Do posledných hodín Ako západné tajné služby správne predpovedali ruskú inváziu, no nikto im neuveril

Pred štyrmi rokmi Vladimir Putin rozpútal najväčšiu vojnu v Európe od konca druhej svetovej vojny.

Britský Guardian na základe viac než stovky rozhovorov zrekonštruoval, ako americká CIA a britská MI6 v mesiacoch pred ruskou inváziou správne predpovedali ruské plány a ako im dlho neverili nielen ostatní Európania, ale ani samotní Ukrajinci.

Podľa britského denníka západné tajné služby dodnes nenašli „dymiacu pištoľ“, teda dôkaz a okamih, keď sa Putin skutočne rozhodol pre inváziu. Za najpravdepodobnejší scenár považujú prvú polovicu roka 2020. Teda obdobie, keď sa ruský prezident počas pandémie izoloval a namiesto riešenia každodenných problémov Ruska sa ponoril do čítania literatúry o dejinách ruského impéria a úvah o svojej role.

V prospech tejto tézy hovorí niekoľko detailov, ktoré sa vtedy javili ako izolované incidenty. Dnes však tvoria kamienky mozaiky, z ktorej sa vykľula invázia na Ukrajinu. V neposlednom rade sú to kroky, ktoré slúžili konsolidácii vládnej moci a dokončeniu transformácie ruskej autokracie na plnohodnotnú diktatúru.

Dvadsiateho augusta 2020 ruská FSB otrávila najpopulárnejšieho ruského opozičníka Alexeja Navaľného a v rovnakom mesiaci neúspešná revolúcia v Bielorusku po sfalšovaných voľbách spôsobila, že Lukašenko ostal úplne závislý od vôle Kremľa. Bielorusko tak mohlo slúžiť ako trampolína, odkiaľ by Rusi mohli obísť Dneper a skočiť priamo do Kyjeva.

Prvé obavy a americké varovania

Američania sa začali prvýkrát obávať veľkej ruskej invázie na jar 2021, keď Rusko začalo zhromažďovať sily pri ukrajinských hraniciach. Navyše ich zastihli správy, že Putin v plánovanom prejave 21. apríla oznámi dôvody, prečo je invázia nevyhnutná.

Ako píše Guardian, Bidena správy natoľko vyrušili, že Putinovi osobne zavolal. „Vyjadril obavy z narastania napätia a vyzval na deeskaláciu a aj navrhol summit v nasledujúcich mesiacoch, o ktorom sme vedeli, že by Putina mohol zaujímať,“ povedala Avril Hainesová, riaditeľka národnej spravodajskej služby v Bidenovej funkcii.

Na stretnutí v Ženeve však Putin Ukrajinu ledva spomenul, Američania tak mali pocit, že to najhoršie majú za sebou.

Tento optimizmus bol predčasný. Štyri týždne po summite Putin zverejnil svoju esej o „historickej jednote“ Ukrajincov a Rusov, v ktorej proklamoval, že „skutočná suverenita Ukrajiny je možná len v partnerstve s Ruskom“.

Ukrajinu však zatienil chaos ústupu z Afganistanu. V septembri Rusko začalo znovu zhromažďovať jednotky neďaleko ukrajinských hraníc, už v októbri Američania očakávali, že možná vojna sa neobmedzí len na Donbas, ale bude zahŕňať aj ťaženie na samotný Kyjev.

„Prichádzalo dostatok informácií, ktoré jasne naznačovali, že to už nie je vzdialená možnosť,“ spomína si Hainesová. V polovici novembra na stretnutí šéfov tajných služieb krajín NATO v Bruseli predniesla svoje zistenia – takmer identické s hodnoteniami britskej MI6, ktorá mala tiež prístup k mnohým informáciám nazbieraných Američanmi.

Väčšina Európanov však bola skeptická. Časť možnú vojnu kategoricky odmietala, druhá sa obávala, že reakcia NATO poslúži ako zámienka pre Rusov, aby svoj plán zrealizovali. „Museli sme sa uistiť, že neurobíme nič, čo by im dalo zámienku na inváziu,“ povedal Guardianu Chris Ordway, vysoký úradník britského ministerstva obrany.

Americká administratíva sa usilovala Európanov presvedčiť o blížiacej sa vojne, preto zverejňovala nevídané množstvo informácií. „Dostávali sme utajované brífingy od Američanov a o niekoľko hodín neskôr ste si presne tie isté informácie prečítali v New York Times,“ povedal jeden európsky úradník.

Vojna nebude, verili Ukrajinci

Ani samotní Ukrajinci dlho neverili, že vojna je možná, dokonca sa blíži míľovými krokmi.

Prvé americké varovania zastihli Kyjev koncom októbra. „V podstate sme povedali: ‚Budeme to sledovať. Uvidíte informácie. Toto nie je bežné varovanie, je to naozaj vážne. Verte nám,‘“ povedal Guardianu Eric Green, jeden z amerických predstaviteľov.

V polovici novembra Kyjev navštívil britský minister obrany Ben Wallace. Brit varoval Zelenského, že vojna je otázkou „kedy, nie či“, a nabádal ho, aby krajinu pripravoval na útok. „Nemôžete vykŕmiť prasa v jarmočný deň,“ sformuloval farbisto.

Ukrajinská tajná služba SBU síce vnímala zmenu v ruskom prístupe, keď rok pred inváziou naozaj prudko narástla činnosť ruskej tajnej služby, ktorá sa pokúšala naverbovať úplne každého, od obyčajných úradníkov až po šoférov. Ale Ukrajinci verili, že Američania preháňajú.

Prezidenta Zelenského vtedy oveľa viac trápilo, že sa ukrajinská ekonomika zrúti v dôsledku paniky a krajina padne Rusom do lona bez jediného výstrelu.

Tesne pred začiatkom vojny, v druhom februárovom týždni, odchytili Ukrajinci komunikáciu veliteľa čečenskej jednotky v Bielorusku s čečenským mocipánom Ramzanom Kadyrovom. „Veliteľ Kadyrovovi hlásil, že jeho muži sú na mieste a čoskoro budú v Kyjeve,“ píše Guardian. No hoci Zelenskyj dôkazy videl, dlho im odmietal uveriť.

Ani elita nič netušila

Americko-ukrajinský vojenský analytik Michael Kofman na inom mieste vysvetľuje ukrajinský skepticizmus aj tým, že Ukrajinci nemali primálo zdrojov v Moskve, ale mali ich, naopak, priveľa. Elity oboch krajín boli úzko prepojené, mnohí Ukrajinci študovali v Moskve a Petrohrade, nemalú časť ruskej politickej a kultúrnej elity tvorili pôvodne rusifikovaní Ukrajinci alebo ukrajinskí Rusi.

Títo ľudia by nepochybne čosi prezradili, ak by sa pripravovala invázia, aspoň tak tomu veril Kyjev. Ak by tak nespravili z lojality voči Ukrajine, tak prinajmenšom z dôvodu vlastnej klebetnosti. No na rozdiel od iných operácií ovládlo tajnostkárstvo aj samotný Kremeľ natoľko, že o plánoch invázie nič netušili nielen hovorca Kremľa Dmitrij Peskov, ale ani len minister zahraničných vecí Sergej Lavrov.

Aj ruský diplomat Dmitrij Kozak, ktorý bol kontakte so Zelenského šéfom kancelárie Jermakom, kategoricky odmietal možnosť vojny – zrejme preto, lebo sám o nej netušil.

Ruská armáda sa síce pripravovala na inváziu, no aj na vysokých postoch štátneho aparátu mnohí Rusi verili, že reči o vojne sú len akousi americkou provokáciou – až taká absurdná sa im zdala vojna s Kyjevom.

„Zavolal mi niekto vysokopostavený z Kremľa a povedal: ‚Okolo Putina je veľa vojakov, atmosféra je napätá a niečo sa deje, ale nevieme čo,‘“ spomína si pre Guardian jeden z ruských zdrojov.

Ak teda ukrajinské zdroje v Moskve jednohlasne tvrdili, že o invázii nič nevedia, najjednoduchšie vysvetlenie v Kyjeve bolo, že hysterickí Američania sadli na lep nejakej kačici.

Bez záujmu o rokovania

Lenže v posledných dňoch a týždňoch už aj časť skeptikov pomaly menila svoj názor. Obzvlášť v ukrajinskej armáde a rozviedke dôstojníci postupne pripravovali núdzové plány.

Medzitým diplomacia nespala. Ešte v poslednom telefonáte pred inváziou 12. februára sa Biden pokúšal dohodnúť s Putinom nové rokovania, ale Putin ponuku odbil. „Keď Biden položil telefón, povedal svojim asistentom, že je čas pripraviť sa na najhoršie. Vojna bola nevyhnutná a invázia mohla nastať kedykoľvek,“ píše Guardian.

Hoci v jednej otázke mali CIA a MI6 pravdu – že Rusi naozaj zaútočia –, v inej otázke sa zásadne mýlili. Americké a britské odhady sa zhodovali, že Ukrajinci nemajú šancu sa dlhodobo ubrániť, počítali s tým, že po rýchlom páde Kyjeva sa Ukrajina zrúti.

„Mysleli sme si, že [Rusi] budú západne od Kyjeva veľmi rýchlo a potom povedia: ,Práca je hotová, toto je náš kus, o tamto sa postará niekto iný, ďakujeme našim divákom,‘“ zhŕňa odhady zdroj z britskej tajnej služby.

V dôsledku týchto hodnotení sa Američania ani nehrnuli do toho, aby Ukrajine ešte poslali nejaké zbrane. Keď koncom roka 2021 nový minister obrany Olexij Reznikov navštívil Pentagón, prosba o dodávky zbraní sa stretla s jasným zamietnutím.

„Predstavte si, že máte suseda, ktorý príde domov s diagnózou rakoviny, že o tri dni zomrie,“ spomína si Reznikov. „Budete ho ľutovať, ale nedáte mu drahé lieky.“

Nemecké fiasko

Medzitým Európania, najmä Francúzi a Nemci, až do posledných hodín neverili, že k vojne naozaj dôjde.

Vrchol naivity preukázal francúzsky prezident Macron, ktorý po šesťhodinovom rozhovore s Putinom v polovici februára víťazoslávne vyhlásil, že sa mu Putin zaručil, že krízu nebude ďalej eskalovať. V čase, keď iné štáty preventívne vyprázdnili svoje ambasády, francúzsky veľvyslanec sa zobudil na hluk vybuchujúcich rakiet v okolí svojho domu.

Nemenej bizarná sa javí príhoda šéfa nemeckej tajnej služby BND Bruna Kahla. Ten do Kyjeva priletel v samotný večer pred inváziou, 23. februára. Tam ho po príchode do hotela zastihla správa z ministerstva zahraničných vecí, v ktorej ho ministerstvo vyzvalo, aby sa okamžite pridal k zamestnancom ambasády, ktorých musia súrne evakuovať. Šéf nemeckých tajných však výzvu odbil, vraj plánoval na ďalší deň niekoľko dôležitých rokovaní.

Keď sa ďalšie ráno zobudil, pochopil, že z jeho rokovaní nič nebude. Napokon Kahla z mesta evakuovali príslušníci poľskej tajnej služby. Nechýbalo veľa a Rusi by pri svojom postupe na Kyjev boli dostali do rúk nielen ukrajinské vedenie, ale aj šéfa nemeckej tajnej služby.

Mimochodom, Kahlov incident nie je celkom nový – rovnakú informáciu počul autor týchto riadkov v Kyjeve ešte v septembri 2022.

Odtrhnutí od reality

Na druhej strane Európania mali na svoj skepticizmus celkom dobré dôvody. Nielenže ich vojna v Iraku naučila istej skepse k americkým tvrdeniam, niektoré správy zneli príliš absurdne, aby ich mohli brať vážne.

Medzi ne patrila napríklad informácia, že Rusi chcú za nového premiéra na Ukrajine inštalovať Jevhena Murajeva – bývalého proruského poslanca s úplne okrajovým politickým výtlakom.

„Keď to Británia oznámila, bol som ešte skeptickejší,“ hovorí predstaviteľ jednej z európskych spravodajských služieb. „Nedávalo to žiadny zmysel. Rusi by určite neboli až takí hlúpi.“

Rusi boli v skutočnosti vo svojich odhadoch vnútorného diania na Ukrajine úplne odtrhnutí od reality. Počítali s tým, že len desať percent Ukrajincov je ochotných aktívne sa brániť, zatiaľ čo väčšina ticho prijme novú ruskú nadvládu.

Poľský obrat

Spočiatku skeptickí voči americkým tvrdeniam boli aj Poliaci – nie z naivity voči ruským ambíciám, ale najmä preto, že koncom roka 2021 pozorne sledovali ruské jednotky v Bielorusku.

Tie sa im zdali zo všetkých ruských jednotiek na ukrajinských hraniciach najhoršie pripravené. Varšava preto dlho neverila, že by ich Rusi naozaj poslali dobýjať Kyjev.

„Predpokladali sme, že spravodajské služby SVR a GRU Putinovi povedia, že Ukrajinci nebudú vítať Rusov kvetmi a čerstvo upečenými koláčmi,“ povedal pre Guardian šéf poľskej spravodajskej služby Piotr Krawczyk, ktorý doplnil: „Boli to väčšinou novoodvedení regrúti... chýbala im munícia, palivo, vedenie a výcvik.“

Postupom času však aj v Poľsku zosilnelo presvedčenie, že Rusi sa chystajú na plnohodnotnú inváziu.

Poľský veľvyslanec Bartosz Cichocki medzitým zostal v Kyjeve, kde ho len pár hodín po odchode poľského prezidenta zastihol utajený telegram z Varšavy. „Bol to stručný text s jedným odsekom, v ktorom sa uvádzalo, že invázia sa začne v tú noc,“ píše Guardian.

Poliaci sa pritom opierali aj o nové spravodajské informácie o ruských jednotkách v Bielorusku.

Západné spravodajské služby tak boli pozoruhodne dobre informované – 18. februára informovali šéfa ukrajinskej rozviedky HUR Kyryla Budanova, že Rusi plánujú výsadok na letisku v Hostomeli. Bitka o Hostomeľ bola neskôr naozaj jedným z rozhodujúcich momentov v úvodnej fáze vojny.

Posledné dni

Dvadsiateho prvého februára Putin zinscenoval veľké divadlo – zasadnutie bezpečnostnej rady, ktorá mala schváliť jeho uznanie „nezávislosti“ separatistických republík v Donbase a vytvoriť tak dôvod na vojnu proti Ukrajine. Vysielané zábery ukazovali koktajúceho Sergeja Naryškina, riaditeľa hlavnej zahraničnej spravodajskej služby. Ten bol zjavne nesvoj a predniesol zopár fráz, ktoré pobavený Putin od neho očakával.

„Naryškin mal informácie o Ukrajine, ktoré sa nezhodovali s tým, čo hovorili všetci ostatní,“ povedal zdroj. „Bol však slabý a nerozhodný a Putin chcel zabezpečiť, aby boli všetci vnímaní ako súčasť tohto rozhodnutia. Preto ste videli správanie, ktoré ste videli,“ tvrdí jeden zo zdrojov Guardianu.

Iba Dmitrij Kozak mal dostatok odvahy, aby sa ozval, i keď do odvysielaného prenosu sa nič z toho nedostalo.

„Argumentoval skôr zo strategického než z morálneho hľadiska a prezidentovi povedal, že invázia na Ukrajinu by bola katastrofou, hoci ako väčšina elity stále nevedel, či Putin plánuje obmedzenú vojenskú akciu v Donbase alebo totálnu vojnu. Po skončení stretnutia pokračoval v diskusii s Putinom vo veľkej sále medzi štyrmi očami,“ píše Guardian s odvolaním na zdroj z Ruska. Jeho snahy však boli márne, Putin sa už rozhodol.

O deň neskôr – 22. februára – generál Zalužnyj v Kyjeve požadoval vyhlásenie vojnového stavu, ktorý by bol Ukrajincom umožnil konečne presunúť jednotky ku hraniciam. Prezident Zelenskyj to však odmietol. Až do konca sa obával vyvolania paniky, ktorá by ukrajinskú ekonomiku bola položila. Ako kompromis bol vyhlásený núdzový stav.

Ukrajinský prezident bol informovaný, že Rusi pripravujú jeho zabitie. Keď v rovnaký deň navštívili Kyjev poľský a litovský prezident, povedal im, že ho možno poslednýkrát vidia živého. Zelenskyj sa pokúšal dovolať do Kremľa a hovoriť s Putinom, tam ho však odbili.

Posledný deň pred inváziou dôstojníci a generáli videli, že nemôžu dlhšie čakať, a začali presúvať jednotky aj bez vojnového stavu. Vďaka tomuto rozhodnutiu najlepšie ukrajinské jednotky prežili počiatočný ruský letecký a raketový úder 24. februára.

Ukrajinci narýchlo zamínovali aj pobrežie pri Odese. „To všetko bolo úplne zakázané. Keby k invázii nebolo došlo, bolo by hrozilo, že nás budú trestne stíhať, ale väčšina veliteľov akceptovala, že nemáme na výber, a vykonala to,“ hovorí jeden z ukrajinských generálov.

Vojna

Zelenskyj a jeho manželka Olena išli v tú noc spať ako zvyčajne, Olena si spomína, že si ani nezbalila núdzový kufor.

„Invázia zaskočila aj väčšinu ukrajinskej vlády vrátane ministra obrany Reznikova. Išiel spať s budíkom nastaveným na 6.00. Mal letieť vojenským lietadlom na kontaktnú líniu v Donbase s pobaltskými ministrami zahraničných vecí, čo bol prejav vzdoru voči zvýšenej hrozbe. Namiesto toho ho o 4.00 ráno zobudil Zalužnyj so správou, že sa čoskoro začne vojna,“ píše britský denník.

Viac vedel minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba, ktorý 22. februára odcestoval do Washingtonu. Tam mu predstavitelia spravodajských služieb ukázali presné miesta, kde ruské tanky zohrievali motory a čakali na prekročenie hranice. Potom bol uvedený na neplánované stretnutie s Bidenom, ktoré sa uskutočnilo v pochmúrnej atmosfére.

Dvadsiateho štvrtého februára o 4.50 ráno Putin vyhlásil začiatok „špeciálnej vojenskej operácie“. Krátko nato odštartovali ruské nálety na ukrajinské pozície, tanky prekročili hranicu.

Zelenskyj najprv zavolal vtedajšiemu britskému premiérovi Borisovi Johnsonovi. „Chcem ťa, Boris, požiadať ako priateľa mojej krajiny. Zavolaj mu [Putinovi] priamo a povedz mu, aby zastavil vojnu,“ žiadal chrapľavým hlasom. Ukrajinský parlament narýchlo vyhlásil vojnový stav.

Medzitým sa ruské vojská valili na Ukrajinu z niekoľkých smerov. Putin bol uvoľnený a v dobrej nálade.

Zhodou okolností Moskvu v rovnaký deň navštívil vtedajší premiér Pakistanu Imrán Chán. Po niekoľkých hodinách sa Chán Putina opýtal na vojnu, o ktorej správa v to ráno obletela celý svet. „Nerob si s tým starosti,“ povedal mu Putin, „o pár týždňov sa to skončí.“