Skreslený obraz Winstona Churchilla Mala Británia uzavrieť s Hitlerom mier? Prominenti hnutia MAGA sa zahrávajú s temnými vecami

„Ak sa západná civilizácia postupne vytráca,“ predpovedal vo svojej knihe The Hitler of History (Hitler v dejinách) historik John Lukacs, „a hrozí jej zánik, v budúcnosti na nás číhajú dve nebezpečenstvá. V čase zvyšujúcej sa vlny barbarstva môže rásť popularita Hitlera aj v očiach slušných ľudí, ktorí ho môžu považovať za akéhosi Diokleciána, tvrdého posledného architekta imperiálneho poriadku. Zároveň by ho mohli uctievať aj niektorí z novodobých barbarov.“

Keď Lukacs toto písal v roku 2002, odmietol som jeho predpoveď ako prehnanú. O takmer štvrťstoročie neskôr si už nie som taký istý. V skutočnosti existuje celý rad znepokojujúcich znakov, že novodobí barbari sú už pred dverami.

Zatiaľ neuctievajú Adolfa Hitlera, aspoň nie otvorene, ale nepochybne sa ho snažia relativizovať, nabádajúc tak k preskúmaniu povesti človeka, ktorého väčšina vzdelaných a inteligentných ľudí stále oprávnene považuje za bytosť predstavujúcu najväčšie zlo v histórii.

S takýmto nesprávnym prehodnocovaním histórie ide ruka v ruke jeho zrejmý následok: snaha vykresliť Winstona Churchilla ako zlého vojnového štváča, ktorý uprednostnil svoju kariéru pred blahom západnej civilizácie. Netreba dodávať, že ako autor knihy Churchill: Walking with Destiny (v českom preklade Churchill: Předurčen osudem) odmietam zobrazovanie Churchilla, ktoré čerpá z viacerých zdrojov vojnových nacistov a ich povojnových neonacistických stúpencov.

Carlson a Cooper

Je takmer zbytočné spomínať, že tento revizionizmus vedú práve tvorcovia podcastov. Keď môj priateľ Sir Niall Ferguson pred dvadsiatimi rokmi opísal Twitter ako „na všetko slúžiacu stenu na toalete“, absolútna všadeprítomnosť „prebudených pravicových“ (woke right) kontroverzných ultra-MAGA tvorcov podcastov propagujúcich konšpiračné teórie ešte nebola taká citeľná.

V súčasnosti sa to, čo sa doteraz počmáralo na steny verejných toaliet, vysiela do našich domovov a príliš veľká časť z toho sa snaží relativizovať zločiny Adolfa Hitlera, čiastočne aj znevažovaním hrdinstva jeho protivníkov, Franklina Roosevelta a Winstona Churchilla, ktorí sa mu vzopreli a nakoniec ho aj porazili.

A práve v podcaste Tuckera Carlsona vyhlásil pseudohistorik Darryl Cooper, že Churchill bol „hlavným zloduchom“ druhej svetovej vojny – napriek tomu, že objektívnemu pozorovateľovi by mohli prísť na um jeden či dvaja ďalší kandidáti. Nedávno sa Carlson k tejto téme v rozhovore s Piersom Morganom vrátil, keď povedal: „Neobhajujem nacistov, len sa pýtam, kde je západná civilizácia. Čo vlastne zachránil [Churchill]?“

Z toho vyplynulo, že nacisti by si pri obrane západnej civilizácie počínali lepšie ako ich nepriatelia. Carlson sa ďalej neveriacky pýtal Morgana, či mal Hitler v roku 1940 nejaké plány na inváziu Británie, zjavne netušiac, že mal a že nacisti dokonca zostavili zoznam takmer tritisíc Britov, ktorí mali byť zatknutí a popravení, vrátane Churchilla.

Historik Andrew RobertsVáš premiér nehovorí o Churchillovi pravdu

Juraj Kríž

Darryl Cooper, ktorý nikdy nenapísal žiadnu knihu týkajúcu sa nejakej časti histórie, nieto ešte o druhej svetovej vojne, ale ktorého Carlson pravidelne opisuje ako „najúprimnejšieho historika Ameriky“, tvrdí, že to, že údajne obmedzený konflikt, ktorý Hitler chcel v roku 1939, prerástol do vojny, bola Churchillova vina a že führer zabil tak veľa ruských vojnových zajatcov len preto, lebo sa mu ich príliš veľa vzdalo, a nie preto, že by mal niečo proti ľuďom, ktorých nazýval slovanskými Untermensch (slovanskými podľuďmi).

Coopera privítal vo svojom programe aj Joe Rogan, najpopulárnejší tvorca podcastov v Amerike, pričom povedal, že jeho hosť si myslí, že „Hitler až do holokaustu nebol veľmi antisemitský a v 30. rokoch 20. storočia svoj antisemitizmus na verejnosti zľahčoval“.

Žiadny seriózny historik Tretej ríše neverí, že to platí o mužovi, ktorý napísal Mein Kampf, ktorý schvaľoval čoraz viac a viac protižidovských zákonov, počas celých tých desiatich rokov prednášal od pivníc po Reichstag búrlivé antisemitské prejavy, v roku 1938 rozpútal pogrom Kristallnacht a nenávisť voči Židom využil ako hlavnú hnaciu silu na svoje ťaženie k moci.

Cooperovou odpoveďou na tweet, v ktorom sa tvrdilo, že „americká pravica je podľa všetkých rozumných parametrov teraz otvorene národnosocialistická“, bolo: „Nie som monštrum, som len o krok popredu“, čo je veta, ktorú použil Joker v Temnom rytierovi. Jediným problémom je, že Cooper nežartuje.

Mier ako chiméra

Douglas Murray správne poznamenal, že tieto „pokusy zľahčovať Hitlera a znevažovať Churchilla“ sú „hraním sa s naozaj temnými a škaredými vecami“.

Rebeccah Heinrichsová z Hudsonovho inštitútu túto „vznikajúcu koalíciu konšpiračných teoretikov, čudákov a zbabelcov“ nazvala Projekt 1939, pretože je tu snaha spätne preniesť do histórie politiku izolacionizmu, ktorú by mali Spojené štáty prijať v súčasných medzinárodných vzťahoch.

Takto prehodnotená história vykresľuje Roosevelta a Churchilla ako „zloduchov“, Charlesa Lindbergha a hnutie America First (Amerika na prvom mieste) ako hrdinov a Adolfa Hitlera v najlepšom prípade len ako zahraničného štátnika, ktorý nepredstavoval žiadnu hrozbu pre Spojené štáty.

Jedným z problémov Projektu 1939 je to, že hlboko podceňuje ambície dvoch ľudí, ktorí v roku 1939 naozaj mali veľké plány. Josif Stalin nariadil svojmu ministrovi zahraničných vecí V. I. Molotovovi, aby 23. augusta podpísal nacisticko-sovietsky pakt, pretože o necelý mesiac neskôr chcel anektovať východnú polovicu Poľska a nasledujúci rok pohltiť pobaltské štáty.

Rozhodnutie Churchilla bojovať proti Adolfovi Hitlerovi nebolo žiadnou strategickou chybou, ale najlepším rozhodnutím, aké kedy urobil, za čo mu všetci dlhujeme vďaku za svoju slobodu.

Medzitým mal aj Hitler v roku 1939 projekt s názvom Fall Weiss (Prípad Biela), ktorý obsahoval inváziu západnej polovice Poľska 1. septembra. Izolacionisti tvrdia, že do žiadneho z týchto plánov by nemala byť zapojená Amerika, rovnako ako tvrdia, že Amerika by nemala byť zapojená ani do snahy Iránu získať atómovú bombu, ktorú by Irán potom použil proti Izraelu. (Tucker Carlson vyhlásil, že ak by prezident Donald Trump bombardoval iránske jadrové zariadenia, začala by sa vojna, v ktorej by bolo v priebehu niekoľkých týždňov zabitých tisíce Američanov.)

Je smutné a nešťastné, keď sa seriózni historici dajú vtiahnuť do vlny revizionizmu namierenej proti Rooseveltovi a Churchillovi, ako sa to zdá v prípade Seana McMeekina, ktorý nedávno kritizoval Churchillovo rozhodnutie pokračovať v boji po páde Francúzska v roku 1940, pretože to „nakoniec viedlo k bankrotu britskej štátnej pokladnice a rozpadu Britského impéria“.

V skutočnosti však neexistovala žiadna iná dôveryhodná možnosť než pokračovať v boji, pretože Hitler roztrhal všetky zmluvy, ktoré podpísal, a keby s ním Británia v roku 1940 uzavrela mier, obrátil by ho proti Británii v okamihu, ak by sa mu podarilo zvíťaziť v Rusku. Tento scenár by nastal s oveľa väčšou pravdepodobnosťou, ak by Británia a Spojené štáty neposkytli Sovietskemu zväzu pomoc.

Hitler si musel udržať 70 percent stíhacích lietadiel Luftwaffe na západe, aby sa bránil proti bombardérom Kráľovského letectva a leteckých síl armády Spojených štátov operujúcim z Británie, čo by nemusel robiť, keby Churchill s Hitlerom poslušne uzavrel mier, keď lord Halifax, minister zahraničných vecí v rokoch 1938 až 1940, naliehal, aby túto možnosť aspoň preskúmal.

Stojí tiež za zmienku, že britské ministerstvo financií nezbankrotovalo ani počas vojny, ani po nej, a to vďaka pôžičke od Trumanovej administratívy. Navyše v Britskom impériu už pred začiatkom druhej svetovej vojny prebiehal proces udeľovania samostatnosti krajinám, napríklad v roku 1935 v prípade Indie.

Plány s Amerikou

Je ešte trúfalejšie veriť, že keby Adolf Hitler porazil Britániu v roku 1940 a následne aj Sovietsky zväz, Spojené štáty by v nasledujúcich rokoch zostali osamotené, nedotknuté a neporušené za svojimi oceánmi. Hitler ovládajúci Európu od Brestu po Ural by predstavoval pre Spojené štáty rovnakú budúcu hrozbu ako Sovietsky zväz ovládajúci tú istú oblasť, čo by boli jediné dva možné výsledky, ak by sa západní spojenci v roku 1944 nevylodili v Normandii.

Svet, v ktorom Hitler dokázal vo voľnom čase vyhubiť tú časť európskych Židov, ktorých ešte nepovraždil počas holokaustu, možno neznepokojuje podporovateľov Projektu 1939, avšak my ostatní by sme mali byť zhnusení.

Samozrejme, vojna nebola vedená s cieľom zachrániť Židov pred nacistickým antisemitizmom a žiadny seriózny historik netvrdí, že to tak bolo, predsa to však bol ten najvítanejší vedľajší efekt víťazstva v tomto konflikte.

Podobne svet, v ktorom by Churchill ďalej nebojoval a Hitler by pokračoval vo svojich plánoch na výrobu atómovej bomby, by nás mal desiť. Je sporné, či by akákoľvek americká vláda v čase mieru dokázala vygenerovať také obrovské náklady a impulz začať Projekt Manhattan dostatočne včas na to, aby sa mohla táto zbraň použiť do roku 1945.

Navyše revizionisti Projektu 1939 neustále podceňujú Hitlerovu nevraživosť voči americkému „buržoáznemu kapitalizmu“. Historik Thomas Weber vo svojej vynikajúcej knihe Becoming Hitler (Stať sa Hitlerom) tvrdí, že v kľúčových momentoch 20. rokov 20. storočia nebol Hitlerovou hlavnou starosťou antiboľševizmus ani antisemitizmus, „jeho skutočnou obavou bola britská a americká moc a anglo-americký kapitalizmus“.

Winston S. ChurchillTen, čo zachránil civilizáciu a slobodu v Európe

Roman Joch

Hitler si vytvoril veľkú „nenávisť voči anglo-americkému svetu“ a presadzoval konšpiračné teórie, ako napríklad tú, že „posledná vôľa J. P. Morgana jasne ukazuje jeho presvedčenie, že na to, aby Amerika zostala konkurencieschopná, musí byť zničené Nemecko“.

Svoj antiamerikanizmus zmiernil Hitler až vtedy, keď už dúfal, že po roku 1922 získa podporu od Henryho Forda a ďalších antisemitských amerických darcov. Veta „Keby [Woodrow] Wilson nebol podvádzal, nebol by sa stal v Amerike prezidentom“ bola v zbierke jeho prejavov nacistickej strany z roku 1923 upravená na „v demokracii“ a o desať rokov neskôr bola táto veta úplne vynechaná.

Z jeho súkromných úvah a neformálnych rozhovorov však vieme, že Hitler v súkromí hovoril o Američanoch ako o technologicky vyspelej, ale rasovo degenerovanej zmesi ľudí. Len čo by ovládol zvyšok sveta, nepochybne by obrátil svoju pomstychtivú pozornosť na Spojené štáty, ktoré podľa neho v novembri 1918 Nemecko ponížili.

V decembri 1941, krátko po tom, čo Hitler vyhlásil vojnu Spojeným štátom, riaditeľ ríšskej kancelárie Adam Wrede, vedúci oddelenia zahraničnej tlače nacistickej strany, informoval Ursa Schwarza, zahraničného redaktora Neue Zürcher Zeitung, o oficiálnych, ale prísne tajných plánoch strany týkajúcich sa amerického kontinentu.

„Po dobytí Ameriky,“ vyhlásil, „bude treba doviezť naspäť germánske obyvateľstvo britského, škandinávskeho a nemeckého pôvodu, aby osídlili ázijské nížiny. Obyvateľstvo ‚nižšej rasy‘ – ako sú černosi, Indiáni, Slovania atď. – by zostalo. Po presune celého amerického priemyslu do Európy by tam vyrábali suroviny potrebné pre Nemecko.“

Je otázne, či by sa takýto plán dal vôbec realizovať, ale nepriateľstvo nacistov voči Spojeným štátom bolo určite veľmi vyhrotené, čo robí ich obhajobu v niektorých radikálnejších oblastiach MAGA-landu (a bohužiaľ teraz aj v niektorých akademických kruhoch) ešte viac výnimočnou a hodnou odsúdenia.

Predpoklady sústreďujúce sa proti NATO a stojace za veľkou časťou tohto revizionizmu sú zjavné a niekedy až explicitné. „Môžeme sa poučiť z príkladu America First (Amerika na prvom mieste),“ píše McMeekin o izolacionistickej organizácii Charlesa Lindbergha, ktorá sa postavila proti vstupu Spojených štátov do druhej svetovej vojny, „a klásť dnes otázky o bezpečnostných záväzkoch NATO a USA v zahraničí, ktoré by nás mohli vtiahnuť do vojny.“ Skutočnosť, že NATO chráni mier medzi veľmocami už viac ako 80 rokov, sa zdá bezvýznamná.

Winston Churchill mal svoje nedostatky a robil chyby ako každý štátnik, ktorý bol na vrchole politiky dve tretiny storočia. Rozhodnutie Churchilla bojovať proti Adolfovi Hitlerovi však nebolo žiadnou strategickou chybou, ale najlepším rozhodnutím, aké kedy urobil, za čo mu všetci dlhujeme vďaku za svoju slobodu.

Pôvodný text: Churchill Misrepresented, uverejnené v spolupráci s Law & Liberty, preložila Daniela Richards.