Smerovanie SaS | Gröhling ide stranu zaradiť medzi európskych ľudovcov. Hrá to na novú SDKÚ?

Bola to správa, ktorá prebehla médiami takmer bez povšimnutia. Pritom zaujímavým spôsobom naznačuje, kam sa bude uberať politika jednej slovenskej opozičnej parlamentnej strany.

Predseda SaS Branislav Gröhling poskytol minulý týždeň interview Denníku N a okrem iného v ňom ohlásil zaujímavý posun v európskej politike svojej strany, ktorý sa má uskutočniť v roku 2026.

„SaS dá jasný signál v zahraničnej politike,“ avizuje Gröhling v rozhovore. „Mojou ambíciou, i keď nemáme europoslanca, je, aby sme prešli z frakcie ECR do frakcie EPP (Európska ľudová strana), lebo si myslím, že tam máme bližšie.“

Od euroskeptikov do európskeho mainstreamu

Len pre kontext, v čase, keď bol predsedom Richard Sulík, strana SaS v rámci Európskeho parlamentu patrila k frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR). Patrí sem aj česká ODS, poľské Právo a spravodlivosť či Bratia Talianska tamojšej premiérky Giorgie Meloniovej. Pred brexitom aj britská Konzervatívna strana.

Naproti tomu Európska ľudová strana (EPP) združuje kresťanskodemokratické a ľudové strany ako nemecká CDU a CSU, rakúska ÖVP, francúzski Republikáni, španielska Partido Popular či súčasná vládna poľská Občianska platforma premiéra Donalda Tuska. V Česku sú členmi KDU a TOP 09. Na Slovensku KDH, hnutie Slovensko Igora Matoviča, Demokrati a maďarská Aliancia.

Kým o stranách EPP sa hovorí ako o „stredopravých“ (centre-right), strany ECR sú niekedy označované ako „hard right“ (tvrdá pravica), čo ich má odlíšiť od „krajnej pravice“ (far right). Táto klasifikácia je dôležitá, lebo v poslednom období existuje na ľavej strane politického spektra tendencia označovať za „krajnú pravicu“ pomaly každého napravo od Mao Ce-tunga...

V každom prípade, ECR má v porovnaní s Európskou ľudovou stranou (EPP) viac euroskeptický profil. Kým konzervatívci a reformisti sú na pôde Európskeho parlamentu v „opozícii“, ľudovci sú akoby súčasťou „koalície“ spolu s eurosocialistami.

Sú európskym hlavným prúdom. K ľudovcom (a nemeckej CDU) patrí aj súčasná predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová.

Hľadanie vlastného miesta

SaS o prestupe z ECR do EPP uvažovala už za predchádzajúceho predsedu. V máji 2024 Richard Sulík označil odchod k ľudovcom za možnosť, ak by ECR prijala medzi seba europoslancov zo strany Fidesz maďarského premiéra Viktora Orbána.

O pár dní neskôr sa však uskutočnili voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých SaS dosiahla len 4,92 percenta. V súčasnosti v tomto telese teda nemá zástupcu. No ani Fidesz sa nestal súčasťou ECR, takže táto zámienka nevyzerá aktuálne.

Na tomto mieste si čitateľ môže položiť otázku, prečo SaS ako liberálnu stranu nechce Branislav Gröhling zaradiť do Renew Europe, ktorá liberálne európske strany združuje. Túto otázku dostal aj v Denníku N. Odpovedal na ňu tým, že chce SaS budovať ako stranu „umiernených liberálov a umiernených konzervatívcov“.

No orientácia na európskych ľudovcov dáva zrejme Gröhlingovi zmysel aj z iného dôvodu. Je možné, že euroskeptická ECR príliš pripomína éru Richarda Sulíka, od ktorej sa súčasný predseda chce odstrihnúť. Na druhej strane, vstupom do Renew Europe, kde je tiež Progresívne Slovensko, by Gröhling nahrával interpretácii, že v jeho strane teraz vládne progresívne krídlo.

Lenže SaS sa potrebuje trochu vymedziť aj voči PS, inak by so šimečkovcami mohla rovno splynúť.

Fantómové bolesti

Nová SaS sa netají tým, že si chce nájsť vlastný priestor ako strana, ktorá spája „umiernených liberálov a umiernených konzervatívcov“. Ak vám to pripomína étos, ktorým kedysi zdôvodňovala svoju existenciu Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ), nie ste ďaleko od pravdy.

Po niekdajšej strane Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša zostala na slovenskej politickej scéne diera. Pociťujú to aj mnohí jej bývalí voliči. Možno sa dá hovoriť až o „fantómových bolestiach“.

Kedysi sa tento priestor snažili vyplniť projekty ako NOVA Daniela Lipšica či Sieť Radoslava Procházku. No aj pre súčasné opozičné strany je výzvou hrať sa na niečo ako „novú SDKÚ“ (akurát bez jej káuz).

PS je najsilnejšia opozičná strana, ktorá v prieskumoch predbieha aj Smer, no šimečkovci vedia, že len časť ich voličov sú tvrdí fanúšikovia progresívnej ľavice. Väčšina ich chce voliť, lebo sú najsilnejšou alternatívou voči Smeru Roberta Fica. Osvojením si stredovo pôsobiacich osobností ako Ľudovít Ódor, Ivan Korčok či Jaroslav Spišiak chce PS vzbudiť dojem, že je „novou SDKÚ“, nie iba progresívnou sektou.

„Novou SDKÚ“ by radi boli aj Demokrati. A samozrejme aj SaS, kde úlohu konzervatívneho korenia zohrajú najmä Alojz Hlina a Martina Bajo Holečková.

Euroskepticizmus nebol samoúčelný

Avizovaný prestup z ECR k EPP má však aj ďalšie rozmery. Zaujímavé napríklad je, že Branislav Gröhling chce svoju stranu dostať do zoskupenia, ku ktorému patrí aj hnutie Slovensko, no proti jeho predsedovi Igorovi Matovičovi sa líder SaS naďalej vymedzuje.

Európski ľudovci pritom na Slovensku čelia akoby zakliatiu. V iných štátoch sú členmi tohto klubu najsilnejšie strany s dlhou tradíciou hegemóna národnej politickej scény. U nás sú momentálne dvaja zo štyroch členov (Demokrati a Aliancia) mimo parlamentu. KDH bolo mimo Národnej rady dve volebné obdobia. SDKÚ, ktorá bola tiež kedysi členom EPP, zmizla z politickej mapy.

Ďalšia vec je európska politika SaS, ktorá teraz bude zrejme oveľa konformnejšia voči trendom prichádzajúcim z Bruselu. Minulý mesiac napríklad SaS oznámila, že by do Ústavy SR chcela zakotviť jednak členstvo Slovenska v EÚ a NATO, jednak prednosť práva EÚ pred zákonmi SR. Za čias Richarda Sulíka by SaS najmä posledný bod označila za „eurohujerstvo“.

Pritom euroskepticizmus bývalého predsedu nebol samoúčelný. Richard Sulík si ako ekonóm a klasický liberál uvedomoval, že ohrozenia ekonomickej i politickej slobody, a tým aj prosperity občanov, neprichádzajú len od slovenskej vlády v Bratislave, ale čoraz viac aj z európskej úrovne, ktorej rozhodovacie procesy sú pre bežného občana menej transparentné a vzdialenejšie než politika na národnej úrovni.

Ak SaS pod Branislavom Gröhlingom na tento rozmer svojej politiky rezignuje, zbytočne vyprázdni terén extrému.