Deti a civilizácia Odčarovanie a demografický pokles

Na oficiálnu encykliku o AI si síce ešte musíme počkať, no Svätý Otec už k tejto téme vyslovil niekoľko komentárov, najnovšie koncom minulého roka v rámci príhovoru k mladým Američanom. Vtedy definitívne vyhlásil: „Umelá inteligencia nedokáže ponúknuť skutočnú múdrosť... Nebude s údivom, so skutočným údivom stáť pred krásou Božieho stvorenia... Umelá inteligencia nikdy nedokáže nahradiť jedinečný dar, ktorým ste pre svet.“

Ako naznačujú jeho slová, nebezpečenstvá pseudoduchovnej kultúry postavenej na umelej inteligencii reálne súvisia s demografickou krízou, ktorá prebieha na celom Západe. Generácia, ktorá nedokáže žasnúť nad stvorením bez „údivu“ a „múdrosti“, bude mať veľké ťažkosti privítať doň nový život. Mladšia generácia už nesníva o deťoch, čo má hlboké dôsledky. Vážnym problémom sa stáva postupujúci demografický úpadok: miera plodnosti je hlboko pod hodnotou zachovania, obyvateľstvo starne a začínajú sa ukazovať problémy, ktoré spôsobuje preťaženie obyvateľstva.

Európa má už dnes úhrnnú plodnosť okolo 1,4 dieťaťa na ženu, ktorá je značne pod hodnotou zachovania vo výške 2,1 dieťaťa na ženu, potrebnou na udržanie populácie. V rámci Európskej únie bola v roku 2023 úhrnná plodnosť asi na úrovni 1,38 živonarodených detí na ženu a vyše tretina krajín EÚ mala mieru plodnosti na úrovni 1,3 alebo menej.

Na pretrvávajúcu duchovnú prázdnotu najmä v USA a Európe dolieha pocit všadeprítomného „odčarovania“ pozbaveného pocitu tajomstva a transcendencie. Naša prebiehajúca kultúrna kríza už vytvorila negatívne demografické efekty, ktoré budú pokračovať, ak znovu nezískame ducha sebaobetovania a služby, o ktorom hovoril pápež vo svojom príhovore.

Mnohí demografickú krízu rýchlo prevádzajú na ekonomický problém. Túžba plodiť deti má však pôvod v čomsi oveľa väčšom než v tom, či má človek finančnú stabilitu alebo si môže dovoliť kúpiť dom. Ľudia boli chudobní aj predtým a vždy vítali do života veľkú rodinu. Moja generácia vyrastala popri technológii v čase posadnutom optimalizáciou. Teraz začíname mať do činenia s umelou inteligenciou. Pocit údivu sa u nás definitívne otupil. Ako môže niekto čakať, že privedieme na svet nový život, ak nie sme duchovne ochotní ho naplniť?

Keď priemerný sekulárny muž z generácie Z počuje, že by mal mať manželku a rodinu, akoby ste mu povedali, že má na seba vziať nesmierne bremeno, ktoré všetko pohltí a iba zhorší jeho postavenie v materialistickom, konečnom vesmíre. Ak svoje narodenie považujeme skôr za náhodu než za dar od Boha, ako by sme mohli vnímať deti ako čosi viac než len záväzok?

Pokiaľ si väčšina z nás pamätá, svet nám sprostredkovalo algoritmické zobrazovanie príspevkov na sociálnych sieťach, kvantifikovali ho metriky a teraz ho šije na mieru umelá inteligencia. Radikálny skok viery potrebný na privítanie nového života – inej ľudskej bytosti, dieťaťa – je naozaj nepredstaviteľný. Ak si nedokážeme predstaviť iný svet ako ten, v ktorom už žijeme, prečo si predstavovať deti – rozhodnutie, ktoré zo svojej podstaty pripúšťa nepredvídateľnosť?

Cirkev často vyhlasovala, že vďaka technike môže byť život lepší a bezpečnejší. Samozrejme, nemôže však nahradiť túžbu po zmysle presahujúcom konzum či pohodlie, ktorú máme v srdci od narodenia. Z tohto pohľadu je náš súčasný demografický pokles takmer nevyhnutný. Ako sa chceme vyhnúť vyhynutiu ako ľudia, ak si nevážime život, nechápeme rodičovstvo ako povolanie a nezakladáme verejné opatrenia a kultúru na pro-life morálke? Ak sa Západ chce skutočne rozvíjať – nielen prežiť, ale aj rozvíjať sa – odpoveďou nemôže byť viac technických hračiek, viac štátnej podpory či daňových bonusov.

Po prvé – je potrebná obnovená vízia, ktorá sa začína znovuzískaním pocitu posvätna v ľudskom živote, keď otvárame srdce tajomstvu, transcendentnu, zázrakom. Výtvarné umenie, hudba, príroda, modlitba a spoločenstvo sú dôležitými sprostredkovateľmi kultúry a majú moc odovzdávať starobylú múdrosť, že deti sú dar a prejav nádeje.

Po druhé – vyžaduje sa kultúrny posun od individualizmu k pripravenosti priviesť na svet nový život. Musíme sa preorientovať z typického sekulárneho kalkulu v štýle „čo chcem pre seba“ na hlbšiu otázku „čo po sebe zanechá moja generácia?“ Rodina a deti sú korunou tvorstva a základom spoločenstva – a tak by sme ich aj mali brať. Životne dôležité je tu učenie cirkvi, že život máme pre Boha a náš vplyv na svet je sekundárny.

Po tretie – verejné opatrenia musíme postaviť na správnej kresťanskej antropológii: zachovať život od počatia po prirodzenú smrť. Opatrenia ignorujúce posvätnosť života sú pomýlené aj v sekulárnom kontexte, ak vedú k nášmu vyhynutiu. Je to jeden z omylov sexuálnej revolúcie, ktorá klamala ženám, že šťastie majú nájsť v konečnom dôsledku v kariére, a viedla k falošnému rámcovaniu manželstva ako inštitúcie, ktorá utláča ženy.

Po štvrté – zámerná duchovná obnova sa musí odrážať aj vo verejných opatreniach a sociálnych inštitúciách. Ako nám nedávno pripomenul pápež Lev XIV., pro-life postoj znamená oveľa viac, než len byť proti potratom. Stojí za to aj snažiť sa o kultúrny štandard, ktorý oslavuje život vo všetkých jeho etapách, finančne podporuje rodiny a hlása, že rodiny sú dobré. Všetko toto vysiela potrebný signál mladým ľuďom, že spoločnosť oslavuje deti a chce im vychádzať v ústrety.

Pripraviť generácie v plodnom veku na to, aby konali tvorivo a odvážne, si bude vyžadovať premyslenú stratégiu. Nebude stačiť povedať generácii Z: „Mali by ste mať deti.“ Musíme jej ukázať, prečo tie deti mať. A rodičia, ktorí budú rozhodne obhajovať svoje rozhodnutie mať deti, vydajú lepšie svedectvo, než by dokázal akýkoľvek prejav.

Ukazujú, že byť otvorený životu a mať rodinu je najväčšie dobrodružstvo nádeje vo svete plnom negativity. Demografický pokles je symptómom duchovnej prázdnoty v našom svete a prejavuje sa nedostatkom predstavivosti u mladých ľudí. A liekom na to sú deti.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Kristen Ziccarelli je katolícka profesionálka, ktorá žije vo Washingtone D. C.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.