Čo dlhujeme ostatným Sú záväzky, ktoré máme, hoci sme ich explicitne nepodstúpili

Vo filme Druhá šanca (Cinderella Man) z roku 2005, ktorý rozpráva o živote boxera Jamesa J. Braddocka, sa nachádza dojemná scéna, keď sa Braddock, ktorý si predtým musel načas zobrať štátnu podporu, aby uživil rodinu, objaví na úrade práce, aby peniaze vrátil. Dostal ich, keď ich potreboval, a teraz ich chce vrátiť, aby ich mohol dostať niekto iný. Dnes je takmer nemožné predstaviť si čosi také. Vrátiť peniaze – aby boli pre iných?

John F. Kennedy vo svojom inauguračnom príhovore v roku 1961 povedal slávne slová: „Nepýtaj sa, čo môže tvoja zem urobiť pre teba. Pýtaj sa, čo môžeš ty urobiť pre svoju zem.“ Dnes by bolo čosi také nemysliteľné, ak by sa to rovno nepovažovalo za „fašizmus“.

V Platónovom dialógu Kritón hovorí tento Kritón svojmu priateľovi Sokratovi, že hoci bol odsúdený na smrť, vládni úradníci prižmúria oko, keď jeho priatelia podplatia strážnikov a prepašujú ho do vyhnanstva v inej krajine. Sokrates to odmietne a priateľovi povie, že sa narodil v Aténach, vzdelanie dostal v Aténach a ťažil z aténskych zákonov a kultúry, a preto za svoju existenciu vďačí Aténam, takže ich nemôže opustiť, ani keby to znamenalo jeho smrť.

Teraz si vezmime bežný postoj vysokoškolského študenta. Vojenská sila jeho krajiny mu dala roky mieru, vďaka jej ekonomickej sile je občanom najbohatšej krajiny v dejinách, navyše táto krajina minula doslova milióny dolárov na jeho vzdelanie, od bezplatných štátnych škôl až po štipendiá a nízkonákladové pôžičky, aby mohol chodiť na jedny z najlepších vysokých škôl a univerzít na svete. Koľkí z týchto študentov žijú s presvedčením, že teraz oni dlhujú niečo – čokoľvek – svojej krajine, komunite či svojim rodičom?  Niežeby boli proti tomu, nikdy im to ani len nenapadlo.

Dnes mladí ľudia väčšinou nechodia na vysoké školy či univerzity preto, že si chcú rozvinúť zručnosti, aby poslúžili svojej rodine, svojim susedom, svojmu mestu, štátu či krajine. Vysoké školy sa im ani takto neprezentujú. Lákajú ich na to, že „sa posunú“, že „budú úspešní“, že sa stanú „svojím smelým ja“, že „budú všetkým, čím môžu byť“, že budú „lídrami zajtrajška“.

Mohla by sa niektorá súčasná vysoká škola či univerzita propagovať: „Pripravujeme služobníkov zajtrajška“? Bolo by pekné, keby nejaká kresťanská vysoká škola či univerzita povedala čosi ako: „Pripravujeme svojich študentov nato, aby slúžili iným, lebo to robil aj Kristus.“ Obávam sa však, že by to bolo menej populárne ako: „Poď k nám, aby si sa stal generálnym riaditeľom!“

Takýto marketing sa považuje za nevyhnutný v kultúre expresívneho individualizmu. „Expresívny individualizmus,“ píše právny teoretik Carter Snead, „chápe ako základnú jednotku ľudskej skutočnosti individuálne, atomizované ja. Toto ja nedefinujú jeho osobné putá ani sieť vzťahov, ale jeho schopnosť vybrať si budúcu cestu, ktorú objaví, keď sa zahĺbi do svojich citov.

Žiaden predmet voľby – či už je to majetok, konkrétne povolanie, ba dokonca ani založenie rodiny – nie je pre takéto ja definitívny ani ho neutvára. Slovami Michaela Sandela, je to ,nezaťažené ja‘.“ Expresívny individualizmus „neuznáva povinnosti, pre ktoré sa sám nerozhodol. Ja je viazané iba slobodne prijatými záväzkami. A expresívne individuálne ja prijíma iba tie záväzky, ktoré uľahčujú celkový cieľ – uskutočňovať svoje vlastné, originálne, jedinečné a slobodne zvolené hľadanie zmyslu“.

Občas počujeme, ako ľudia hovoria: „Som duchovne založený, ale nevyznávam žiadne náboženstvo.“ Často to znamená, že sa nechcem viazať k ničomu, pre čo som sa sám nerozhodol. Môže niekto vyznávať náboženstvo, ale nebyť vlastenec? Myslím, že to možné je, keď byť „vlastenec“ znamená: „Som za svoju krajinu, či má pravdu, alebo nie.“ Nie však vtedy, keď „byť katolíkom“ znamená: „Svojej krajine nič nedlhujem.“

Učenie cirkvi neobsahuje nič také, čo by podporovalo takýto pohľad. Skôr je to tak, ako chápal aj svätý Augustín, že kresťania sú síce „putujúci ľud“, no často bývajú – a sú povolaní byť – najlepšími občanmi, lebo na rozdiel od mnohých iných ich nepoháňa libido dominandi (žiadostivá túžba panovať), ale láskyplné darovanie sa v službách iným.

Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii o laikoch Christifideles laici poznamenal, že kresťanskí laici majú slúžiť v spoločnosti ako kvas. Spoločnosť „nepokresťančujeme“ „zhora“, že by sme obrátili monarchu, ktorý sa postará, aby bolo jeho kráľovstvo „kresťanské“. Pokresťančujeme „zdola“, keď laikov necháme začleňovať evanjelium do svojho každodenného, svetského života.

Najväčšou hrozbou pre túto víziu je podľa pápeža presvedčenie, že človek môže svoj náboženský život oddeliť od toho druhého, „svetského“. Keď sa počas týždňa správam ako všetci ostatní – tie isté „sváry, žiarlivosť, hnevy, rozbroje, utŕhania, klebety, vystatovanie, nepokoje“ –, ale na nedeľnej omši zbožne padnem na kolená a stále sa môžem považovať za „dobrého katolíka“. Pred týmto omylom nás opakovane varuje svätý Pavol.

Ak však svojej krajine, komunite a rodine niečo dlhujem a moja katolícka viera tieto povinnosti neumenšuje, ale, naopak, potvrdzuje a zväčšuje, potom bude kultúra založená na expresívnom individualizme pokušením, ktorému katolíci musia odolať.

Svoj život budú musieť chápať veľmi inak než väčšina ostatnej spoločnosti – než tí, ktorí svoj život chápu ako podstatne individuálny, a nie spoločenský; než tí, ktorí svoju slobodu chápu ako slobodu od obmedzení, a nie slobodu pre iných.

Žiaľ, pravdepodobne budú musieť prijať aj skutočnosť, že mnohé školy, ktoré sa prezentujú ako „katolícke“ a na ktoré sa musia spoliehať, že ich pripravia na službu v dospelosti, prepadli kultúre sebazveličujúcej prestíže, a nie nesebeckej služby. Prevaha tohto postoja ich prinúti položiť si otázku, či katolíci naozaj pôsobia ako kvas, vďaka ktorému bude spoločnosť kresťanská, alebo či pred ňou iba kapitulujú a túto kapituláciu maskujú vierou v nejakého Boha, ktorého síce ústami vyznávajú, ale už preňho nežijú.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.