Pohľad z Poľska Zostreľovať či nezostreľovať – to je otázka

„Ak ďalšia raketa alebo lietadlo naruší bez povolenia náš priestor a my ich zostrelíme, nechoďte sem kňučať,“ povedal na Valnom zhromaždení OSN na adresu Ruska poľský minister zahraničia Radosław Sikorski. Prejav reagoval na sériu incidentov narušenia vzdušného priestoru krajín NATO ruskými dronmi (Poľsko) a stíhačkami (Estónsko a naposledy aj Lotyšsko).

Sikorského prejav, tradične rétoricky skvelý a nediplomaticky priamy, získal okamžite obrovskú pozornosť a – rovnako tradične – prebudil aj nadšenie početných priaznivcov viac asertívneho prístupu k ruským provokáciám. Dá sa povedať, že predstaviteľ Poľska, teda krajiny, ktorá je týmito ruskými krokmi priamo zasiahnutá, nemá v podstate na výber.

Rovnako tak je stáročiami prevereným faktom, že „Kremeľ počuje len na silu“, hoci sa z tejto frázy stalo v poslednom čase klišé. „Musíme ukázať, že tiež vieme posunúť hranicu rizika,“ zdôrazňuje bezpečnostný expert Tomasz Szatkowski. „Inak len pasívne čakáme a nechávame sa tlačiť do kúta.“

Na druhej strane si nemožno nevšimnúť, že realita je oveľa zložitejšia, než sa zdá mnohým virtuálnym bojovníkom, ktorí sa opakovane dožadujú okamžitého zostreľovania „všetkého, čo prilieta z Ruska“.

Často uvádzaný prístup Turecka, ktoré pred desiatimi rokmi zostrelilo ruský SU24M, je zavádzajúci v tom zmysle, že Turci k tomuto krajnému riešeniu pristúpili až po celej sérii podobných incidentov a po mnohých jednoznačných varovaniach.

Len ťažko môžeme obviňovať Fínov z nepochopenia či ľahkovážnosti v téme ruskej hrozby, pritom ich náčelník generálneho štábu Janne Jaakkola na tému situácie nad Estónskom jasne vyhlásil: „Jasné, že to bol test. Ale z vojenského hľadiska to nebolo ohrozenie. Musíte nejako reagovať, ale kinetická reakcia (teda zostrelenie stíhačiek) by bola neúmernou situáciou.“

Na Rusko treba reagovať kolektívne

Na úplne iný, politický aspekt dilemy „zostreľovať či nezostreľovať“ poukázal tesne pred Sikorského prejavom jeho nadriadený, teda premiér Donald Tusk: „Musím mať stopercentnú istotu, že keď konflikt vstúpi do nejakej takej ostrej fázy, nezostávame v tom sami, že všetci naši spojenci to vidia rovnako.“

Tí, ktorí Tuskovu rétoriku sledujú dlhodobo, môžu predpokladať, že išlo o poštuchnutie Washingtonu a prejav nedôvery v Trumpovu administratívu.

Samozrejme, nemožno nevnímať hlasy, ktoré vo Washingtone volajú po obmedzení americkej prítomnosti v Európe, najskôr pre čínsku hrozbu a sústredenie sa na pacifickú oblasť, dnes dokonca v rámci celkového pohybu „späť na západnú pologuľu“.

Andrej ŽiarovskýRuské stíhačky nemajú vo vzdušnom priestore NATO čo hľadať

Lukáš Krivošík

Ako však informovala CNN, počas posledného zasadnutia v centrále NATO to neboli Američania, ale Nemecko a juhoeurópske štáty, ktoré sa postavili proti príliš ostrému zneniu vyhlásenia o posledných incidentoch. V tejto veci sa úplne jasne vyjadril aj nemecký minister obrany Boris Pistorius. „Nedáme sa zatiahnuť Ruskom do jeho eskalačnej pasce,“ vyhlásil. (Čítaj: „Ostrejšia reakcia určite nie je namieste.“)

Na iný dôležitý aspekt situácie poukázal bývalý britský premiér Boris Johnson, teda politik s povesťou „proukrajinského jastraba“. V rozhovore pre Kyiv Independent úplne odmietol myšlienku nejakých odvetných krokov v súvislosti s incidentmi, pretože „nebola preliata krv“.

Kľúčový postreh prejavil v reakcii na otázku, či by napríklad dôkazom odhodlania NATO bolo v reakcii na dronové provokácie zasiahnuť niektorú z ruských tovární na výrobu dronov. „Naša verejnosť by takúto odpoveď nepovažovala za primeranú,“ uviedol.

„Rusko nás chce vyľakať,“ vyhlásil Marcin Przydacz, šéf zahraničnej sekcie kancelárie nového poľského prezidenta Nawrockého. „A hlavne v krajinách na západ od nás, tam, kde stále žije obraz Ruska z čias studenej vojny, to padá na živnú pôdu.“

Nie je náhoda, že to bol ruský veľvyslanec v Paríži Alexej Meškov, ktorý vo francúzskom rozhlase RTL na otázku, čo by znamenalo zostrelenie ruského lietadla, vyhlásil: „Čo by to mohlo znamenať? Predsa vojnu.“

Rusko nechce eskalovať, ale vystrašiť

Podľa Przydacza je „neprítomnosť politickej vôle“ veľká slabina, ktorú sa Rusko bude snažiť využívať. A nejde zďaleka len o v médiách toľko skloňované „Maďarsko a Slovensko“, ktoré, mimochodom, len ťažko môžu ovplyvniť reakcie „kolektívneho Západu“ ako celku (v tejto súvislosti je zaujímavé podotknúť, že posledné „vyprevadenie“ ruských stíhačiek zo vzdušného priestoru Lotyšska uskutočnili maďarské gripeny).

Reakcia NATO na tri posledné incidenty by nás mala upokojovať. Bola vecná, rýchla a primeraná situácii. A hlavne uskutočňovaná spoločne, v rámci aliančnej spolupráce. Ako dlho však možno tolerovať pokračovanie súčasnej ruskej taktiky, teda slovami bezpečnostného analytika Zbigniewa Parafianowicza „pokračovanie aktivít tesne pod prahom vojnového konfliktu“? Nejde len o to, že rozhodnutie, kam nakresliť červenú čiaru, je vždy politické.

Je totiž viac ako pravdepodobné, že Rusko nemá záujem o eskaláciu. Ako hovorí Parafianowicz, „bude sa snažiť realizovať svoje politické a vojenské ciele bez nutnosti bojovať“, len neustálym prihadzovaním do kotla obáv, neistoty, napätia.

Odpovedať si, o aké ciele voči východnému krídlu NATO ide, je jednoduchšie (od zakladajúcej zmluvy NATO sa nič veľmi nezmenilo) – Rusko z roku 1997 a Ženevského memoranda z roku 2021, teda návrat vojenskej infraštruktúry Aliancie späť za hranicu pred rozšírením o strednú Európu.

A keď to nebude dosiahnuteľné, tak strednú Európu aspoň pomaly „vyhladovať“. Kto by totiž chcel investovať v regióne, kde každý mesiac dochádza k incidentom takéhoto typu? „O koľko sa napríklad zdvihnú v tejto súvislosti náklady na poistenie projektu?“ pýta sa poľský analytik. Aj toto je potrebné zahrnúť do kalkulácie.