Slováci priniesli aj list Silvestra Krčméryho | Keď sa ľudské práva stali hlavnou témou. Kontrolná schôdzka KBSE v Madride 1980 – 1983

V lete tohto roka rezonovalo v spoločnosti 50. výročie od podpísania Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách. Právom. V čase studenej vojny predstavovalo vyvrcholenie politiky détente a zároveň vytvorilo bezpečnostnú štruktúru európskeho kontinentu na dlhé desaťročia, v mnohom dodnes.

Helsinki sa stali míľnikom budúcej európskej bezpečnosti a spolupráce aj preto, že v rámci dohôd tematizovali v tzv. treťom koši aj otázku ľudských práv, ako aj otázky súvisiace s kultúrnou výmenou, hospodárskou spoluprácou či uvoľnením cestovania. V danom čase boli tieto témy citlivé z pohľadu komunistických režimov v štátoch za železnou oponou.

Takéto ukotvenie ľudskoprávnej agendy, jej postavenie na rovnakú úroveň, akú mala otázka bezpečnosti, bolo skutočne mimoriadnym počinom. Pred Helsinkami také vážne medzinárodné dohody podobné záväzky neobsahovali.

Ďalšou priam revolučnou novinkou Helsínk bolo aj ustanovenie kontrolných schôdzok, na ktorých mali signatárske štáty diskutovať o plnení záverečného aktu. Prvé takéto stretnutie sa konalo v hlavnom meste vtedajšej Juhoslávie Belehrade v roku 1977. K ďalšiemu stretnutiu prišlo v novembri 1980 v Madride.

„Ochladenie“ vzťahov v studenej vojne

Konalo sa už v celkom inej medzinárodnej atmosfére, v akej prebiehal slávnostný podpis historických dohôd v Helsinkách v lete 1975 či predchádzajúca kontrolná konferencia v Belehrade. Politiku zmiernenia nahradila na prelome 70. a 80. rokov vo vzťahoch medzi komunistickým Východom a demokratickým Západom fáza zostreného napätia.

Tá sa prejavila sovietskou inváziou do Afganistanu v decembri 1979 či situáciou v Poľsku, kde vzostup hnutia Solidarita ukončilo až nastolenie stanného práva v decembri 1981. Západ pre zmenu uplatňoval voči štátom sovietskeho bloku rozsiahle obchodné embargá. Týkali sa najmä moderných technológií, ale napokon sa preniesli aj do oblasti kultúry či športu – čo vyústilo v bojkot letných olympijských hier v Moskve v roku 1980.

V USA navyše vyhral prezidentské voľby Ronald Reagan, ktorý do svojej politiky rýchlo dostal razantný antikomunistický postoj potvrdený zostrením kurzu proti Sovietskemu zväzu. Niektoré krajiny ako Veľká Británia dokonca spochybňovali, či v danej medzinárodnej situácii má vôbec konferencia v Madride zmysel.

Napriek napätiu medzi veľmocami k plánovanej madridskej schôdzke predsa len prišlo, rokovania sa začali 11. novembra 1980. Vo svojom úvodnom príhovore španielsky ministerský predseda zdôraznil, že už samotné konanie schôdzky je pozitívom, pretože ukazuje „vôľu k dialógu“. Po ňom mali priestor vedúci delegácií zúčastnených štátov – najčastejšie na úrovni ministrov zahraničných vecí alebo ich zástupcov. To bol aj prípad Československa, ktorého delegáciu viedol prvý námestník ministra zahraničných vecí Jaroslav Knížka.

Ako to bolo v ére studenej vojny „bežné“, oba bloky mali prioritu v rozdielnych agendách. Socialistické štáty videli ako hlavnú otázku odzbrojovanie a zvolanie konferencie o vojenských otázkach v Európe, menší dôraz potom kládli na otázky prehlbovania hospodárskej a vedecko-technickej spolupráce – čomu sa vzhľadom na stav ich ekonomík a technologického zaostávania sotva možno čudovať. Západné štáty na čele s USA venovali viac pozornosti otázkam dodržiavania ľudských práv a náboženských slobôd.

50 rokov od prelomovej konferencieHelsinki. Dohody, ktoré pohli dejinami

Peter Jašek

Vzhľadom na napätie medzi oboma blokmi sa očakávalo, že na schôdzke príde k viacerým konfrontáciám a výmene kritických stanovísk. Agenda rokovaní sa, ako bolo na kontrolných konferenciách zvykom, dotýkala troch okruhov – dodržiavania ustanovení prijatých v Helsinkách, nových návrhov na posilnenie vzájomnej spolupráce a prijatia záverečného dokumentu.

Na čom sa obe strany vzácne zhodli, bola skutočnosť, že helsinské princípy sa nedodržujú. Nesúlad medzi jednotlivými štátmi bol len v tom, ktoré z konkrétnych dohôd jednotlivé strany porušujú.

Argumentácia západných demokratických štátov sa zamerala na porušovania ľudských práv, ku ktorým v socialistických štátoch preukázateľne dochádzalo. Tematizovanie tejto otázky a následné diskusie považovali štáty Západu za víťazstvo, lebo sa im podarilo presadiť svoje vnímanie ľudských práv postavené na dodržiavaní občianskych práv a náboženskej slobody. Ako agendu však pripomínali aj slobodu pohybu, výmenu informácií a kultúrnu spoluprácu.

Socialistické štáty na čele so Sovietskym zväzom zasa obviňovali Západ z miešania sa do vnútorných záležitostí signatárskych štátov. Zameriavali sa aj na vojenské otázky spojené s témou odzbrojovania – v duchu známej propagandistickej tézy o socializme ako „tábore mieru“.

A tu zasa dosiahli svoje víťazstvo oni – podarilo sa im nielen presadiť formulácie o posilňovaní budovania dôvery, ale aj konkrétny záväzok pripraviť osobitné konferencie zamerané na bezpečnosť vo vojenských otázkach. Prvá takáto konferencia sa potom konala v roku 1984 v Štokholme.

Záverečný dokument s dôrazom na ľudské práva

Rokovania v Madride napokon trvali skoro tri roky. Nečudo, že boli zdĺhavé, neraz konfrontačné a prerastali do búrlivých výmen názorov. Aj preto, že sa riadili princípom ustanoveným v Helsinkách, že so znením záverečného dokumentu musí súhlasiť všetkých 35 štátov.

Napokon sa však po takmer troch rokoch podarilo nájsť priestor na prijatie spoločného záverečného dokumentu, ktorý obsahoval spoločné záväzky. Výsledok bol však skôr solídny než spektakulárny.

Viaceré z ustanovení záverečného dokumentu v zásade len kopírovali znenie záverečného aktu z Helsínk. Na niektoré z nich však bol kladený väčší dôraz.

Príkladom bola oblasť kultúrnej spolupráce, ktorú mali signatári podporovať šírením a zlepšením prístupu ku knihám, k filmom a ďalším kultúrnym dielam, ako aj vytváraním prostredia pre medzinárodnú komerčnú a nekomerčnú výmenu kultúrnych výstupov. Rovnako mali podporovať preklad, publikovanie a šírenie diel v oblasti literatúry a iných oblastiach kultúrnej činnosti.

Prijali sa však aj záväzky, o ktorých sa predtým veľmi nehovorilo. Týkali sa posilňovania spolupráce medzi masmédiami jednotlivých štátov a najmä medzi novinármi, ktorým sa malo uľahčiť cestovanie medzi štátmi prednostným vybavením ich žiadostí o príslušné dokumenty vrátane akreditácie.

Dôraz sa kládol aj na posilnenie vzdelávania mladej generácie a vzájomnej podpory výmenných pobytov pre študentov a pedagógov. Zaviazali sa tiež spolupracovať na otázkach súvisiacich s ochranou životného prostredia, ako aj na potláčaní medzinárodného terorizmu.

Z pohľadu ľudskoprávnej agendy bolo významné, že v dôsledku tlaku západných štátov sa v znení záverečného dokumentu podarilo presadiť formuláciu, že signatárske štáty „zdôrazňujú svoje odhodlanie rozvíjať svoje zákony a predpisy v oblasti občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a iných ľudských práv a základných slobôd; zdôrazňujú aj svoje odhodlanie zabezpečiť účinné uplatňovanie týchto práv a slobôd“.

Zároveň signatárske štáty v záverečnom vyhlásení uviedli, že „uznávajú všeobecný význam ľudských práv a základných slobôd, ktorých rešpektovanie je nevyhnutným faktorom mieru, spravodlivosti a prosperity, takých potrebných na zabezpečenie rozvoja priateľských vzťahov a vzájomnej spolupráce, ako aj spolupráce medzi všetkými štátmi“.

Dôležitou súčasťou záverečného dokumentu bola otázka náboženských slobôd. V tomto bode sa signatári zaviazali rešpektovať slobodu jednotlivcov v praktikovaní viery a „prijať opatrenia na účinné zabezpečenie tohto práva“.

V ďalšom bode sa signatárske štáty zaviazali rešpektovať práva národnostných menšín, rovnosti medzi mužom a ženou či práva robotníkov združovať sa v odboroch a ich práva na nezávislé pôsobenie.

Záverečné uznesenie bolo prijaté 9. septembra 1983. Jeho úspechom nepochybne bolo už to, že v čase eskalácie napätia studenej vojny sa všetky štáty zhodli na potrebe dodržiavať princípy schválené v záverečnom akte helsinskej konferencie v roku 1975, ako aj na potrebe organizovať ďalšie schôdzky.

Popri spomenutej konferencii v Štokholme v roku 1984, ktorá sa mala zaoberať otázkami budovania dôvery v otázkach vojenskej bezpečnosti, sa dohodli, že ďalšia kontrolná konferencia sa bude konať vo Viedni a začne sa v novembri 1986.

Pred 45 rokmi vznikla SolidaritaHnutie, ktoré otriaslo základmi komunistického režimu nielen v Poľsku

Peter Jašek

V Madride bolo vidieť aj Slovákov

Podobne ako na všetkých kontrolných konferenciách v rámci helsinského procesu, aj v Madride participovali predstavitelia slovenského exilu na Západe. Viditeľní boli najmä zástupcovia najväčšej organizácie slovenského politického exilu na Západe, Svetového kongresu Slovákov.

Tí v súvislosti s konferenciou pripravili a v Madride predložili memorandum o porušovaní ľudských práv na Slovensku (dokument je k dispozícii v edícii dokumentov Beáty Katrebovej Blehovej Svetový kongres Slovákov v dokumentoch. II. diel. Helsinský proces a ľudské práva, ktorú nedávno vydal ÚPN).

V memorande sa zameriavali na tematizovanie porušovania náboženských slobôd, zasahovanie režimu do slobody slova v literatúre a umení, zneužívanie psychiatrie na prenasledovanie názorových oponentov, ale aj na tému odnárodňovania Slovákov.

Porušovania ľudských práv dokumentovali na konkrétnych príkladoch, ako bol prípad jezuitu Oskara Formánka či protestný list jednej z vedúcich osobností tajnej cirkvi na Slovensku Silvestra Krčméryho ministrovi vnútra Štefanovi Lazarovi.

Delegáciu SKS na konferencii viedol Eugen Löbl, ekonóm, v tom čase podpredseda SKS pre medzinárodné vzťahy, známy verejnosti ako bývalý námestník ministra zahraničného obchodu na prelome 40. a 50. rokov a jeden zo súdených v procese s Rudolfom Slánským v roku 1952, v ktorom dostal doživotie. V 60. rokoch sa angažoval v reformnom procese a v dôsledku okupácie Československa vojskami štátov Varšavskej zmluvy emigroval na Západ, kde sa zapojil ako blízky spolupracovník Štefana Romana do činnosti Svetového kongresu Slovákov.

Jeho účasť sa spája so zaujímavou udalosťou, ktorá poukazuje na paradoxy moderných slovenských dejín. Počas rokovaní konferencie v Madride totiž Löbl spoznal medzi členmi československej delegácie jedného zo svedkov obžaloby v procese Slánský a spol., ktorý proti nemu v 50. rokoch svedčil... Udalosť sa medializovala a pre československú delegáciu znamenala medzinárodnú hanbu.

Nemenej významné bolo, že do delegácie USA pre madridskú konferenciu bola vymenovaná Američanka slovenského pôvodu Cecilia Sarocky, predsedníčka Ženskej slovenskej katolíckej jednoty v Pensylvánii.

Účasť Slovákov na tejto schôdzke mala svoj význam. Aj keď sa rokovania v Madride nikdy nestali také známe ako Helsinki 1975, boli veľmi dôležitým momentom v dejinách studenej vojny. Potvrdili totiž, že helsinský proces je napriek vzájomnému napätiu stále živý, dva znepriatelené tábory majú priestor na diskusiu a dokonca vedia nájsť aj zhodu – i keď s nemalými ťažkosťami.