Podporiť denník

Týždenný výber šéfredaktora Je fajn, že opozícia skúša niečo nové. Ale hneď sa ukázalo, že brzdou nie je len kazisvet Matovič

Martin Hanus

Komentár

Odoberať autora

Nezmeškajte žiaden článok.

Po nečakanom schválení novely ústavy, ktoré rozdelilo opozíciu a vyčlenilo Igora Matoviča, to vyzeralo na veľké víťazstvo Roberta Fica.

11 minút čítania 11 min

Vypočuť článok

Vyštudovaný germanista, svoj pracovný život začal ako učiteľ, až presedlal na novinárčinu. V rokoch 2002 až 2004 pracoval ako redaktor v týždenníku Domino fórum, v decembri 2004 stál pri zrode časopisu .týždeň, od roku 2008 do roku 2014 v ňom pôsobil ako zástupca šéfredaktora. Bol pri vzniku Postoja, od mája 2020 je jeho šéfredaktorom. Je ženatý, má tri deti, žije na Záhorí.

Ďalšie autorove články:

Milan Nič Aj po svojom študentskom proteste proti Vladimírovi Mináčovi som musel počúvať konšpirácie, že nás niekto zneužil a manipuloval

Šéf ÚPN Jerguš Sivoš Určite máme na to, aby sme vybudovali veľké Múzeum totality

Ficov mentálny únos Prečo treba 17. november špeciálne sláviť práve v roku 2025

Išlo však len o dočasný dojem.

Samozrejme, za normálnych okolností by strany ako PS a KDH stáli na opačných stranách barikády, ale tento štát už dlhšie nefunguje za normálnych okolností.

So Smerom a s jeho príveskami sa vládnuť nedá – ubližuje to krajine a každú opozičnú stranu z liberálno-konzervatívneho spektra, ktorá by si to chcela skúsiť, by to vygumovalo.

Štvorlístok PS, SaS, KDH a Demokrati je tak jedinou možnou alternatívou, aj keď veľmi nevábnou a nesmierne komplikovanou. Lepších kariet však niet.

Napokon aj novela ústavy ukázala, že lídri týchto strán si to uvedomujú. V KDH hneď začali hlásať, že po zacementovaní niektorých princípov sa im bude ľahšie vstupovať do vlády s liberálmi a progresívcami, len v následnom huriavku stanovisko predsedu KDH zaniklo.

A je faktom, že hoci mediálny progresívny tábor na dlhé dni ovládla emocionálna panika, vedenie Progresívneho Slovenska – až na vylúčenie spolupráce s Matovičom, čo už aj tak dlhšie plánovali – reagovalo vcelku racionálne.

Viacerí v PS boli znepokojení, pod aký tlak ich stavali početné komentáre v spriatelených médiách, ktoré konzervatívnych poslancov hlasujúcich za novelu vyčleňovali zo slušnej spoločnosti, priali im politický krach alebo ich rovno pričlenili k Ficovmu táboru.

Balvan konsolidácie a ideológie

V PS si našťastie zachovali chladnejšiu hlavu.

Zásluhou Michala Šimečku bolo aj stretnutie lídrov štyroch opozičných strán a štart novej programovej spolupráce.

V Postoji sme už viackrát skonštatovali, že tento typ spolupráce je to najlepšie, čo môže opozícia v danej konštelácii spoločne robiť.

Nerátať, koľko spoločných mítingov alebo tlačoviek dokáže usporiadať – okázalé deklarovanie jednoty pod krídlami opozičného hegemóna je síce v záujme PS, ale určite nie v záujme KDH, ktoré sa potrebuje jasne odlišovať od Smeru aj od PS, no ani SaS, ktorá bojuje o svoje miesto pod progresívnym slnkom.

Oveľa dôležitejšia je čerstvá dohoda opozičného štvorlístka, že jeho odborníci sa budú najbližšie mesiace rozprávať o verejných financiách, zdravotníctve, zahraničnej politike, decentralizácii či spravodlivosti.

Ak sa im podarí vo voľbách 2027 uspieť a dať dokopy väčšinu, budú stáť pred veľkými problémami, na ktoré sa treba dobre pripraviť.

Zahraničná politika je ešte najľahším sústom, tá sa dá zmeniť zo dňa na deň.

V Česku práve preberá Andrej Babiš vládu v situácii, keď rast HDP sa v poslednom kvartáli prekvapivo zrýchlil na 2,7 percenta, podobne sľubne vyzerajú prognózy na budúci rok, to všetko pri deficite verejných financií pod dve percentá.

Ficonomics prináša do najbližších dvoch rokov podstatne horšiu perspektívu: rast okolo jedného percenta s deficitom okolo piatich percent, a to napriek každoročným konsolidačným megabalíčkom.

Preto by sa mali experti týchto strán už teraz medzi sebou a mimo kamier rozprávať, čo s tým po roku 2027 spraviť, ako rýchlo znižovať deficit a pritom čo najmenej dusiť ekonomiku.

Pravidelné stretávanie desiatok ľudí z jednotlivých strán má aj psychologický význam: lepšie sa spoznať a pochopiť, budovať dôveru a sieť vzťahov, to všetko pomôže, keď sa začne ostré vládnutie a prídu nevyhnutné krízy.

Rovnako by mali na neformálnych fórach spolu hovoriť aj o témach, ktoré ich rozdeľujú, ale nová vláda k nim musí zaujať postoj. Ako ukázala aj anketa v Postoji, KDH a SaS si myslia o ETS 2 niečo celkom iné než progresívci a je zrejmé, že energetika, boj s emisiami, témy okolo Green Dealu a jeho dosahy na priemysel budú rozbušky.

Samozrejme, na povrchu budú najviac bublať symbolické témy kultúrnej vojny. Časť z nich síce uzemnila novela ústavy, ale práve progresívci čelia tlaku zvnútra, aby z hľadiska liberálnych spoločenských hodnôt konečne vybojovali niečo, čo sa nikdy nepodarilo SaS v ére Sulíka.

Aj preto Šimečka v piatok potvrdil, že PS bude pri tvorbe novej vlády trvať na zavedení registrovaných partnerstiev.

To je v poriadku, je samozrejmé, že PS sa tejto agendy nemôže vzdať.

Problém je však vo vnímaní reality. Vrcholní predstavitelia PS v zákulisí hovoria, že považujú za samozrejmosť, aby percentuálne oveľa slabšie KDH ustúpilo a spečatilo registrované partnerstvá vo vládnom programe.

Lenže ak je pár vecí, pri ktorých kresťanskí demokrati z princípu neustúpia, je to práve takáto agenda.

Skúsme si predstaviť, že pár dní či týždňov po porážke Fica a spol. sa rozhovory o novej koalícii zaseknú na tejto otázke a radikálnejšie krídlo PS bude nástojiť na tom, že bez registrovaných partnerstiev nová vláda nevznikne.

Preto má zmysel, aby sa v PS a KDH o tom neformálne rozprávali už teraz a v PS si podľa toho nastavili očakávania aj formulácie predvolebných sľubov.

Na druhej strane je už viac-menej isté, že progresívci do volieb nepôjdu s takým extrémnym hodnotovým programom ako v roku 2023, keď kapitolu o ľudských právach a rovnosti zverili tímu v zložení Lucia Plaváková, Ondrej Prostredník, Beáta Jurík a Zora Jaurová. Ako sme už vtedy napísali, výsledkom bol najradikálnejší ľavicový program od roku 1989 s požiadavkami typu zmena pohlavia na základe sebaurčenia.

V strane si dnes viacerí myslia, že táto časť programu bola chybou a aj úzke vedenie PS v istej miere chápe, že ak chcú vyhrať voľby a vládnuť v širokej koalícii, nemôžu mávať vlajkou hnutia transgender.

Napokon, k PS sa pridali aj ľudia ako Ivan Korčok či Ľudovít Ódor, ktorým sú témy radikálnej ľavice celkom cudzie a v skutočnosti si želajú, aby PS bolo niečím ako trochu liberálnejšou verziou starej modrej SDKÚ.

Lenže to ide proti progresivistickej DNA, čo ukázal aj tento týždeň.

Iba dva dni po tom, čo sa zo Šimečkovej iniciatívy dohodlo PS s KDH, SaS a Demokratmi na programových diskusiách, predstavili Plaváková, Prostredník a Jaurová uznesenie o zákaze zneužívania náboženstva na politické ciele. Netaja sa tým, že to predkladajú v súvislosti s „hanebnou novelou ústavy“, ktorá bola prejavom takéhoto zneužitia, a odvolávajú sa na princíp náboženskej neutrality zakotvenej v ústave.

Iste, uznesenie v tomto znení by nemalo žiaden dosah, aj keby ho parlament schválil (čo neschváli).

Celé je to podobná hlúposť, ako keby konzervatívci predložili do parlamentu uznesenie, ktorým by zakazovali zneužívanie ľudských práv na ideologické ciele s argumentom, že Slovenská republika sa podľa ústavy neviaže na žiadnu ideológiu.

Ale pre aktivistické jadro strany sú práve takéto uznesenia či rôzne transvízie zdrojom skutočnej politickej vášne.

Do volieb bude preto dôležité sledovať aj vnútorné procesy v Progresívnom Slovensku – či sa viac do stredu posunie nielen vonkajškovým imidžom, ale aj podobou nového programu či upratovaním na kandidátke.

Chyba s Matovičom

Týmto sa výpočet nástrah budúceho vládnutia nekončí.

Opozícia má pomerne slušnú šancu, aby ten druhý tábor – vládne strany plus Republika – prečíslila. Lenže je veľmi ťažké si predstaviť, že štvorlístok prečísli nielen Fica so satelitmi a s Republikou, ale ešte k tomu aj s Matovičom.

Takúto stratégiu si však nastavili v PS tým, že exOĽaNO nadobro vylúčili z akejkoľvek vládnej spolupráce.

Samozrejme, každý vie, že vládnuť s Matovičom je na hranici – a azda aj za hranicou – znesiteľnosti. Ako však pred časom povedal expremiér Dzurinda na margo Sulíkovho odchodu z vlády, bola to chyba, pretože v politike sa trpí a bolo treba si odtrpieť aj Matoviča.

Opäť platí: nie je to dobrá alternatíva, ale existuje lepšia?

Michal Šimečka sa dopustil kategorickým vylúčením Matoviča – po tom, čo už kategoricky vylúčil okrem Smeru, SNS, Republiky aj Hlas – možno pre seba samého až osudovej chyby.

Po prvé, už zo skúseností vieme, že Matovičovi vytesňovanie neubližuje, ale pôsobí naňho ako elixír. Po novom sa proti PS vymedzuje rovnako ako proti Smeru a celkom mu to funguje, keďže aj z hlbších dát vieme, že jeho typický volič je nielen veľmi antismerácky, ale aj antiprogresívny.

Po druhé, progresívci vychádzajú z kalkulu, že sanitárnym kordónom okolo Matoviča donútia časť jeho potenciálnych voličov pochopiť, že ak chcú úspešnú vládu proti Ficovi, nech volia kohokoľvek zo štvorlístka, len nie bývalé OĽaNO.

Lenže to je maximálne optimistický predpoklad.

Matovič má silné jadro – okolo piatich percent – na úrovni Hlasu či KDH. Ďalej má desaťtisíce rómskych hlasov, ktoré prieskumy nevedia zachytiť, on s nimi však pracuje a vo voľbách môžu znamenať plus jedno či dve percentá.

Okrem toho Matovič vie robiť kampane, vo voľbách do NR SR nemal nikdy menej ako osem percent.

A svoju dnešnú rolu jediného statočného proti smeráckym zlodejom a progresívnym ideológom si už patrične užíva s novou iskrou v oku.

Do volieb je možné všetko, aj zázraky, ale na tom sa nedá stavať stratégia.

Zatiaľ je oveľa pravdepodobnejšie, že Michal Šimečka vylúčením Matoviča skomplikoval nielen vznik alternatívy, ale aj vlastnú povolebnú pozíciu.

Ak PS vyhrá voľby, ale nová väčšina bude možná len s Matovičom, je nemysliteľné, že by progresívci odmietli spoločné vládnutie a žiadali predčasné voľby (kým nevyhrajú nad Ficom až bez Matoviča).

Naopak, Igor Matovič môže vrátiť Šimečkovi ostrakizáciu aj s úrokmi: ja vládu proti Ficovi veľmi rád podporím aj bez nároku na ministerskú funkciu, ale na jej čele nemôže stáť Michal Šimečka, ktorý ma predsa vylúčil z akejkoľvek spolupráce.

Samozrejme, nie je dôvod, aby opozičný štvorlístok priberal do otvorenej spolupráce hnutie Igora Matoviča. Ale ak to opoziční lídri myslia s alternatívou voči Ficovi vážne, nestačí veriť na fatamorgány, ale napríklad začať sa aspoň v zákulisí seriózne rozprávať aj s Matovičom a hŕstkou ľudí okolo neho. Čím neskôr s tým začnú, tým väčší ohňostroj im zneuznaný expremiér pripraví.