Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
21. november 2016

Americkí voliči proti slovenskej pravici

Po historickom víťazstve Donalda Trumpa treba byť obozretný. Ako to už obvykle býva, nemožno s istotou vedieť, a najmä u človeka ako on, či nádeje svojich voličov splní. Čo však vieme, je to, prečo ho americkí voliči volili. Prečo ho dokonca volili i takí voliči, ktorí neznášajú jeho a jeho spôsoby.
Americkí voliči proti slovenskej pravici
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Po historickom víťazstve Donalda Trumpa treba byť obozretný. Ako to už obvykle býva, nemožno s istotou vedieť, a najmä u človeka ako on, či nádeje svojich voličov splní. Čo však vieme, je to, prečo ho americkí voliči volili. Prečo ho dokonca volili i takí voliči, ktorí neznášajú jeho a jeho spôsoby.

A keďže tieto nádeje amerických voličov víťaznej strany poznáme, vieme i to, ako sa zlučujú či nezlučujú s predstavami politických síl i na našom Slovensku.

To poznanie je jednoznačné. Americkí voliči odmietli predstavy, ciele a ideológiu toho, čo sme zvykli nazývať alebo doteraz nazývame slovenskou pravicou. Toto odmietnutie je o to dôležitejšie, že slovenská pravica dlhé roky vkladala svoje nádeje na naplnenie svojich predstáv práve do americkej politiky. Americkí voliči si to, samozrejme, nevšimli, ale naša pravica si to odmietnutie všimla a ešte to len pocíti aj v budúcnosti.

Keď hovoríme o slovenskej pravici, máme na mysli jednak jej mediálne zázemie, ktorého príkladom je najmä denník SME a s ním historicky personálne prepojený Denník N. Na politickej úrovni sem potom patrí časť súčasnej parlamentnej i mimoparlamentnej opozície, ale i osobnosti nie tak dávno dominantnej SDKÚ. A patrí sem i Andrej Kiska, ktorého voliči tejto pravice zvolili do kresla prezidenta Slovenskej republiky.

Čo americkí voliči odmietli?

Čo americkí voliči odmietli:

1. Odmietli svet politickej korektnosti, v ktorom aj umiernený kritik islamu dostáva nálepku križiaka a inkvizítora. Trump dokonca ustál i svoj návrh na dočasné zastavenie prijímania moslimov na americkú pôdu, i keď ho neskôr vyslovoval v pozmenenej forme.

2. Odmietli multikulturalizmus, ideológiu podpory neobmedzenej imigrácie ľudí z iných kultúr do sveta Západu. Trump začal kampaň tým, že sľúbil postavenie múru na Rio Grande. Napriek tomu, že bol permanentne označovaný za rasistu, zvíťazil.

3. Odmietli americké vojny. Trump opakoval, že jeho súperka Hilary Clintonová podporovala vojnu v Iraku a neváhal za to zaútočiť i na republikánskeho kolegu George W. Busha a tak eliminovať v primárkach exprezidentovho mladšieho brata Jeba. Správne upozorňoval, že Clintonovej návrh na vyhlásenie bezletovej zóny v Sýrii znamená, že Američania budú zostreľovať i ruské lietadlá, čo znamená vojnu s Ruskom.

4. Odmietli doterajšie mainstreamové videnie konfliktu Západu s Ruskom, podľa ktorého každý, kto videl na postupe Západu nejaké chyby v minulosti, je Putinov agent. Neuverili Clintonovej, keď obvinila Trumpa: „Si Putinovou bábkou!“ Neuverili, že NATO by sa malo rozširovať pomaly až ku Kaspickému moru. Zato uverili, že Európa by sa mala brániť sama namiesto toho, aby nedôstojne nechala za svoju obranu platiť Američanov za cenu zníženia svojej dôstojnosti a suverenity.

5. Odmietli globálny obchod bez obmedzení, ktorý likviduje ich priemysel a presúva výrobu do cudziny.

6. Tí, čo sú konzervatívne, kresťansky orientovaní, odmietli dlhoročnú kultúrnu revolúciu liberálnych sudcov Najvyššieho súdu, ktorí v minulosti zorganizovali americký kultúrny štátny prevrat, napríklad v roku 1973 liberalizáciou potratov alebo v roku 2015 zmenou definície manželstva. So znechutením volili Trumpa, lebo si želajú udržanie ohrozenej náboženskej slobody, a Trump sľúbil, že bude do Najvyššieho súdu navrhovať len konzervatívnych sudcov.  

A teraz sa pozrime, čie názory na Slovensku tým odmietli.

Podporovatelia Donalda Trumpa v Nevade. Foto: flickr.com/Gage Skidmore

Prehra slovenských liberálnych médií

Ideológia Denníka SME a Denníka N bola odmietnutá vo všetkých šiestich bodoch. Médiá tohto typu akceptovali bez problémov, keď sa Američania rozhodli v poslednom štvrťstoročí dvakrát pre Clintona, dvakrát pre Busha II a dvakrát pre Obamu. Tentoraz sa ocitli v úplnom nesúlade s americkými voličmi.

Prehra prezidenta Andreja Kisku

Názory prezidenta Kisku boli odmietnuté v bodoch 1, 2, 3, 4 a 6. Pre politicky korektného Andreja Kisku bolo Turecko ostrovom stability, štítom voči hrozbám pre našu bezpečnosť. Oceňoval pokrok Turecka v prístupovom procese k EÚ. V otázke imigrácie nevedel pochopiť, že extrémisti či fašisti predstavujú na Slovensku iba malú menšinu medzi odporcami imigrácie a že väčšina kritizuje imigráciu na základe racionálnych a opodstatnených argumentov.

Andrej Kiska je považovaný mnohými voličmi za garanta našej príslušnosti k Západu. Toho Západu, ktorého lídrom bola  Amerika. Keď však kritizoval stavbu Orbánovho múru, neuvedomoval si, že tisíc kilometrov prerušovaného múru, miestami plotu, postavili Američania na americko-mexickej hranici už pred mnohými rokmi. Múr-plot je, samozrejme, bariérou proti nelegálnej imigrácii. Ak Trump splní sľub, múr bude ešte väčší a dlhší.

Andrej Kiska nie je disponovaný pomenovať, ako negatívne ovplyvnili migračnú krízu americké vojenské zásahy v Iraku, Líbyi a v Sýrii.

Andrej Kiska vidí, že Rusi z Ruska bojujú na Ukrajine a ohrozujú jej územnú celistvosť. Nevidí, že proti kyjevskej vláde bojujú i Ukrajinci z Donbasu a že k očakávateľnému vojenskému konfliktu prispel i americký tlak na členstvo Ukrajiny v NATO, o ktoré až do vypuknutia konfliktu mali na Ukrajine záujem niektorí politici, ale nie ukrajinskí občania. V súlade s americkou politikou sa Andrej Kiska stotožnil so zriadením (americkej) základne NATO na slovenskom území.

Andrej Kiska sa nestretne s Kotlebom, ale nevie sa dotknúť toho, že na začiatku ukrajinskej tragédie stála účasť omnoho väčších extrémistov na Amerikou podporovanom ukrajinskom štátnom prevrate. Andrej Kiska vie odsúdiť anexiu Krymu, a nič proti tomu, ale nevie spomenúť, že overtúrou predsa bolo odňatie Kosova Srbsku.

Americkí voliči sa pokúšajú ukončiť revolúciu vedenú americkými revolucionármi v sudcovských talároch. Andrej Kiska, naopak, k takýmto revolučným pokusom prispel. Svojím podaním vo veci referenda o rodine v roku 2014 inšpiroval Ústavný súd k vyhodeniu otázky o súhlase alebo nesúhlase s registrovanými partnerstvami.

Celá táto politika u amerických voličov prehrala.

Inzercia

Prezident Andrej Kiska na brífingu v Košiciach v roku 2014. Foto: TASR/František Iván

Prehra (súčasných i bývalých) kresťanských demokratov

Keď v roku 1996 Ján Čarnogurský porazil Mikuláša Dzurindu na sneme KDH v Banskej Bystrici v súboji o kreslo predsedu strany, Dzurinda sa otriasol a o štvrť roka spolu s Ivanom Šimkom a Jánom Figeľom na Čarnogurského opäť zaútočil. Ján Čarnogurský totiž opäť vyslovil svoju, v podstate umiernene formulovanú tézu, že „do NATO by sme sa nemuseli ponáhľať“.

Autor týchto riadkov nemal s členstvom Slovenska v NATO žiadny problém, ale v postoji Dzurindu, Šimka a Figeľa šlo o viac ako o členstvo v NATO. Prakticky šlo o princíp, že Amerika má vždy pravdu. Logika tohto postoja Dzurindu v roku 2003 doviedla k podpore vojny v Iraku.

Odvtedy je v zajatí nutnosti tento pomýlený krok stále obhajovať. Naposledy tak učinil v nedávnom rozhovore pre Postoj. Neváhal dokonca znova podsunúť, dosť krkolomným spôsobom, tézu o zodpovednosti Saddáma Husajna za teroristický útok z 11. septembra 2001. Toto by si už taký Tony Blair, ďalší jastrab, dnes nedovolil povedať, lebo by ho Briti vysmiali. Na Slovensku to ešte prejde.

Dzurinda neváha ani opakovať trápnu tézu nedávnych mainstreamových republikánov (ktorých Trump rozdrvil v primárkach), že katastrofou nebola americká invázia do Iraku, ale údajný predčasný odchod Američanov z Iraku. Ale veď už samotné víťazstvo Baracka Obamu v roku 2008 bolo dôsledkom toho, že americkí voliči pochopili, že invázia bola omylom. Vtedy ešte boli americké vojská v Iraku a boli tam ešte niekoľko rokov.

A všetky tieto nepravdy americkí voliči dnes odmietli znova.

Podpora vojny v Iraku spája Dzurindu s Hillary Clintonovou a zrejme preto ju Dzurinda v rozhovore pre Postoj podporil.

Ján Figeľ s Mikulášom Dzurindom na tlačovej konferencii v roku 2010. Foto: TASR/Pavel Neubauer

A ešte ho čosi spája s Hillary. Hillary ako liberálna extrémistka je bojovníčkou proti výhrade vo svedomí. Pre ňu je neprijateľné, aby kresťanský lekár mohol odmietnuť vykonať potrat, aby kresťanský lekárnik odmietal mať v lekárni abortívne prostriedky, aby malý podnikateľ mohol odmietnuť poskytnúť svoj podnik pre „svadbu“ páru rovnakého pohlavia, a podobne. Hillary pokojne hlásala, že riešením bude, ak kresťanské cirkvi zmenia svoje učenie. Mnohí kresťanskí voliči zvolili Trumpa, lebo Hillary právom považovali za ohrozenie náboženskej slobody.

Dzurinda zase zabránil v roku 2006 prijatiu zmlúv o výhrade vo svedomí.

To, že Dzurinda by volil Hillary, nie je náhoda. A americkí kresťanskí voliči odmietli spoločný svet týchto dvoch.

Pre poctivosť treba povedať, že v amerických voľbách prehral i nekritický amerikanizmus bývalého podpredsedu KDH, dnes predsedu strany NOVA Daniela Lipšica, ktorý tiež podporoval inváziu do Iraku a rečnil v roku 2014 na kyjevskom Majdane.

Tragédia KDH

Zatiaľ čo Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, hlavné tváre bývalej SDKÚ, sa k prezidentským voľbám v USA vyjadrujú, KDH nie je schopné nič povedať. Jeho donedávny dlhoročný predseda Ján Figeľ začínal vo vedení KDH ako odborník na zahraničnú politiku, ale tá reálna zahraničná politika šla úplne inak, ako Figeľ predpokladal. Figeľ na to nedokázal zareagovať, výsledkom bolo faktické mlčanie k tomu, čo sa vo svete deje, a na to si zvyklo celé KDH.

Pokiaľ úpadok SDKÚ bol zapríčinený skôr korupciou, úpadok KDH išiel práve na vrub toho, že KDH sa už nedokázalo relevantne vyjadriť k žiadnym veľkým témam, ktoré zasahujú i Slovensko. Komickou ilustráciou je nedávne vyjadrenie europoslanca Štefanca (do KDH prestúpil z SDKÚ) po Erdoganových čistkách, nasledujúcich po pokuse o štátny prevrat, že Turecko v súčasnosti nie je schopné stať sa členom EÚ. V súčasnosti? Veď KDH pred desiatimi rokmi hovorilo so samozrejmosťou, že Turecko by nemalo byť členom EÚ ani v budúcnosti. A nebolo v tom žiadne pohŕdanie, ale rešpektovanie príslušnosti Turecka k inému civilizačnému okruhu.

Je to tragédia slovenského kresťanstva, lebo práve KDH bolo povolané k tomu, aby vždy dokázalo rozpoznať pravdu. Tragédia je to o to väčšia, že ten, kto v amerických voľbách neprehral, je napríklad postkomunista Robert Fico. A neprehral ani kovaný liberál Richard Sulík. Jednoducho mali lepší kontakt s realitou ako politickí reprezentanti kresťanov.

Donald Trump a jeho podporovatelia počas kampane v Arizone. Foto: flickr.com/Gage Skidmore

Záver

Americké voľby sú dodatočnou ilustráciou, prečo sa slovenská pravica, v ktorej len SDKÚ a KDH pred desiatimi rokmi spolu brali 27 % hlasov, prepadla. Prestala rozumieť trendom a spoliehala sa na politiku v štýle „business as usual“. Už pred americkými voličmi sa s (bývalou) slovenskou pravicou dostali do konfliktu slovenskí voliči.

Tento článok má zámerne názov „Americkí voliči proti slovenskej pravici“, a nie „Trump proti slovenskej pravici“. Nie je totiž samozrejmé, že prezident Trump predstavy všetkých svojich voličov naplní. Nedá sa vylúčiť, že mnohí Trumpovi voliči budú trpko sklamaní. V tom je vlastne jediná nádej všetkých, ktorí stavali na pokračovaní doterajšej americkej politiky a voľbou Trumpa sú šokovaní.

Ale to je iba taká nádej, že nebudú jediní, ktorí prehrali.

Odporúčame