Vojenská prehliadka v Pekingu Slovenský premiér Fico ako štatista v čínskom komunistickom predstavení

V jednej veci má Robert Fico pravdu. V absolútnych číslach si druhá svetová vojna vyžiadala najviac životov po bývalom Sovietskom zväze práve v Číne.

Táto ázijská krajina čelila brutálne vedenej japonskej vojenskej invázii už od júla 1937, keď si ešte väčšina Európy a zvyšku sveta užívala mier (neplatí pre Španielsko a Etiópiu). Druhá svetová vojna tak pre Číňanov začala skôr než pre ostatných. Odhady čínskych strát do roku 1945 sa pohybujú od 15 do 20 miliónov ľudí, prevažne civilistov.

Len pri masakroch v čínskom meste Nanking, ktoré trvali šesť týždňov (známe sú aj ako „znásilnenie Nankingu“), besneniu japonských vojakov medzi civilistami údajne padlo za obeť asi 300-tisíc ľudí. No vojnových zločinov bolo oveľa viac.

Japonci proti Číňanom používali dokonca chemické a bakteriologické zbrane vyvinuté neslávne známou Jednotkou 731, ktorej hrôzostrašné experimenty na ľuďoch by možno uviedli do rozpakov aj doktora Mengeleho.

No Číňania neboli len obeťami Japoncov, ale aj hrdinami. Napríklad príbeh niekoľkých stoviek čínskych vojakov, ktorí od 26. októbra do 1. novembra 1937 bránili sklad v Šanghaji proti mnohonásobnej japonskej presile, je porovnateľný azda len s hrdinstvom tristo Sparťanov v starovekej bitke pri Termopylách proti Peržanom.

Vojnové útrapy i skutky hrdinstva, ktoré podstúpil ľud Číny, si zaslúžia uznanie. Osemdesiate výročie konca druhej svetovej vojny v Ázii je na to dobrou príležitosťou. Otázne však je, či chceme rolu kustóda pamiatky týchto obetí priznať práve čínskemu komunistickému režimu.

Tie otázniky majú tak historické, ako aj súčasné dôvody. Začnime tými historickými.

Podobne ako v mnohých európskych krajinách bol aj v Číne protifašistický tábor rozdelený na komunistický a nekomunistický. Hlavnú ťarchu konvenčnej vojny proti japonskej armáde niesli antikomunistickí nacionalisti pod vedením Čankajšeka, ktorý bol faktickým vodcom medzinárodne uznanej Čínskej republiky. Naproti tomu komunisti pod vedením Mao Ce-tunga viedli hlavne partizánsky boj.

Medzi obidvoma stranami dochádzalo aj k vzájomným šarvátkam. Dodnes ich priaznivci polemizujú, kto bojoval proti Japoncom viac, kto menej a kto kolaboroval. Napríklad v bitke o sklad zmienenej vyššie v Šanghaji bojovali proti Japoncom vojaci čínskej národnej armády (teda tej, ktorú si spájame s Čankajšekom).

Po porážke Japonska v druhej svetovej vojne sa opäť naplno rozhorela občianska vojna medzi Čankajšekovými silami a komunistami (prvá fáza občianskej vojny prebiehala už pred japonskou inváziou v rokoch 1927 až 1936). Komunisti v roku 1949 vyhrali a na pevnine založili Čínsku ľudovú republiku, ktorú dnes väčšina štátov sveta uznáva ako jedinú legitímnu vládu Číny. Naproti tomu Čankajšekovi nacionalisti sa utiahli na Taiwan, kde z ich pohľadu naďalej existuje Čínska republika, ktorú v roku 1912, po zvrhnutí čínskeho cisárstva, založil Sunjatsen...

Je pravdou, že počas druhej svetovej vojny proti Japoncom bojovali a zomierali aj čínski komunisti (tak ako boli komunisti aj medzi povstalcami v SNP). No keď vojna skončila, v nasledujúcich desaťročiach vlády ich vodcu Mao Ce-tunga zahynulo možno až 70 miliónov ľudí. Teda viac než počas druhej svetovej vojny.

Je zvláštne oslavovať s čínskymi komunistickými súdruhmi víťazstvo nad Japoncami, keď niekdajší vodca ich strany spôsobil počas mieru smrť zrejme väčšieho počtu Číňanov ako Japonci počas druhej svetovej vojny. A bude zaujímavé sledovať, či si počas osláv konca vojny v Pekingu spomenú aj na nekomunistickú časť čínskeho protijaponského odboja.

Niekto by však mohol namietnuť, že je to história. Dnešná Komunistická strana Číny robí inú politiku, než robila v časoch Maa. Aj keď je politicky stále totalitná a vytvorila bezprecedentný elektronický systém štátneho špehovania vlastných občanov, rozhodne sa nedá povedať, že by milióny ľudí zomierali od hladu (ako v časoch Maovho „veľkého skoku vpred“). Naopak, krajina v uplynulých desaťročiach zbohatla rýchlosťou, ktorá vyráža dych.

Lenže vojenská prehliadka na počesť konca druhej svetovej vojny v Ázii, ktorá v stredu prebehne v Pekingu, má aj súčasné politické súvislosti, ktoré zo strednej Európy možno nevidieť, no slušný politik by si mal rozmyslieť, či im chce poskytovať „krovie“.

Napríklad taiwanské noviny Taipei Times odkrývajú v článku, ktorý sa odvoláva na nemenovaného vládneho bezpečnostného predstaviteľa, niekoľko politických motívov, ktoré sa spájajú s vojenskou prehliadkou v Pekingu. Niektoré sú vnútropolitické, iné zahraničnopolitické.

Čínska ekonomika zaznamenala v poslednej dobe spomalenie rastu, vysoké zadlženie či problémy na trhu s nehnuteľnosťami. Starostlivo zorchestrovaná vojenská prehliadka je dobrým spôsobom, ako odviesť pozornosť ľudí od hospodárskych problémov.

V posledných dvoch rokoch prezident Si Ťin-pching uskutočnil aj pozoruhodnú vlnu čistiek v ozbrojených silách. Oficiálne ide o protikorupčné ťaženie, no skôr zrejme o zákulisné mocenské boje špičiek. Ak armádu čistky zneistili, veľkolepá vojenská prehliadka môže byť spôsobom, ako obnoviť morálku vojakov. A zjednotiť ich za prezidentom.

Ešte dôležitejší je zahraničnopolitický účinok vojenskej prehliadky. Čína ukáže svoje vyspelé zbraňové systémy – čo je jasný signál Taiwanu i krajinám, ktoré by odštiepeneckému ostrovu mohli prísť na pomoc v prípade invázie z pevniny. Platí to najmä pre Spojené štáty americké.

A napokon je tu zoznam hostí. Do Pekingu príde skutočná smotánka: severokórejský vodca Kim Čong-un, iránsky prezident Masúd Pezeškján, kubánsky prezident Miguel Díaz-Canel či šéf mjanmarskej vojenskej chunty Min Aung Hlaing... z európskych vrcholných predstaviteľov priletia len Fico, Vučić, Putin a Lukašenko.

Vraj ide predovšetkým o lídrov, ktorým prekáža „euro-americký“ globálny poriadok. Chceli by údajne nejaký iný a „spravodlivejší“. No ten zoznam skôr naznačuje, že väčšine ide o medzinárodný poriadok, ktorý by im menej bránil utláčať svojich domácich obyvateľov, prípadne šikanovať susedov.

Dôležité zároveň je, že zatiaľ nie je na zozname indický premiér Naréndra Módí. A Brazíliu, Egypt, Maďarsko či Singapur, kde by ste si vedeli predstaviť príchod hláv štátov, majú na prehliadke reprezentovať len rôzne nižšie šarže (teda pod úrovňou premiéra či prezidenta).

„Je mi osobne ľúto a priznám sa, že tomu ani celkom nerozumiem, prečo bude z členských krajín Európskej únie v Pekingu zastúpená len Slovenská republika,“ vyhlásil na svojom Facebooku Robert Fico.

O „štátnictve“ Keira Starmera, Emmanuela Macrona či nebodaj Ursuly von der Leyenovej si v Postoji nerobíme žiadne ilúzie. No z opísaného vyššie je zrejmé, prečo Európania nechcú robiť krovie Si Ťin-pchingovi, čínskemu komunistickému režimu a tej medzinárodnej perepúti rôznych despotov, s ktorými by sa museli deliť o miesto.