Všimli ste si? Vládnu ženy

Všimli ste si? Vládnu ženy

Foto: Rikard Eloffson/flickr.com

Pozrite sa okolo, nikdy nebolo viac žien na vrcholových postoch.

Angela Merkel v Nemecku, Theresa May v Británii, Beata Szydlo v Poľsku, Dalia Grybauskaitė v Litve, Kersti Kaljulaid v Estónsku,  Erna Solberg v Nórsku, Kolinda Grabar-Kitarovič v Chorvátsku – a to menujem len európske premiérky a prezidentky, keby sme spočítali aj predsedkyne parlamentov či ústavných súdov či dokonca kráľovné, mien by bolo podstatne viac. Rovnako treba brať do úvahy, že v Amerike možno v utorok vyhrá voľby Hillary Clinton, v Brazílii bola pred dvomi mesiacmi odvolaná Dilma Rousseff, v Južnej Kórei je prezidentkou Park Geun-hye, ktorá nemá k odvolaniu alebo rezignácii ďaleko, zabudnúť by sme nemali ani na prvú škótsku ministerku (škótsku "premiérku")  Nicolu Sturgeon a celkom určite ani populárnu Marine Le Pen vo Francúzsku. Najmä v Európe a na Západe nebolo nikdy viac žien vo vrcholových pozíciách. Nielen v politike, ale aj v biznise a vo verejných funkciách vôbec. Dávny sen politických sufražetiek a feministiek sa naplnil.

Napokon, svoje o tom vieme aj doma, mali sme premiérku Radičovú, viacero ministeriek a z parlamentu občas počuť niektoré ženy viac, než by si človek želal.  Neviem sa rozhodnúť, či napísať skôr meno Natálie Grausovej alebo Lucie Ďuriš Nicholsonovej, tak napíšem radšej obidve.

Ale splnilo sa aj to, čo mali ženy do politiky priniesť?

Netreba citovať feministické autorky (alebo autorov), aby sme mohli konštatovať, že ženy sa nielen politicky emancipovali, ale dosiahli reálnu politickú moc, čo bol veky pestovaný feministický sen, a zároveň prostriedok na zjednanie historickej nápravy. Spoločnosť bola, tvrdí teória, založená na ovládaní a diskriminácii, ergo problém bol primárne politický.

Nie, nečakajte prechod k irónii. Namieste je realizmus. Ženy-političky totiž spochybnili feminizmus lepšie, ako mnohí ich kritici.

Nemecká kancelárka Angela Merkel a poľská premiérka Beata Szydlo, dve čelné ženské političky. Foto: TASR/AP

Zabudnite na šľachetné romantizujúce a utopické očakávania, ktoré sa dotýkali nahradenia mužského útlaku novými hodnotami, prirodzenú maskulínnu agresivitu ženskou vyváženou asertivitou, inštinkty mal nahradiť rozum a podobne. Pozrite sa na realitu, tá je silnejšia.

Marine Le Penová vie byť od kosti radikálna a žiadať vystúpenie z EÚ aj keď má len hmlisté predstavy, čo by to pre Francúzsko a Európu znamenalo. Dilma Rousseff ukázala, že korupcia nesúvisí ani s pohlavím, ani s rodom, Hillary Clinton vám povie len to, čo jej ukáže prieskum verejnej mienky, výnimkou tvoria iba záujmy jej rodinnej nadácie, tam prieskumy nepotrebuje. Beata Szydlová je na čele vlády, ktorá dosť neortodoxne a autoritársky rieši zmenu mocenských pomerov na ústavnom súde, Theresa May testuje hranice mäkkej segregácie voči cudzincom v Británii, Nicola Sturgeon je nacionalistka, ktorá má plné ústa stále ďalších slov a požiadaviek, a tak ďalej. Iste nájdete aj solídnosť, rešpekt, celkom iste vkus. Rovnako ako nevýraznosť, oportunizmus, karierizmus a neskrývaný nevkus. Angela Merkel zastávala v svojej politickej kariére také rôznorodé a navzájom rozporné pozície, že na ich prekrytie potrebuje nie jednu, dve, ale minimálne tri ideologické doktríny.

Prepytujem, ale staručký mýtus sa mýlil, najmä v tom, aký význam prikladal dobytiu politickej moci ženami.

Iste, feminizmus sa časom menil, najskôr bol viac hegeliánsky, potom kamufloval vlastný pseudo-marxizmus, namiesto sociálnej triedy postavil rod a v mene bezpohlavnej a neskôr pluralitne-sexuálnej rovnosti vyhlásil boj spoločnosti.  Ale stále bolo začo bojovať.

Darí sa ženám v politike na tomto fronte?

Zmiešane. Niektoré (Hillary Clinton) si vedia predstaviť v podstate nekonečné pokračovanie revolúcie, iné sa jej urputne bránia (Beata Szydlo), niektoré hľadajú pomyselný stred (Angela Merkel), iné kalkulujú ako získať pár bodov navyše bez toho, aby došlo k strate na opačnom konci (Marine Le Pen).

Miesto, kde vidieť čoraz väčší triumf žien nad mužmi, ak už máme uplatniť túto optiku, je vyššie vzdelanie a viaceré kvalifikované profesie. Ženám trendy prajú, mužom doba nepraje. Ale pozor, netreba za tým hľadať veľkú konšpiráciu, ide o dôsledok kolapsu mnohých priemyselných odvetví, nárast významu služieb a tiež zmenené postavenie vysokoškolského štúdia. Niežeby na to ženy v politike nemali vplyv, Margaret Thatcherová aj Angela Merkelová to významne ovplyvnili, ale motív celkom určite nemal nič spoločné s feminizmom.

Britská premiérka Theresa May a chorvátska prezidentka Kolinda Grabarová-Kitarovičová. Foto: TASR/AP

Ženám v politike a feministkám niečo predsa len vytýkam - nedostatok feminizmu. Prekvapuje ma, ako málo z nich sa venuje utrpeniu žien v moslimských krajinách. Nemyslím, že majú vyhlásiť intifádu, ale keď človek vidí utrpenie moslimských žien, násilie v polygamných vzťahoch, alebo koľko žien na Západe konvertuje na islam, chýba mi systematickejšia reakcia. Autoriek ako sú Ayaan Hirsí Alí alebo Julie Bindel, je prekvapivo málo.

Aby som vás zbytočne nezdržoval, mám pocit, že feminizmus úspech žien v politike neprežije. Vlastne je už vnútorne vyčerpaný a dýcha z posledného. Nevidieť to až tak v politike, skôr v jeho ideologickom zázemí - v kultúre, najmä v literatúre. Nič to však nemení na tom, že spoločnosť sa za uplynulé dekády naozaj zmenila. Hlboko. Feminizmus v tom zohral  rolu, ale k mocenskej zmene došlo najskôr v spoločnosti. Politika zmenené hodnoty "len" postupne akceptovala. Reálnym ideologickým motívom v pozadí však nebol až tak feminizmus, ale skôr liberalizmus a dogma autonómie jednotlivca. Rozvody aj potraty majú napokon viac zástancov medzi mužmi, ako ženami.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo