40 rokov od úmrtia Deža Hoffmanna Fotograf svetových hviezd z Banskej Štiavnice, ktorý do ČSSR dotiahol The Shadows či Cliffa Richarda

Slovensko malo v 20. storočí mnoho osobností, ktoré po sebe zanechali hodnotné dielo a zapísali sa do jeho dejín. Ako ukazujú aj úspechy nedávnych filmových spracovaní života speváka Karola Duchoňa či krasokorčuliara Ondreja Nepelu, o takéto životné príbehy má verejnosť záujem.

Viacerí Slováci sa viac preslávili v zahraničí ako doma. Popredné miesto medzi nimi má fotograf Dezider Hoffmann, ktorému nik nepovedal inak ako Dezo (Dežo).

Narodil sa 24. mája 1912 v Banskej Štiavnici ako jediné dieťa do rodiny židovského pôvodu. Už ako 3-ročný sa s matkou presťahoval do Žiliny. Tu chodil do ľudovej školy a od roku 1922 navštevoval meštianku. Odmalička ho priťahovalo umenie, ktoré sa stalo jeho celoživotným poslaním.

Koncom 20. rokov sa vyučil za typografa, ale pri remesle dlho nezostal. V roku 1930 odišiel do Prahy. Popri príležitostných zamestnaniach sa venoval záľubám, ktoré ho neskôr preslávili. Začal študovať fotografiu a dostal sa do blízkosti filmových ateliérov, kde sa mu podarilo zohnať prácu.

Film Extáza, na ktorom robil klapku, vyvolal veľké kontroverzie. Vo viacerých štátoch bolo dokonca jeho premietanie zakázané. Dôvod bol na to obdobie prostý: objavila sa v ňom žena v Evinom rúchu – Dežova známa, rakúska herečka Heda Kiesler. Svet ju neskôr poznal pod umeleckým menom Hedy Lamarr.

Bola to s najväčšou pravdepodobnosťou práve ona, kto Dežovi pomohol vybaviť miesto v štúdiu slávnej americkej filmovej spoločnosti 20th Century Fox v Paríži. Táto práca nasmerovala jeho život za objektív – najskôr za ten, cez ktorý sa pozeral do kamery.

Spoza neho sledoval dramatické udalosti, ktoré hýbali európskymi a svetovými dejinami. Vzostup fašizmu v Taliansku a najmä nacizmu v Nemecku dramatizoval situáciu v Európe. Tá sa len pár rokov od 1. svetovej vojny ocitla na prahu ďalšieho veľkého konfliktu.

Jeho predzvesťou sa stali lokálne konflikty. V októbri vypukla 1935 vojna v Habeši, ktorý napadlo fašistické Taliansko. Hoffmann šiel do Habeša ako vojnový kameraman. Čoskoro sa ocitol v rovnakej pozícii aj v ďalšom konflikte, ktorý sa už rozhorel na európskej pôde.

Fotografie Deža Hoffmanna v jeho pamätnom dome v Banskej Štiavnici. Foto: TASR: Jana Vodnáková

Spolupráca s Ernestom Hemingwayom

Z Afriky sa v roku 1936 vypravil do Barcelony. Tam sa mala konať Ľudová olympiáda ako protest proti XI. letným olympijským hrám v Berlíne, ktoré na svoju propagandu zneužil Hitlerov nacistický režim. V Barcelone ho zastihlo vypuknutie španielskej občianskej vojny. Namiesto športu tak dokumentoval vojnové hrôzy.

Vstúpil do formujúceho sa medzinárodného dobrovoľníckeho zboru: interbrigád. Celý život bol ľavicovo orientovaným idealistom, preto mu ich ideológia vyhovovala. V interbrigádach s ním bojovalo mnoho slávnych novinárov a umelcov. Jeden z nich, americký spisovateľ Ernest Hemingway, mu podľa dostupných správ zachránil život, keď ho v Barcelone chceli obesiť pre podozrenie zo spolupráce s frankistami.

Anabáza v Španielsku azda najviac poznačila jeho budúcu kariéru. Ako to už býva, pomohla náhoda. Pri natáčaní sa mu pokazila kamera a verný svojej úlohe dokumentaristu sa videné rozhodol zachytiť na fotoaparát. Ten sa mu stal osudom. S ním na krku precestoval celé Španielsko.

Nevyhýbal sa ani dramatickým situáciám. Zúčastnil sa na bojoch v prvej línii, pri ktorých utrpel zranenia. Najvážnejším bolo strelné poranenie hlavy. Španielska vojna sa pre neho skončila v internačnom tábore vo Francúzsku. Tu ho zastihlo vypuknutie druhej svetovej vojny. Po úteku z tábora sa pridal k československým jednotkám formujúcim sa v Anglicku. Do bojov II. svetovej vojny však nezasiahol a v roku 1944 bol z armády prepustený.

Fotograf (nielen) The Beatles

Anglicko sa v povojnových rokoch stalo jeho domovom. Krátko po príchode sa oženil a narodili sa mu dve deti. Po vojne sa presťahoval do Londýna, centra kultúrneho života v Británii. Ako fotograf na voľnej nohe sa začal orientovať na šoubiznis, najmä na hviezdy čoraz populárnejšej popkultúry.

V polovici 50. rokov naštartoval spoluprácu s týždenníkom Record Mirror zameriavajúcim sa na popmusic. Vďaka nemu sa v roku 1962 dostal do kontaktu so štvoricou mladíkov s gitarami z Liverpoolu – slávnou kapelou The Beatles. Aj tu pomohla náhoda.

Do redakcie prišiel list jednej fanúšičky, ktorá zažila koncert The Beatles v Nemecku a chcela, aby o kapele vyšiel v časopise článok. Beatles ešte neboli populárni a Hoffmann musel presvedčiť šéfredaktora, aby mu cestu do Liverpoolu povolil.

Fotografie Deža Hoffmanna v jeho pamätnom dome v Banskej Štiavnici. Foto: TASR: Ján Krošlák

Výstava fotografií Deža Hoffmanna v Mirbachovom paláci v Bratislave v roku 2000, na snímke Jimi Hendrix. Foto: TASR/Miroslava Cibulková

Už na prvom stretnutí prekvapil: nechcel fotiť typické fotky ako podpisovanie zmlúv, ale dynamickejšie zábery predstavujúce štyroch mládencov, ktorí žijú v meste a hrajú v jeho kluboch. Preto sa išlo fotografovať „do terénu“. Najznámejšími sa stali fotky v Sefton parku, kde budúce ikony „skákali, ako Dežo pískal“.

Viaceré jeho fotky potom ozdobili albumy The Beatles a dostali sa do publikácií a materiálov, ktoré o kapele vyšli a dodnes vychádzajú. Podarilo sa mu to, čo zamýšľal – prezentovať Beatles tak, aby členovia kapely boli sami sebou. Pre členov slávnej kapely sa stal rešpektovaným priateľom.

Vrcholom jeho profesionálnej kariéry boli jednoznačne 60. roky. V tom čase si otvoril fotografické štúdio v Londýne. Jeho povesť fotografa jagavých hviezd popkultúry naberala na obrátkach. Počas svojej kariéry vytvoril viac ako jeden milión (!) fotografií.

Hoci sa preslávil ako fotograf The Beatles, bolo by chybou zúžiť jeho profesionálny život len na kontakty s nimi. Pred jeho objektívom stáli svetové hviezdy, akými boli herci Laurence Olivier a Charlie Chaplin, americká herečka Marilyn Monroe, slávni speváci Louis Armstrong, Frank Sinatra i Jimi Hendrix, kapely The Animals či The Shadows. Mohli by sme menovať aj desiatky ďalších.

Ako fotograf sa sústredil na snímanie v reálnom prostredí, zachytávajúc jeho dynamiku. Akoby tu nadviazal na roky, keď pôsobil ako vojnový kameraman a fotograf. „Je jedno, či snímate niečo jedným fotoaparátom alebo šiestimi. Vždy všetko snímate prostredníctvom jedného oka. A to oko neklame,“ bol jeho známy výrok. Pred jeho objektívom pôsobili celebrity úplne prirodzene – preto boli jeho fotky také žiadané.    

Pomáhal aj Slovensku

Napriek tomu, že od polovice 30. rokov nežil na Slovensku, na rodný kraj nezabudol. V 60. rokoch pomáhal legendárnemu medzinárodnému festivalu populárnych piesní Bratislavská lýra. V začiatkoch odporúčal organizátorom kapely z anglosaských krajín, pričom využíval svoj prehľad a kontakty. Stali sa aj prípady, keď spevákov či kapely sám prehováral na účasť.

Do Bratislavy vďaka nemu prišli svetoznáme kapely a speváci v čase, keď boli na svojom umeleckom vrchole. Jeho intervencia vedela ušetriť peniaze, ktorých bratislavský festival nemal na rozdávanie. Sotva si mohol dovoliť platiť komerčné ceny, za ktoré hviezdy vystupovali na Západe pred vypredaným publikom. Takto sprostredkoval napr. vystúpenie Sandie Shaw v roku 1967, slávnych kapiel The Shadows v roku 1968 a The Beach Boys v roku 1969 či Cliffa Richarda v rokoch 1970 a 1971.

Marián Pauer na snímke z výstavy o Dežovi Hoffmannovi, ktorú v roku 1998 pripravil v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Foto: TASR/Miroslava Cibulková

Význam popkultúry v 60. rokoch presahoval charakter voľnočasovej aktivity. Generácia 60. rokov aj na Slovensku vyrastala na hudobných štýloch zo Západu, ktoré pomáhali formovať jej životné postoje. Každý, kto v tomto období zažil koncerty zahraničných kapiel navštevujúcich Lýru na koncertoch v PKO a v legendárnom bratislavskom V-klube, si odniesol zážitok do konca života.

Hoffmann festival niekoľkokrát na prelome 60. a 70. rokov osobne navštívil. Napriek dlhým rokom stráveným v cudzine vedel dobre hovoriť po slovensky. Na Lýre pravidelne fotografoval a snímky posielal organizátorom na zverejnenie bez nároku na honorár.

V 80. rokoch sa jeho zdravotný stav zhoršil, preto sa už ani nevenoval fotografii. Zomrel 26. marca 1986 v Londýne.

Po páde komunistického režimu sa jeho meno postupne vracalo do povedomia verejnosti. Azda najviac sa o to zaslúžil novinár a spisovateľ Marián Pauer, ktorý jeho život priblížil vo svojich publikáciách, najmä v knihe Dezo Hoffmann.

Dokumentárny film režiséra Patrika Lančariča z roku 2022 Dežo Hoffmann – fotograf Beatles získal národnú filmovú cenu Slnko v sieti a má výborné hodnotenia aj od divákov. Na jeho námet vznikla aj divadelná hra.

V Banskej Štiavnici je pre záujemcov sprístupnený aj jeho rodný dom a v Žiline je po ňom pomenovaná pasáž na Národnej ulici, v dome, v ktorom žil počas svojho detstva v Žiline.