Štyri roky vojny Ukrajinská tragédia, ruská katastrofa a slovenská hanba

Presne pred štyrmi rokmi sme sa prebudili do toho hrozného februárového rána, ktoré ukončilo jednu éru.

Celé európske povojnové obdobie po roku 1945 bolo preč, otázka znela, čo bude nasledovať po porážke Ukrajiny a obsadení Kyjeva.

V tých dňoch o tom nebolo veľa pochybností, rôzni vojnoví analytici sa líšili maximálne v odhade, či Kyjev padne v priebehu dní alebo týždňov.

Ukrajincom neveril nikto, ani Američania.

Britský denník The Guardian zverejnil pred pár dňami pozoruhodnú rekonštrukciu, ktorá na základe stovky rozhovorov so zasvätenými zdrojmi opisuje, ako sa americkým a britským tajným službám podarilo odhaliť Putinov plán masívneho útoku na Ukrajinu a ako im nikto nechcel uveriť.

K týmto spravodajským informáciám bola skeptická aj Zelenského vláda, v Kyjeve si nevedeli či nechceli predstaviť, že by sa Putin rozhodol pre útok s cieľom dobyť Kyjev a zničiť ukrajinský štát.

Ako píše The Guardian, keď koncom roka 2021 navštívil Washington ukrajinský minister obrany Olexij Reznikov, ani on nechcel Američanom veriť, že sa naozaj blíži plnoformátová invázia. Keď však videl, ako sú o nej Američania presvedčení, opýtal sa ich, či teda Ukrajincom pošlú zbrane, aby sa mohli brániť proti vojne, ktorá im vraj hrozí.

Američania to však rázne odmietli, ich reakciu čítal Reznikov takto: „Predstavte si, že máte suseda, ktorý príde domov s diagnózou rakoviny a má zomrieť o tri dni,“ povedal Reznikov. „Ponúknete mu súcit, ale nedáte mu drahé lieky.“

Vieme, že po útoku bolo napokon všetko inak. Putin sa prerátal, spackaný začiatok invázie a silný ukrajinský odpor viedli k tomu, že v priebehu roka 2022 sa mnohí na Západe a viac než mnohí na Ukrajine oddali ilúzii, že ukrajinské vojská dobyjú späť azda aj Krym, ktorý Rusko anektovalo v roku 2014.

Cena za ruských 60 kilometrov

Predstavme si alternatívny svet, v ktorom by bola Ukrajina porazená tak, ako sa obávali Američania pred 24. februárom 2022 a my všetci krátko po ňom.

Ak by prezident Zelenskyj nestihol utiecť, bol by zatknutý alebo zabitý rovnako ako celý ukrajinský establišment, východ Ukrajiny by bol pričlenený k Rusku, v Kyjeve by bol zriadený protektorát na čele s niekým typu Janukovyča či Medvedčuka, torzo ukrajinského štátu na západe by bolo ponechané svojmu osudu a cár Putin by ho veľkoryso ponúkal susedom, napríklad Orbánovmu Maďarsku, nech si len poslúžia.

Stredná Európa by čelila oveľa väčšej utečeneckej vlne než tej, ktorú sme naozaj zažili, z Ukrajiny by sa stalo niečo ako východoeurópsky Afganistan či Palestína, mnohí ukrajinskí muži by sa zapojili do odboja proti okupačnej moci, pričom Kremeľ a jeho európski poskokovia typu Ľuboša Blahu by ich svorne označovali za teroristov.

Našťastie tento najhorší scenár nenastal.

V predvojnových odhadoch sa totiž nemýlili len Američania, ale vôbec najväčšej ilúzii uveril sám Putin.

Vo svojej smutne slávnej eseji z leta 2021 o jednote Rusov, Ukrajincov a Bielorusov Putin písal, že cieľom Západu je vyrobiť z Ukrajiny Antirusko.

Napokon bol stvoriteľom ukrajinského Antiruska on sám. Desiatky miliónov Ukrajincov dnes Rusko nenávidia ešte viac než Poliaci a pobaltské národy.

Mohutný ukrajinský odpor – samozrejme, postupne s obrovskou západnou vojenskou pomocou – zvrátil všetky pôvodné odhady.

Najnovší The Economist to ilustruje trefným porovnaním. Vo Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá trvala od júna 1941 do mája 1945, postúpila Červená armáda o 1 600 kilometrov z Moskvy do Berlína. V tejto vojne, ktorá trvá už o niekoľko týždňov dlhšie, postúpili ruské sily v Donecku, hlavnom ťažisku vojny, len o 60 kilometrov smerom na západ.

Ruský postup je pomalý, začiatkom tohto roka sa ešte viac spomalil. V januári dosiahla ruská armáda len polovičný postup oproti priemeru predošlých mesiacov. Vzhľadom na ruský spôsob boja, vysielanie skupiniek pechoty do dronového poľa, sa zvyšuje počet mŕtvych ruských vojakov (pomer medzi mŕtvymi a zranenými bol predtým 1 : 3, teraz je to 1 : 1). Zdá sa, že Rusi prvýkrát nedokážu kompenzovať padlých novoregrutovanými vojakmi.

Stávka na Trumpa, ktorá Putinovi nevyšla

Aj to je dôvod, prečo dnes v Kyjeve, Berlíne či Londýne optimisticky kalkulujú, že i vďaka zhoršujúcej sa ruskej ekonomike a prepadu rozpočtových príjmov budú Ukrajinci časom v lepšej vyjednávacej pozícii než dnes.

Problém je, že to môže byť rovnako falošná predstava ako na jar 2023 pred ukrajinskou protiofenzívou, ktorá úplne zlyhala.

Rusi stále majú v tejto opotrebovacej vojne jasnú kvantitatívnu prevahu, a hoci sú ich územné zisky malé, napredujú oni, nie Ukrajinci.

Ani na Západe nikto neverí, že tento trend by sa mohol otočiť, napokon, už ani ukrajinské vedenie nevyhlasuje za cieľ dobytie obsadených teritórií.

V tejto hroznej vojne padli už státisíce mužov, skutočná demografická pohroma je to však pre Ukrajinu, z ktorej popri mŕtvych a zranených utieklo zhruba sedem miliónov obyvateľov. Čím dlhšie bude vojna trvať, tým menej sa ich vráti, a čo je horšie, tým viac mužov padne v boji.

Faktom je, že žiadna strana nemá stratégiu konca vojny, len vieru, že druhá strana sa vyčerpá skôr a pristúpi na podmienky, ktoré dnes považuje za neprijateľné.

Putin od nástupu Trumpa dúfal, že USA hodia Ukrajinu cez palubu, odstrihnú ju nielen od vojenských dodávok, ale aj od spravodajských informácií, respektíve ju začnú tlačiť k veľmi škaredému kompromisu.

Lenže to sa nestalo, aj keď to tak chvíľu vyzeralo, napríklad pred rokom po katastrofálnej návšteve Zelenského v Bielom dome.

USA na jednej strane skončili s priamymi dodávkami zbraní – nemecký Kielsky inštitút pre svetové hospodárstvo vyrátal, že ešte v roku 2024 Američania poslali na Ukrajinu 15 z celkovo 35 miliárd eur vojenskej a 20 z celkovo 45 miliárd finančnej a humanitárnej pomoci.

To všetko v roku 2025 kleslo na nulu a tento výpadok takmer plne vykompenzovala EÚ, ktorá navyše v decembri schválila pre Ukrajinu 90-miliardovú pôžičku, najnovšie blokovanú Viktorom Orbánom.

Američania však ďalej poskytujú Ukrajine dôležitú informačnú pomoc, prenasledujú ruskú tieňovú flotilu tankerov alebo efektívne tlačia na Indiu, aby neodoberala z Ruska ropu, čo je pre Putinov režim nepríjemnejšie než niekoľko sankčných balíkov EÚ dohromady.

Trump je síce nekonzistentný, rokovania v jeho mene vedie čudesný biznistandem Kushner – Witkoff. No Trump sa nespráva ako ruský agent, ktorého by si Putin obmotal ponukami na ruské surovinové zdroje, ako ich vypracoval a Američanom predložil šéf ruského investičného fondu Kirill Dmitrijev.

Dnes už Putin vie, že hoci Trump nemá Ukrajincov ani Zelenského v láske, táto stávka mu nevyšla, a akoby to nestačilo, Trump ešte uniesol najväčšieho ruského spojenca v Latinskej Amerike a chystá sa na zvrhnutie režimu v Iráne, najväčšieho spojenca na Blízkom východe.

Rusko Stalina a Ivana Hrozného

Napriek tomu sa nezdá, že by bol Putin dospel k názoru, že je čas dohodnúť sa a prehodnotiť niektoré maximalistické požiadavky, ktoré Kyjev nemôže akceptovať. Napríklad vzdať sa nedobytej a Ukrajincami opevnenej časti Donbasu, o ktorú by Rusi pri zachovaní súčasného postupu museli bojovať ešte niekoľko rokov.

Na rozdiel od ukrajinskej vlády nie je Putin pod žiadnym vnútropolitickým tlakom, jedine pod tlakom vonkajších ekonomických okolností.

Ale aj tým môže ešte dlho odolávať.

Putin síce neuspel vo svojich protiukrajinských cieľoch, ale uspel v tom, že prebudoval autokratický či diktátorský režim na totalitný štát.

Bežní Rusi žijú v informačnej klietke, akú by ešte pred rokom 2022 neboli považovali za možnú. Režim blokuje už aj predtým dostupné sociálne siete, pred pár dňami úplne zablokoval WhatsApp.

Svetoznámy ruský novinár Michail Zygar, ktorý po vypuknutí vojny emigroval, pravidelne pre nemecký Spiegel píše, ako sa Rusko mení zvnútra a absorbuje tie najhoršie ideologické tradície. Koncom minulého roka opísal, že ruská propaganda najnovšie robí hrdinu a svätca už aj z Ivana Hrozného, prvého cára Moskovskej Rusi.

V ruských dejinách bol Hrozný vždy stelesnením tyranie a temnoty, okrem iného dal popraviť aj niekoľko svojich manželiek a vydal príkaz na zavraždenie neskôr svätorečeného metropolitu pravoslávnej cirkvi Filipa II.

O rehabilitáciu krutovládcu sa kedysi snažili obskúrne nacionalistické kruhy, ale už je to vecou Kremľa a mainstreamu, najnovšie ho obhajuje aj patriarcha Kirill.

Ako píše Zygar, „dlho by bolo bývalo zvláštne oslavovať muža, ktorý dal zabiť ruského svätca. Pre Putinovo Rusko to však už zjavne nie je problém“.

Kult Ivana Hrozného najviac poháňa Georgij Filimonov, nová ruská politická hviezda, gubernátor Vologdskej oblasti, kde už Hroznému postavili aj pomník. Zygar pripomína, že Filimonov postavil viaceré pomníky i Stalinovi, ktorý sa tiež stáva predmetom nového kultu, šesť portrétov Stalina má aj vo svojej kancelárii.

Ako vysvetľuje Zygar, obskúrnu tézu, že Hrozný je vlastne ruský svätec a zjednotiteľ, ktorý bol stáročia obeťou západnej ohováračskej kampane, si netrúfli šíriť ani najpoplatnejší historici za Stalina a v cárskom Rusku.

„To, čo sa dnes deje v Rusku, však už nemá nič spoločné s dejinami. Pre Kremeľ sú dejiny už len nástrojom na programovanie budúcnosti,“ píše Zygar.

Európski aj stredoeurópski propagandisti z takzvaného tábora mieru celkom zamlčujú či vytesňujú, čo sa stalo s Ruskom za posledné roky, akoby jediný problém bol v tom, že EÚ nechce uznať Rusku prirodzenú sféru vplyvu a racionálne sa dohodnúť.

Ten problém je však oveľa hlbší. Je zakorenený v patológii moskovského režimu, ktorý v skutočnosti nestojí o biznisové dohody s USA, len sa nimi snaží Trumpa zmanipulovať.

Ficova zvrátenosť

Je pravdepodobné, že to všetko pochopil aj slovenský premiér. Robert Fico o takomto čase pred rokom dúfal, že Trump celkom prevrhne figúrky, odtiahne sa od Ukrajiny, Európu to rozčesne a výsledkom nového usporiadania bude nielen mier, ale ruský mir, teda výrazné posilnenie Ruska v Európe.

Ani táto stávka nevyšla, vojna Európu po štyroch rokoch ešte viac zjednotila a o hrozbe Putinovho Ruska uvažujú podobne ako Poliaci už aj nemecké či talianske elity, o Britoch nehovoriac.

Fico má pravdu v tom, že Európska únia nemá stratégiu, ako sa dopracovať k mieru.

Ale sám Fico už rezignoval na akúkoľvek stratégiu Slovenska a pozíciu v EÚ, ostalo ňou len nadbiehanie pudom vlastného voličského publika.

Dokresľuje to aj včerajšok: elektrina zo Slovenska bude naďalej prúdiť na Ukrajinu v rámci štandardných dodávok, neposkytneme jej len núdzové dodávky. Tie Ukrajina potrebuje iba občas, ak nastane krízová situácia. Poliaci a Rumuni sa už prihlásili, že v takom prípade pomôžu – a kvôli Maďarom žijúcim v Zakarpatsku je zatiaľ ochotné pomôcť i Maďarsko.

Ak je pravda, že Ukrajina z politických dôvodov nespojazdnila Rusmi poškodenú Družbu, slovenská vláda mala právo reagovať – a to by mala uznať aj slovenská opozícia.

Fico si však zvolil presne na štvrté výročie mrazivý symbol, utrpenie mrznúcich civilistov, ktorým nevytvoril dojem sily na Zelenského, ale dojem darebáctva po celej Európe.

Ukrajina sa dokáže k svojim susedom správať naozaj nevďačne a drzo, o čom vedia rozprávať aj takí podporovatelia ukrajinskej veci ako Poliaci.

Je však morálne aj politicky zvrátené, keď po štyroch rokoch Putinovej vojny hovorí maďarský premiér Orbán o Ukrajine explicitne ako o nepriateľskom štáte, čím si chce pomôcť v kampani.

A ako jeho ozvena to chce na tento štýl zjavne dotiahnuť do volieb aj slovenský premiér, ktorý tým nič nezíska pre štát. Len možno nejaké percento pre svoju čoraz temnejšiu stranu. Slovenský suverenista vyššie ambície ani nemá.