Trumpov zajatec Ako sa dostal k moci venezuelský diktátor Nicolás Maduro a kto ho môže nahradiť

Spojené štáty v noci z piatka na sobotu vykonali vojenskú operáciu vo Venezuele, počas ktorej zatkli venezuelského „prezidenta“ Nicolása Madura a jeho manželku Ciliu Flores.

Pár zaistili špeciálne jednotky Delta Force a oboch následne odviezli na loď USS Iwo Jima, ktorá ich dopravila do New Yorku. Keďže na vojenskú intervenciu vo Venezuele neexistuje žiaden legálny dôvod, možno zatknutie mocipána v Caracase bez preháňania označiť za únos.

Spojené štáty chcú venezuelského diktátora postaviť pred súd za jeho údajné zapojenie do pašovania drog, z ktorého je od roku 2020 obvinený pred newyorským súdom.

Údajný drogový kartel, ktorý tvoria dôstojníci venezuelskej armády a vysokí politici, nazývajú podľa emblému slnka na venezuelských armádnych uniformách Cártel de los Soles.

Mladý komunista

Ale kto je Nicolás Maduro a ako sa dokázal vrcholne nepopulárny socialista udržať pri moci viac než jedno desaťročie?

Neskorší prezident sa narodil 23. novembra 1962 v Caracase v skromných pomeroch. Nedokončil strednú školu a zamestnal sa ako šofér autobusu v mestskom podniku v Caracase. Tam sa začal angažovať v ľavicovej politike a založil nelegálne odbory.

Ako 24-ročný Maduro na jeden rok odišiel na Kubu, kde navštevoval Národnú školu kádrov Julia Antonia Mellu, ktorá patrila tamojšiemu Zväzu mladých komunistov.

Po návrate do Venezuely sa stal prívržencom Huga Cháveza, populárneho ľavicového dôstojníka, ktorý sa po neúspešnom pokuse o vojenský prevrat v roku 1992 ocitol vo väzení. Maduro kampaňoval za jeho prepustenie a v roku 1998 sa dočkal úspechu: prepustený Chávez vyhral prezidentské voľby.

Chávezova revolúcia

Hugo Chávez po svojom víťazstve vyhlásil „bolivariánsku revolúciu“, nazvanú po juhoamerickom hrdinovi 19. storočia Simónovi Bolívarovi, ktorá mala za cieľ vytvoriť národnosocialistický štát.

Chávezov toxický mix socialistického a národného populizmu slávil medzi chudobnými Venezuelčanmi spočiatku úspech a vďaka rastúcim príjmom z ropy sa nakrátko zdalo, že jeho politika naozaj môže byť úspešná. Chudoba v krajine klesala a charizmatický Chávez autenticky získal srdcia mnohých Venezuelčanov, najmä z chudobnejších vrstiev.

Maduro v tom čase stúpal po kariérnom rebríčku. Najprv sa v roku 1998 stal poslancom, v roku 2005 predsedom parlamentu a následne dokonca ministrom zahraničných vecí. Neskorší prezident už vtedy razil ostro protizápadnú líniu a podporoval rozvoj vzťahov s Kaddáfiho Líbyou, Asadovou Sýriou a separatistickými pseudoštátmi Abcházskom a Južným Osetskom na Kaukaze.

Chávezov socializmus s pučistickou tvárou sa však pomerne rýchlo vyvíjal cestou, aká je pre socialistické režimy charakteristická. Už v roku 2012, dávno pred zavedením sankcií, Venezuelčania hlásili nedostatok potravín či toaletného papiera.

„Napríklad kontrolovaná cena 500 gramov kávy je 358 bolívarov. Cena na čiernom trhu je 2000 bolívarov. A pri dnešnom výmennom kurze možno 1100 Bs k americkému doláru je to nejakých 1,80 USD. Pri pohľade na veľkoobchodnú cenu kávových zŕn okolo 1,20 dolára za libru (jedna libra nie je pol kila, ale sú dosť blízko) to vyzerá asi správne. Je potrebné urobiť nejaké praženie, trochu balenia, nejaký transport a tak ďalej. Štát môže trvať na tom, že cena kávových zŕn je alebo by mala byť 30 centov za pol kila, ale trh to vie lepšie: cena kávy je v skutočnosti len cenou kávy,“ opisoval situáciu ešte v roku 2016 magazín Forbes.

Na vine neboli len absurdné štátne regulácie cien, ale aj bujará sociálna politika. Chávezov režim prejedol ohromné zisky z ropy do takej miery, že nedokázal rozvíjať nové ropné polia, a schopných technokratov v petrochemickom priemysle nahradil lojálnymi, ale neschopnými straníkmi. Úpadok pokračoval aj za Madura. Z viac než 3,2 milióna barelov ročne, ktoré Venezuela vyťažila ešte v roku 2008, sa produkcia prepadla na menej než 0,7 milióna v roku 2020.

Bez lídra

Napriek rastúcim hospodárskym ťažkostiam Chávez zostával populárny. Ale aj jeho šťastena sa končila: v roku 2013 nečakane oznámil, že trpí rakovinou, a krátko nato zomrel.

Funkciu po ňom prevzal práve Nicolás Maduro, ktorý sa len rok predtým stal viceprezidentom. Zlé hlasy už vtedy tvrdili, že bývalý šofér autobusu za svoju pozíciu vďačil nielen skutočnosti, že ho Chávez považoval za bezvýhradne lojálneho, ale aj tomu, že by Cháveza nebol dokázal ohroziť, ani keby bol chcel.

Napriek tomu Maduro prekvapil a svoje prvé prezidentské voľby vyhral. Ale zatiaľ čo Madurovo víťazstvo v prvých voľbách v roku 2013 bolo prekvapivé, no ešte stále nie jednoznačne sfalšované, opätovné „víťazstvá“ boli takými jasnými podvodmi, že ich nielen Spojené štáty, ale aj európske krajiny odmietli uznať.

Podľa oficiálnych výsledkov volieb z júla 2024 Maduro údajne získal 51,2 percenta hlasov, čím by bol vyhral jednokolové voľby. Nezávislé prieskumy pritom pred voľbami ukazovali, že Maduro môže počítať s menej než 30 percentami hlasov. Aj exit poll ukazoval víťazstvo opozičného kandidáta so ziskom 65 k 31 percentám hlasov.

To, ako diletantsky boli voľby sfalšované, si pritom pozorovatelia všimli už krátko po nich. Podiel hlasov, ktoré údajne získali Maduro a González, zodpovedá presne 51,20000 percenta, respektíve 44,20000 percenta hlasov. Ostatní kandidáti vraj získali 4,60000 percenta hlasov – opäť s presnosťou piatich miest za desatinnou čiarkou.

Po ďalších sfalšovaných voľbáchAko socializmus zruinoval najbohatšiu krajinu Južnej Ameriky a prečo sa Venezuela nevie zbaviť šoféra

Christian Heitmann

Cesta do diktatúry

Počas Madurovej vlády sa začínajúca sa hospodárska kríza ďalej stupňovala. V roku 2016 inflácia dosiahla 800 percent a Venezuela – krajina s najväčšími ložiskami ropy na svete – musela dovážať benzín z Iránu.

Maduro nedostatok popularity kompenzoval čoraz brutálnejším útlakom svojich kritikov a politických rivalov.

Keď v roku 2015 opozícia vyhrala parlamentné voľby v pomere 56 k 41, prezident dal parlament rozpustiť a nahradiť novým ústavným zhromaždením.

Venezuelská generálna prokuratúra nad excesmi madurovcov dlho privierala oči, až keď obrnené vozidlo vošlo do davu a zrazilo niekoľkých demonštrantov, čo bolo zdokumentované aj na videu, začala vyšetrovanie. Veľmi však nepokročilo – súdy nariadili zastavenie konania, keďže stíhanie „porušovalo ľudské práva vodiča obrneného vozidla“.

Piateho augusta 2017 o tretej v noci polícia vtrhla na generálnu prokuratúru, generálna prokurátorka Lucia Ortega musela v prezlečení ujsť z krajiny. Následne predložila dokumenty, ktoré preukazovali viac než 8-tisíc vrážd spáchaných silovými zložkami a prorežimnými bandami len do roku 2017.

Na porovnanie, počet zabitých Pinochetovým režimom v Čile sa podľa dnešných odhadov pohybuje okolo 3200.

V dôsledku hospodárskeho úpadku a politického útlaku krajinu počas jeho vlády opustilo asi osem miliónov z jej pôvodne 35 miliónov obyvateľov a podvýživa spôsobená nedostatkom potravín v krajine získala cynický názov „Madurova diéta“.

Maduro sa vyhováral na americké sankcie, ale sankcie krízu na jej vrchole vyostrili, rozhodne ju nespôsobili. Kríza sa totiž začala dávno predtým, než sankcie postihli venezuelskú ekonomiku. USA síce už po násilnej reakcii na protesty v roku 2014 zaviedli prvé sankcie proti individuálnym politikom a členom silových zložiek, na ekonomiku to však nemalo vplyv.

Až keď v roku 2018 Madurov režim sfalšoval voľby, aby zostal pri moci, USA pristúpili k politike maximálneho nátlaku a v januári 2019 zaviedli masívne ekonomické sankcie.

Od tejto politiky napokon Bidenova administratíva ustúpila výmenou za prísľub slobodných a férových volieb, ten však Maduro v roku 2024 porušil.

Venezuelčania v Čile sa radujú z pádu Nicolása Madura. Foto: TASR via AP Photo, Esteban Felix

Vzostup revanšizmu

V snahe zastaviť prepad popularity sa Maduro v posledných rokoch svojho úradovania pokúsil staviť na nacionalistickú kartu a volať do boja proti „imperialistom“.

Na mysli však pritom nemal Washington ani Moskvu, ale v prvom rade susednú Guyanu – bývalú britskú kolóniu s menej než miliónom obyvateľov, ktorá pred svojím pobrežím našla veľké ložiská ropy.

Maduro sa pokúsil získať kontrolu nad týmito surovinami a obnovil starý spor medzi Venezuelou a Guyanou o územie Esequibo, ktoré arbitráž v roku 1899 prisúdila Guyane.

Venezuela túto arbitráž spochybňovala už od roku 1962, ale Maduro takmer zabudnutý spor oživil a v decembri 2023 usporiadal referendum, v ktorom vraj väčšina občanov potvrdila jeho odmietanie arbitráže a jurisdikcie Medzinárodného súdneho dvora.

Druhý Noriega?

Zatknutie Nicolása Madura sa udialo 3. januára 2026, teda presne na 36. výročie zatknutia diktátora Panamy Manuela Noriegu. Podobnosti s prípadom Noriega sa tu však nekončia.

Podobne ako v prípade Madura, aj Noriegu Spojené štáty vinili z pašovania drog – aj keď v prípade Noriegu nik neveril, že by tieto obvinenia neboli bývali pravdivé. Noriegovo prepojenie na pašerákov drog bolo dobre zdokumentované a s koncom studenej vojny Američania nemali dôvod v prípade bývalého spojenca dlhšie privierať oči.

Už predtým vzťahy medzi Panama City a Washingtonom výrazne ochladli, keď dal Noriega v roku 1985 brutálne zavraždiť lídra opozície Huga Spadaforu. Atraktívnemu opozičníkovi tajná služba po niekoľkohodinovom mučení pomaly odrezala hlavu, čo výrazne poškodilo Noriegovo renomé, a vzťahy nadobro poklesli na bod mrazu, keď diktátor v roku 1989 anuloval voľby.

Spojené štáty Noriegu dolapili po tom, ako sa 11 dní skrýval na nunciatúre Vatikánu. V USA bol odsúdený na 40 rokov väzenia, z ktorých si odsedel 17 rokov.

Nová karibská krízaTrump vyhlásil, že Amerika je v ozbrojenom konflikte s kartelmi, v štyroch incidentoch hlásia 21 zabitých

Christian Heitmann

Kto príde po Madurovi?

S pádom Madura sa otvára otázka, kto by diktátora dokázal nahradiť. Aspoň dočasne ho nahradí jeho viceprezidentka Delcy Rodríguez. O tom, že by Rodríguez nadlho obsadila pozíciu svojho šéfa, možno však vážne pochybovať, keďže Trump chce zabrániť tomu, aby moc vo Venezuele prevzali „zlí ľudia“ zo starého režimu.

Prirodzenou líderkou by sa v čase mocenského vákua mohla zdať líderka venezuelskej opozície Corina Machado. Tá len prednedávnom získala Nobelovu cenu za mier a viackrát len o chlp unikla zatknutiu socialistickým režimom.

Americký prezident však nejaví záujem odovzdať jej Venezuelu, ktorú chce najskôr spravovať sám. „Chýba jej rešpekt v krajine,“ vyhlásil Donald Trump o nobelistke.

Do ringu sa tak môžu hlásiť ďalší kandidáti.