Muž dialógu (Intelektuálny svet Karola Wojtylu - Jána Pavla II.)

V týchto dňoch si pripomíname prvé výročie smrti pápeža Jána Pavla II. Našim čitateľom ponúkame analytický pohľad na koncepciu jeho myslenia. Článok bol publikovaný v týždenníku Domino fórum 37/2003 z príležitosti jeho tretej apoštolskej návštevy Slovenska.

Medzi židovskými mysliteľmi 20. storočia vyniká najmä jeden muž, ktorého filozofia bola definovaná ako filozofia dialógu. Nie je to nikto iný ako autor slávneho diela Ja a ty Martin Buber. Aj súčasná katolícka filozofia sa však môže pochváliť mysliteľom, ktorému mnohí dali veľavravný prívlastok muž dialógu.

Tieto dve spomínané osobnosti by si určite dobre rozumeli. Nie len pre názorovú blízkosť v dôležitých bodoch ich myslenia, ale najmä pre ich typické uvádzanie filozofie do praxe, ktoré sa, prirodzene, odrazilo v ich životnej otvorenosti. Buberova oddanosť židovskej viere mu nie je prekážkou k tomu, aby sa usiloval o porozumenie nie len medzi Židmi a Arabmi, či o povojnové nadviazanie kontaktu medzi židovskými a nemeckými mysliteľmi, ale najmä o celoživotný intenzívny dialóg s kresťanským myšlienkovým svetom. Druhý spomínaný muž neváha počas 2. svetovej vojny riskovať svoj život prácou v tajnej kresťanskej organizácii UNIA, ktorá poľským Židom zaobstaráva falošné legitimácie. Niektorých Židov, po ktorých pátralo gestapo, osobne doma ukrýva. Keď sa tento muž, ktorým nie je nikto iný ako Karol Wojtyla, stane neskôr pápežom prijmúc meno Ján Pavol II., neváha židovskému národu adresovať tieto slová: „Žiadajúc o ospravedlnenie, chceme sa pričiniť o úprimný bratský vzťah s národom Zmluvy.“ No nie len Židia mohli pocítiť pápežovu filozofiu dialógu v praxi. Za všetko hovorí aj zatiaľ posledná, 101.apoštolská cesta osemdesiattri ročného pápeža vedúca do Bosny a Hercegoviny zahŕňajúca v sebe aj stretnutie so zástupcami moslimskej, pravoslávnej i židovskej komunity. Táto otvorenosť voči príslušníkom iných náboženstiev a vierovyznaní i množstvo pastoračných ciest sú až do roku 1978, keď sa kardinál Wojtyla stal pápežom nezvyčajnými, ak nie rovno nemysliteľnými.

Filozofia dialógu, aj keď tvorí jadro pápežovho myšlienkového sveta, nie je jeho jediným aspektom. Myslenie Karola Wojtylu je prinajmenšom také členité a bohaté, ako je aj jeho život.

Dialóg ako prejav personalizmu
Základné vedomosti z filozofie a teológie získaval Wojtyla počas 2. svetovej vojny. Keďže seminár bol zatvorený, musel študovať, tak ako ostatní tajní seminaristi, potajme. V prvom povojnovom roku je vysvätený za kňaza a poslaný na ďalšie štúdia do Ríma na dominikánsku univerzitu Angelicum. Po dvojročnom pobyte sa vracia do Poľska, nad ktorým sa už zatiahlo červené nebo, kde pokračuje v štúdiách na Jagelovskej univerzite v Krakove. Roku 1951 dosahuje doktorát a habilituje sa na krakovskej univerzite. Zanedlho získava aj profesúru v krakovskom seminári a v roku 1954 sa stáva profesorom filozofie na Katolíckej univerzite v Lubline. Keď nastupuje na pápežský stolec, jeho publikačná činnosť zahŕňa už v sebe päť kníh, vyše päťsto článkov, niekoľko drám a zaujímavé básne.

Celá filozofická koncepcia Karola Wojtylu stojí najmä na štyroch pilieroch: mystike sv. Jána z Kríža, etike Immanuela Kanta, Schelerovej fenomenológii a samozrejme na tomizme. Držiac sa fenomenologickej metódy preniká k samej podstate veci, k skúmaniu objektu očisťujúc ho od všetkých nánosov a prímesí. V centre takéhoto skúmania bytia stojí človek, ako vraví sám Ján Pavol II. v encyklike Redemptor Hominis (Vykupiteľ človeka) „človek zvrchovane konkrétny a zvrchovane reálny“ , nie človek masy, ale človek ako osoba, ktorá je povolaná ku koexistencii ostatnými ľuďmi. No skôr ako človek stretne človeka, musí stretnúť najprv seba samého. Najskôr si musí uvedomiť ja, aby mohol vysloviť ty. Toto vstúpenie človeka do seba však nikdy nemôžeme chápať ako prejav egocentrického uzavretia. V najhlbšom vnútri seba totiž človek nikdy nie je sám. Nachádza tam Boha, ktorý volá človeka k vzťahu. No nie k vzťahu vazalstva, ale synovstva. Človek nazýva tohto Boha Otcom a tak sa toto bytostné pohrúženie do seba stáva intímnym dialógom Stvoriteľa a stvorenia, Otca a syna... Cez toto večné Ty sa môže človek v slobode a s úctou zadívať na ľudí navôkol a vstúpiť do plnohodnotného dialógu s nimi. Táto plnohodnotnosť sa prejavuje v tom, že sa na človeka oproti už nedívam chladne ako na vec, ale práve naopak, vstupujem do stretnutia s ním natoľko, že sa stávam ním samým.

Takýto buberovsko-wojtylovský medziľudský dialóg sa stáva odleskom vnútorného stretania sa so sebou, teda s Bohom.

Svedomie vs sloboda?
V jednej zo svojich piesní Jarek Nohavica spieva: „...všechno co chceme leží před námi...“ Človek to všetko vidí pred sebou a chce si to vziať. No s jedlom rastie chuť a on začína túžiť aj po tom, čo toto všetko v sebe nezahŕňa. Chce byť pánom života: vytvoriť život a potom ho zničiť, privolávať stavy neprirodzeného povznesenia, zapredať svoju identitu, zmeniť svoje telo na tovar... Sme predsa slobodní! Ako hrdo znie toto zvolanie. No môžeme skutočne aj to, čo nemôžeme?! Kde sú hranice (a sú vôbec?) ľudskej slobody? Aj na takéto otázky hľadá Wojtyla pravdivé odpovede. Východiská mu okrem iného poskytuje aj etika I. Kanta. Ten vo svojej Kritike praktického rozumu vychádzajúc z prirodzeného predpokladu, že človek je rozumný tvor vyslovuje názor, že s rozumom súvisia dve skutočnosti: svedomie a sloboda. Sú to sily, ktoré človeka, aj keď to znie paradoxne, zaväzujú i oslobodzujú zároveň. Je však zaujímavé, že svedomie (teda hlas v nás, ktorí mnohí neuznávajú ako neopodstatnený náboženský termín, no ktorý napriek tomu vo svojom živote neraz začujú) aj keď zaväzuje, neobmedzuje. Ďalší paradox? Vôbec nie. Ako hovorí Ján Pavol II.: „Ak chceme byť autentickými zástancami hodnoty a dôstojnosti ľudskej osoby, musíme v človeku uznať ,bytie´, ktoré sa dovoláva ,povinnosti byť´ podľa zákona, ktorý ho presahuje. Je ním prirodzený zákon, potvrdzovaný vnútorným hlasom svedomia.“ Ak teda v človeku pulzuje bytie, ktoré ho usmerňuje, aby kráčal smerom k vlastnej dôstojnosti, môže byť toto bytie obmedzujúce?! Áno, ale len v tom smere, že nám bráni konať to, čo je proti nám. A to by som obmedzovaním určite nenazýval. Naplnením ľudskej slobody je potom rozhodnutie počúvať toto bytie, tento hlas v nás, lebo rozhodnutím sa pre neho, rozhodujem sa pre dobro. Pre dobro s veľkým „D“, nie pre nejakú platónsku ideu dobra. Vrcholom rozhodnutia sa pre Dobro je láska, ktorá je jediným vhodným rozmerom pre život človeka. Táto láska „sa uplatňuje v darovaní sa a v službe druhým“ (Ján Pavol II.) . Tu sme však už opäť pri filozofii dialógu v praxi.

Fides et ratio
Začiatkom augusta v roku 2003 sa Svätý Otec vo svojom letnom sídle Castelgandolfo stretol s dvadsiatimi poľskými intelektuálmi, aby s nimi v rámci 12. ročníka seminára o vede, viere a dejinách diskutoval na tému Čas a večnosť. Toto stretnutie slúžilo na upevnenie úvah Cirkvi o evolučných teóriách v kozmológii a biológii. Aj táto udalosť svedčí o nevšednej pozornosti, ktorú pápež venuje skúmaniu vzťahov vedy a viery. Tento záujem predznamenal už vo svojej prvej encyklike Redemptor Hominis, ktorá je vždy považovaná za akési programové vyhlásenie nového pápeža. „Ako v predchádzajúcich obdobiach, tak i teraz – ba dnes ešte viac – teológovia a všetci cirkevní vedci sú povolaní uviesť do súladu vieru s vedou a múdrosťou...“ Tejto problematike venoval Ján Pavol II. aj osobitnú encykliku Fides et ratio (Viera a rozum) , v ktorej skúma tento vzťah vychádzajúc predovšetkým z pozícií tomizmu.

Môj pápež
Pred pápežovou návštevou Svätej zeme v marci 2000 boli bezpečnostné zložky štátu Izrael prirodzene hore nohami. Pripravovaná operácia na ochranu vzácneho hosťa niesla kódové označenie Starý priateľ. Neviem či toto pomenovanie bolo zámerné alebo len náhodné, ale určite bolo symbolické. Priateľský postoj je to, čo charakterizuje bývalého pápeža kdekoľvek prišiel. S úsmevom vstupoval do židovskej synagógy i moslimskej mešity, podával ruku svojmu atentátnikovi i Michailovi Gorbačovovi, láskavo hladil dieťa podávajúce mu kvety... Všetko s rovnakým pokojom a láskou. Práve táto otvorenosť ho robí výnimočným. Práve táto otvorenosť spôsobuje, že i neveriaci či príslušník iného vierovyznania môže pri pohľade na neho povedať: „Toto je môj pápež.“

Imrich Gazda

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo