?

Pretože sa rozložilo. Hrdinskú etapu nahradila etapa rozkladu a následne úpadku. Ale nemali by sme si idealizovať ani vznik KDH. Kresťania na Slovensku po Novembri 1989 nevedeli, do akého zmeneného sveta vstúpili, aké problémy ich po porážke komunizmu budú čakať. Mali tiež problém strašne slabej kvalifikovanosti, v KDH vtedy neboli takmer žiadni ľudia schopní robiť politiku, bolo to vidieť hneď na jar 1990.

Kádeháci, medzi ktorých som sa počítal, sme prežívali vtedy veľké sklamanie, že sme nevyhrali prvé voľby. Potom prišiel úmorný zápas s Mečiarom a odmena, ktorú si mnohí želali, sa opäť nedostavila. Viacerí si začali klásť otázku, čo robíme zle. Ako sa môžeme hlásiť k rodine kresťanskodemokratických strán Európy, ktoré majú niekde 30-40 percent a my na kresťanskom Slovensku sme ďaleko za tým. Preto sa pýtali: Čo robíme zle?

Podľa vás zjavne zle položená otázka.

Áno, pretože kresťania nepochopili, že KDH je úplne iná strana ako kresťanské demokracie v Európe, ktoré sa sekularizovali a v podstate nemali s kresťanstvom už spoločné nič. Bolo to ťažké pochopiť, uvedomiť si ten zásadný rozdiel.

Vtedy, pred 20 rokmi, to vyvolávalo medzi nimi zneistenie. Keď prišiel Dzurinda so svojou víziou, že musíme byť takí, ako sú kresťanské demokracie na Západe a potom aj my budeme úspešní. Na tom sa KDH v podstate rozštiepilo. Veľa ľudí sa nechalo morálne skorumpovať. Po roku 1998 sa Dzurinda vďaka KDH stal premiérom a následne sa pokúsil ukončiť existenciu KDH.

KDH to však prežilo...

... ale vnútorné stopy na psychike ľudí a nálade v strane zostali, nastavenie bolo úplne devastačné. KDH odvtedy už nebolo ono, frustrácie potom opakovane vyrážali na povrch. Pritom pred rokom 1996 bolo všetko nastavené dobre.

Ten príbeh sa skončil odchodom KDH z parlamentu. Dnes je na čele strany Alojz Hlina, ktorý je svojou minulosťou, štýlom, myslením, všetkým úplne iným, než bolo KDH v minulosti.

Treba si všimnúť jednu vec, Hlina do KDH prišiel z prostredia „mimo“, sám seba do hnutia nejakým spôsobom importoval. Nič proti tomu. Preukázal vôľu k moci a to je v politike dôležité. Ale čo sa stalo s tým pôvodným KDH? S ľuďmi, ktorí tam boli roky predtým? Oni nehovoria vôbec nič. 

Pôvodné KDH mlčí, za stranu hovorí len nový predseda. Mám z toho isté rozpaky.

Je tu však ešte jeden proces. Časť z toho minulého KDH, povedzme z Figeľovej éry, sa k Hlinovi hlási. Mnohí z nich vrátane ľudí, ktorí prišli do strany z pro-life prostredia a dostali označenie aktivisti, považujú Hlinu za dobrého predsedu.

Tú podporu vnímam, ale nemyslím si, že to takto môže fungovať ďalej. Prečo tí ľudia niečo nehovoria, prečo nepíšu, neblogujú.

Chýbajú vám témy?

Áno.

Aký je podľa vás Hlina predseda KDH?

Je to taká nevďačná otázka, že na ňu dnes nedám odpoveď. Ešte je zavčasu. Niežeby som k nej postupne neprichádzal, ale ešte ju nechcem vysloviť.

Ako tomu máme rozumieť?

Vždy som považoval za povinnosť, že kresťanská politika má vyznávať nejakú pravdu, zdieľanú a chápanú ako tradíciu. V tomto zmysle došlo k jej prerušeniu.

Napríklad?

Sú tu absurdné situácie. Aby som bol správne pochopený, Hlina za ne nemôže sám, môže za ne celá strana a vývoj, ktorým prešla. Uvediem len jeden príklad, môj obľúbený. KDH má program Nový November. Zároveň je stále platné uznesenie, ktoré kritizuje Františka Mikloška, jedného z mužov Novembra, že v roku 2006 si nesplnil svoju povinnosť voči krajine, keďže nehlasoval za to, aby KDH išlo do vlády so Smerom.

Akú to má celé integritu, ak je súčasne politika KDH dnes tak ostro proti Smeru, že KDH by nemalo vládnuť so Smerom ani na úrovni žúp?

Prejdime k iným stranám. Kresťania sa dnes asi najviac identifikujú s Matovičovou stranou, myslím z tých, ktoré sú v parlamente, napokon v klube OĽaNO je najviac verejne deklarovaných kresťanov. Matovič sám nedávno hovoril o prípadnom posune, možno ich považovať za kresťanskú stranu?

Oni sami sa za to nepovažujú ako celá strana. Hlásia sa k tomu, že niektorí z ich osobností sú kresťania, iní liberáli. Prečo by som ja mal hovoriť niečo iné, ako hovoria sami?

Na stránkach Postoja sme boli svedkami zaujímavej diskusie, ktorá sa začala v decembri minulého roku. Jej súčasťou boli ľudia z KDH, Milan Krajniak zo Sme rodina a ľudia z OĽaNO. Bola to diskusia plná rivality, ale jedna vec všetkých spájala – všetci majú problém s vysvetľovaním toho, kde sú, v akej situácii sa ocitli.

KDH nemôže otvárať niektoré otázky z minulosti, aj keď sa evidentne pomýlilo. Kresťania z OĽaNO majú problém, keď majú brániť osobu predsedu Matoviča. A, samozrejme, Krajniak má problém, ako môže byť konzervatívcom v strane, ktorú vedie Boris Kollár s osobným životom, aký vedie. Práve na tom postavil Alojz Hlina svoju kritiku Milana Krajniaka, na ktorú on zatiaľ neodpovedal.

Hlina má v tomto postoji podporu mnohých kresťanov.

Hlinov argument je v niečom pravdivý. Pred voľbami som sám napísal, že Krajniakovi držím palce, ale že patrí do inej strany, ako je Sme rodina. Problém s týmto argumentom je, ak si povieme, ako k tejto situácii došlo, prečo vznikla. Potom kritika kádehákov na Krajniaka prináša veľké roztrpčenie.

Prečo?

Krajniaka som spoznal v roku 1993, bol to vtedy liberálny mladík. Mal občasné problémy so sklonmi k radikalizmu, čo sa s vekom asi vyriešilo. Na niekoho mohol pôsobiť v osobnom kontakte drsne. Ale Krajniak iných nepodrážal a nebol ani kariérista, ktorý by sa nejako dral dopredu.

KDH naopak veľmi pomohol, keď sme sa vymaňovali z Dzurindovho zovretia. Vedel priniesť myšlienku do kampane, prinášal ekonomické témy, jeho podpis niesol ekonomický program Veľký tresk, neskôr prišiel s rovnou daňou a tieto témy pomohli KDH vymaniť sa spod Dzurindovho vplyvu.

Zároveň čakal na svoju politickú šancu a nijako sa neponáhľal. Keď som odišiel z KDH, Krajniak zostal a pomáhal Lipšicovi. Keď sa ten v roku 2010 stal ministrom vnútra, chcel, aby sa – úplne logicky – stal Krajniak jeho štátnym tajomníkom. Ale KDH sa proti tomu postavilo a štátnym tajomníkom sa stal prokurátor Žilinka, proti ktorému nič nemám, ale ani on nemal dovtedy nič s KDH.

Čo z toho vyplýva?

Krajniak vtedy pochopil, že kádeháci budú proti nemu, že sa mu budú chcieť mstiť. Lenže za čo? Za to, že podporoval Lipšica, predtým mňa. Lenže on nič zlé KDH neurobil, naopak, pomáhal mu.

Udiali sa však aj ďalšie veci. Istým problémom sa stalo pôsobenie Milana Krajniaka vo Fonde národného majetku, napokon preto sa sám vzdal miesta Lipšicovho poradcu, jeho firmy boli prítomné v niektorých verejných zákazkách, ako bola privatizácia bratislavského letiska, nadobudol budovu bytového domu v Bratislave, čo u niektorých ľudí vyvolávalo isté podozrenia. Navyše, spolupráca s Kollárom bola jeho vlastným prekročením čiary, ktorú dovtedy sám vyznával. Kollár je človek, ktorý sa minimálne kamarátil s mafiánmi, Krajniak bol poradcom ministra vnútra, čo by mali zostať dva oddelené svety. A to ľudia ťažko nesú.

Jasne, tomu absolútne rozumiem, preto sa to snažím pripomenúť v celej šírke. O majetkových záležitostiach som nikdy nič nečítal, preto sa k tomu neviem vyjadriť, ani to nebolo proti nemu používané.  Ak niekto predloží nejaké fakty, môžeme sa k tomu vrátiť.

Problém bol inde, v mentalite kádehákov. Dlhodobo platilo presvedčenie, že možno robiť hocičo, osem percent je istých. Lenže to bol omyl. Krajniak videl, že roky pracuje pre KDH, ale vedenie strany sa mu mstí za to, že niekoho podporoval. Preto urobil krok, aký urobil. Odmietol politicky odumrieť.

Zároveň dodávam, že si neviem predstaviť, že by som taký krok urobil ja. Ale kádeháci by to mali vidieť v celej šírke, nielen tú koncovku. Je predsa absurdné, že Krajniak bol v KDH od roku 1993 a viedol s KDH zápas proti Mečiarovi, v roku 1995 rečnil na námestí, išlo vtedy „o držku“. Pričom Alojz Hlina bol v tom istom čase mentálne v HZDS. Niečo tu nie je v poriadku.

V poriadku, Hlina dokonca zarábal vďaka priazni Vladimíra Mečiara, s ktorým na palube lietadla letel do Číny. Lenže je tu klasický kresťanský argument: ľudia sa menia. Môžu sa zmeniť. Nie je možné, že sa zmenili Krajniak aj Hlina?

Toto s menením používa už každý. A môže sa stať, že narazia všetci. Aj Krajniak, ktorý to používa na vysvetlenie svojej spolupráce s Kollárom, aj Hlina.

Vráťme sa ešte k opozícii a k hodnoteniu kresťanov v parlamente. Je tam ešte jedna zaujímavá vec. Kresťania sú vo viacerých stranách, sú pre tieto strany dôležití, ale oni sami sú v tieni svojich predsedov a nedokážu sa politicky emancipovať a napríklad nastoliť nejakú sebavedomú kresťanskú agendu. Krajniak je v tieni Kollára, Vašečka s Verešovou a ďalšími sú v tieni Matoviča, Podmanický je v tieni Fica, Bernaťák je v tieni Danka. Platí to pre všetkých. Prečo potom nedokážu spolu komunikovať, vytvoriť nejakú solidaritu otrasených, pohroziť svojou silou a, naopak, vedú proti sebe ešte aj osobnú vojnu?

Kresťania sú ľudia a ľudia sú hriešni. Nazhromaždilo sa veľmi veľa zlyhaní. Často sedia na hromade svojich zlyhaní a nevedia, čo s tým. Preto ani optimizmus v tejto veci nemám a kladiem si inú otázku. Nejde o to, či sa KDH dostane do parlamentu alebo nie, veď ak naposledy chýbalo tisíc hlasov, pokojne sa teraz dostať môže, prečo nie. Ide o to, ako sa kresťania budú správať. Zatiaľ to nie je dobré.

V čom?

Klamú a vyhovárajú sa jeden na druhého. Ale musím sa KDH aj zastať, pretože sami čelia úplne nespravodlivým útokom.

Napríklad keď ich Matovič obvinil, že KDH urobilo kresťanskú politiku neľudskou, čo, samozrejme, nie je pravda. Bolo to úplne inak. KDH držalo líniu desaťročia, až z toho boli ľudia unavení. Z toho sa potom odvodil stav a problémy KDH.

Dnes sme v situácii, že vidíme nahromadené vrstvy frustrácie od všetkých skupín, ako sa vyjadrujú k tomu, čo sa deje. Od klepáčovcov, ktorí odišli z KDH a založili SKDH, až povedzme po krajniakovcov. Problém je, že sa kritizujú s takou vervou, že to kresťanské pôsobenie v politike po roku 1989 tým potápajú.

Čo sa musí stať, aby sme sa z toho stavu vojny medzi kresťanmi rôznych strán posunuli aspoň k prímeriu, nehovorím, že k strane-magnetu, ale aspoň jej predpokladu.

Klásť si veľké ciele v tomto momente nie je možné. Už preto, že aktérov poznáme. Pre začiatok by stačilo, keby sa nenapádali falošnými argumentmi. Treba byť autentický a pravdivý, a nie útočiť na niekoho úplne nezmyselne a nepoctivo. Už to by bol veľký krok.

Myslíte si, že kresťania postupne budú schopní formovať jednu stranu, že sa budú zlučovať, alebo, naopak, nebudú toho schopní a bude potrebné založiť nejakú novú stranu?

V krátkodobom horizonte, to znamená do najbližších volieb, na zjednocovanie nádej nevidím. Myslím si, že scéna sa bude do budúcnosti meniť, že budú vznikať nové strany.

Prejdime k liberálnej časti spektra. Richard Sulík je faktický líder opozície, v poslednom období sa snaží verejnosti ukázať, že môže byť budúcim premiérom. Svoje vyhlásenia síce dokáže rýchlo sám poprieť, ale snaží sa tak pôsobiť. Myslíte, že sa mu to môže podariť? Že ho ľudia budú vnímať ako  budúceho premiéra?

Sulík začínal v politike s vyhranene liberálnou agendou, na čo som pomerne alergický. Takže teraz mám dve možnosti, buď ho skritizujem ako ťažkého liberála, alebo ocením malý posun, zmierlivo sa preto vyberám druhou cestou. Povedzme, že ide o posun od školského hodnotenia za 5 k známke 4. (Smiech.)

Sulík je zručný a vytrvalý, vyrástol v Nemecku, vie sa tam pohybovať, mediálne sa tam usadil, čo je na slovenského politika veľká zriedkavosť. Je ekonomicky kvalifikovaný, čo vidieť od začiatku jeho politickej kariéry. Určite ho nemožno podceňovať. Navyše to nie je typický slovenský liberál, ktorý hovorí, že všetko, čo je z Bruselu a Washingtonu, je dobré, k čomu pridal triezvy pohľad na imigráciu.

Istý posun zrejmý je. Aj keď k týmto témam stále pridáva klasické liberálne stanoviská k etickým otázkam, ako sú registrované partnerstvá, rýchle rozvody, ale aj ďalšie témy ako marihuana. Ak to myslí s ideálom slobody vážne, tieto témy budú pre neho stále väčším bremenom a budú mu spôsobovať stále väčšie problémy. Pretože tieto témy prinášajú obmedzenie slobody.

Napríklad?

Osoby, ktoré chcú spolu žiť v jednej domácnosti, ju majú. Ak vznikne nový inštitút, tak tým de facto niečo prikazujeme celej spoločnosti, z takejto inštitúcie vyplývajú povinnosti pre celú spoločnosť. Túto súvislosť on zjavne nechápe.

Ak to z vecnej stránke premeníme na politickú, tak z toho vyplýva, že nie je schopný „orbánovskej“ premeny z liberála na konzervatívca, čo mu bráni, aby sa raz stal slovenským premiérom?

Asi áno, Orbánom sa nebude môcť stať.

Dlhodobo sa špekuluje o vstupe Andreja Kisku do parlamentnej politiky, viacerí progresivisti sa združujú a čakajú na Kiskovo rozhodnutie. Čo by znamenalo, keby Kiska kandidoval v najbližších parlamentných voľbách?

Považujem to za nepravdepodobné. Logika úradu káže, aby kandidoval aj do druhého volebného obdobia. Je jasné, že mnohí ho do toho tlačia, liberálom, ktorí sú znepokojení vývojom po zvolení Trumpa a po brexite, chýba nejaká liberálna alternatíva, preto by ho tam chceli vidieť. Sulík im totiž trochu uniká.

Po takej strane je dopyt. Kiska je umiernený ľavicový liberál, jeho názory na vzťahy Európy s Ruskom, na registrované partnerstvá, jeho podiel na súdnom aktivizme, keď zmaril jednu otázku referenda, a ďalšie príklady sú toho dôkazom. Ale budú tu vznikať aj iné nové strany.

Čo máte na mysli?

Dochádza ku komplikovanému pohybu. To, čo reprezentuje Trump v Amerike a takzvaná krajná pravica v západnej Európe, povedzme niečo blízke predstavuje Orbán v Maďarsku, Kaczynski v Poľsku. Ale kto je to na Slovensku? Trochu Fico, trochu Sulík, trochu Kollár, trochu Kotleba, proste úplný miš-maš. 

Aj táto časť politického spektra sa bude ďalej diferencovať. Kresťanskí demokrati ako ja už dlhšie nežijú len z ideálu Novembra 89, snažia sa rozumieť svetu a vývoju, že treba rozpoznávať nové pravdy, preto sa už dávnejšie ocitli v opozícii k ľavicovo-liberálnemu mainstreamu.

Lenže v opozícii voči liberálnemu mainstreamu sa budú ocitať aj iní ľudia, napríklad bývalí komunisti alebo ľudia, ktorí myslia ako komunisti, ktorí s tým budú spájať svoju pomstu za November. Oni vedia, že komunizmus je mŕtvy, ale túžba po pomste je živá.

Koho si máme pod touto šablónou predstaviť?

Myslím na ľudí ako bývalý predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin, ktorý je už dlhšie veľmi aktívny na niektorých veľmi čítaných weboch. Predpokladám, že sa čoskoro objaví jeho pokus o vstup do najvyššej politiky. Záver teda je, že situácia je a bude neprehľadná.

Kresťania, ktorí odmietajú ľavicovo-liberálny mainstream, budú brániť November. Iní na pomste za November postavia zmysel svojej politickej existencie.

Posledná otázka. Keď človek sleduje dnešnú politiku a súčasne sleduje bývalých čelných politikov slovenskej pravice, ľudí ako Čarnogurský, Mikloš, Mikloško, Dzurinda, vy a podobne, tak vníma ich hlboké rozčarovanie nad tým, ako vyzerá dnešná pravica, ako hlboko klesla. Čo cítite, keď sa pozeráte na politickú generáciu, ktorá vás nahradila?

(Dlhé ticho.) Boli sme lepší. Museli sme odísť a oni to zničili.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo