Po schválení štátneho rozpočtu O akom Slovensku sníva fiškálny konzervatívec

O štátnom rozpočte, ktorý úzko súvisí s konsolidáciou v réžii Ladislava Kamenického, bolo azda už napísané všetko potrebné.

Pripomenúť hlavne treba, že vládna koalícia si na budúci rok naplánovala rozpočtový deficit vo výške 4,1 percenta HDP (tento rok to má byť asi 5 percent HDP). No Rada pre rozpočtovú zodpovednosť to považuje za nerealistické a odhaduje, že budúcoročný schodok bude skôr vo výške 4,6 percenta HDP.

K tomu treba pridať, že vo volebnom roku 2027 má podľa RRZ deficit zase narásť na 4,8 percenta HDP. Dôvodom okrem iného je, že tretie kolo konsolidácie z dielne ministra Kamenického stojí jednak na jednorazových opatreniach, jednak na nereálnych fantómových úsporách na strane štátu.

V každom prípade neprekvapí, ak na konci volebného obdobia bude deficit opäť niekde pri piatich percentách HDP, teda približne vo výške, v akej táto vláda verejné financie prevzala. A to po troch kolách konsolidácie pozostávajúcich z miliárd eur vytiahnutých od občanov, rodín a firiem cez vyššie dane! S vyhliadkou, že potrebné bude zrejme aj nejaké štvrté či piate kolo, v čom bude musieť pokračovať aj budúca vláda.

Navyše už ku koncu septembra ministerstvo priznalo, že tento rok sa vyberie na daniach približne o miliardu eur menej, než si naplánovalo. Toto priznanie si zaslúži jednu poznámku.

Keď ekonomický expert KDH Jozef Hajko na vlaňajšom stretnutí opozície s Robertom Ficom týkajúcom sa konsolidácie navrhoval vláde sústrediť sa okrem iného na zlepšenie výberu dane z pridanej hodnoty, premiér sa vyhovoril, že žiadne návrhy od opozičných strán nepočul. Po roku vidíme, že vláda nielenže výber DPH nezlepšila, ako navrhovali kresťanskí demokrati, ale dokonca sa efektivita výberu znížila.

Okrem klasických daňových únikov môže za nižší výber DPH zrejme aj to, že súčasná vládna koalícia celý systém prekomplikovala viacerými sadzbami, do ktorých spadajú rôzne tovary. Boj proti daňovým únikom je beh na dlhé trate, no dnes sme mohli byť inde, keby s tým vláda bola začala už vlani, ako jej navrhoval Hajko.

Minister Kamenický zatiaľ kritizuje Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, akoby to bol politický nepriateľ. Lenže RRZ vykonáva monitorovanie a hodnotenie hospodárenia štátu na základe Ústavy SR.

Nie je to jej rozmar, ale zákonná povinnosť. Tu sa núka príslovie: Nesťažuj sa na zrkadlo, keď máš uhry na tvári.

Ešte jedna vec! Vyvážená konsolidácia zvykne pozostávať z jednej tretiny zo zvýšených daní (takých, ktoré pokiaľ možno nevplývajú negatívne na ekonomickú aktivitu) a z dvoch tretín zo znižovania štátnych výdavkov. Problém je, že Kamenického tri kolá konsolidácie pozostávali prevažne zo zvyšovania daní. Úspory na strane štátu nevidieť.

Naozaj takto chceme pokračovať?

Občan, unavený tromi kolami konsolidácie (v skutočnosti tromi kolami zvyšovania daní) a vyhliadkou ďalších kôl v budúcnosti, by si mal vstúpiť do svedomia a položiť si otázku, či chceme ako republika takýmto spôsobom pokračovať aj naďalej.

SR od svojho vzniku v roku 1993 nikdy nemala prebytkový alebo aspoň vyrovnaný rozpočet. Voliči vždy vymenia svoj hlas za sľuby takej alebo onakej dávky od populistických politikov, ktoré sú však financované na dlh. A o pár rokov si tí istí voliči musia uťahovať opasky, lebo tieto dlhy treba splatiť aj s úrokmi.

Nekrytými šekmi boli v tomto zmysle nielen Ficove trináste dôchodky, ale aj Matovičove podpory pre rodiny.

Pritom ani fiškálny konzervatívec sa nebráni tomu, aby sme prípadne dopriali niečo navyše dôchodcom alebo mladým rodinám. No má to byť z rozpočtového prebytku, nie za cenu prehĺbenia už i tak hlbokého deficitu. Inak povedané, nesmie to byť na dlh!

Aj dobrý, fiškálne konzervatívny hospodár môže ísť do deficitu, keď ide o kapitálové výdavky, ktoré zvyšujú dlhodobú produkčnú schopnosť ekonomiky. Inak povedané, krajina si môže požičať na rozšírenie dopravnej a energetickej infraštruktúry (na stavbu diaľnic či atómovej elektrárne), ale nemala by vytvárať dlh, ktorý sa len preje na platoch štátnych zamestnancov alebo na sociálnych transferoch.

Do deficitu je možné ísť tiež v čase vojny, pandémie alebo hospodárskej krízy. Presnejšie, vytváranie rozpočtových prebytkov v dobrých časoch by malo vládam vytvárať priestor práve na deficity v zlých časoch. To nie je Hayek ani Friedman, ale obyčajný Keynes.

Dokonca ani nemusíme ísť do modernej ekonómie. Vyššie načrtnutý princíp je opísaný už u starozákonného Jozefa, ktorý sedem rokov hojnosti využil, aby pripravil Egypt na sedem rokov neúrody.

Smer je dnes kritizovaný aj za to, že dobré roky pre svetovú ekonomiku v druhej polovici minulého desaťročia nevyužil na to, aby vyrovnal rozpočet – ako sa to podarilo napríklad Babišovi v rovnakom čase v susednom Česku alebo Schäublemu v Nemecku. Aj pre premrhané roky tretej Ficovej a Pellegriniho vlády dnes musí konsolidovať štvrtá Ficova vláda.

Hoci sa myšlienka dlhodobo vyrovnaného rozpočtu zdá ako nejaká pravicová obsesia, v skutočnosti ide len o zásadu akéhokoľvek dobrého a zodpovedného hospodára.

Mali by sme sa usilovať o zmenu fiškálnej kultúry Slovenska. A to tak, aby výsledkom boli vyrovnané, ba prebytkové rozpočty. A následne by politici a verejnosť diskutovali, na aký účel tieto rozpočtové prebytky využijeme.

Liberálna pravica by povedala: Využime tohtoročný prebytok, aby sme znížili štátny dlh a odbremenili tak budúce generácie, a časť využime na zníženie daní, nech naštartujeme hospodársky rast.

Konzervatívna pravica by povedala: Využime prebytok na podporu rodín s deťmi.

A ľavica by povedala: Využime prebytok na príspevok dôchodcom a chudobným.

O nejakom takomto Slovensku snívam: teda že štát bude vytvárať prebytky a politici rôznych zafarbení budú s verejnosťou diskutovať, ako s nimi naložiť.

Momentálne sme, žiaľ, v situácii, že politici krájajú peniaze, ktoré nemajú, aby si krátkozrako kúpili voličov, ktorí ich raz budú musieť splácať.