Za Annou Záborskou V čom bola táto dáma slovenskej politiky výnimočná

Hoci bolo v jej okruhu mesiace známe, že sa zdravotne nemá dobre, správu o jej smrti som nečakal. Vždy som však akosi tušil, že zomrie v aktívnom nasadení, jej povaha jej nedovolila oddychovať a tak si to zrejme aj sama želala.

S Annou Záborskou odchádza nielen významná postava slovenskej politiky. Pre mediálny svet stelesňovala najmä v posledných rokoch typ tvrdohlavej a neústupčivej političky, ktorá si ide za svojou hodnotovou agendou, za čo čelila aj mimoriadne nevyberaným útokom.

Záborská sa tak chtiac-nechtiac stala v posledných rokoch obeťou drsnej domácej arény, v ktorej sa jej obraz celkom zredukoval do sploštenej karikatúry.

A zrejme ani mnohí v konzervatívnom prostredí, otrávení sériami kultúrnych vojen, ktoré nevedú k výsledku, si neuvedomovali, v čom bola Anna Záborská jedinečná a prečo presahovala horizonty slovenského sveta.

Niekoľko hodín po jej smrti mi napadajú tieto tri rozmery: 

1. Anna Záborská si v sebe niesla gráciu svojho otca Antona Neuwirtha. Príbehom svojho otca bola hlboko poznačená, mala päť rokov, keď ho zatkli a poslali do väzenia, vrátil sa po siedmich rokoch. Tým istým si prešiel aj Annin manžel Vladimír Záborský. Mal sedem rokov, keď jeho otca, akademického maliara Ladislava Záborského, odviedli na Silvestra 1953 do väzenia.

Napriek všetkému boli Záborská – vďaka tomu, ako jej otec v sebe spracoval tie roky a ako dokázal odpustiť – aj jej manžel uchránení od trpkosti a nenávisti, čo sa premietlo do jej politického života.

Pätnásť rokov pôsobila v Európskom parlamente, a hoci by sa mohlo zdať, že sa tam pre svoje hodnoty pohybovala v ústraní ako na nepriateľskom území, opak bol pravdou. Pôsobila napríklad vo výbore pre práva žien a rodovú rovnosť, dokonca bola niekoľko rokov jeho predsedníčkou.

Ten výbor síce stelesňoval protiklad toho, čomu verila, dominovali v ňom vyhlásené feministky, ktoré jej názory považovali za radikálne, a to isté si myslela ona o nich, no napriek početným konfliktom tam požívala Záborská vďaka svojej frankofónnej noblese a slušnosti rešpekt.

2. Hoci sa Záborská na to nikdy nesťažovala, po toľkých rokoch v Bruseli a Štrasburgu ju muselo šokovať, akej démonizácii a zosmiešňovaniu čelila po návrate do slovenskej politiky – len preto, že navrhla umiernené zlepšenia v pomoci tehotným ženám.

Jej politiku pritom sprevádzala miernosť, za ktorú ju niekedy kritizovali aj v pro-life prostredí, no v karikatúrnom prostredí slovenskej politiky bola zrazu vykreslená ako extrémistka. To sa však mohlo podariť len ohýbaním reality: pred rokmi ju vyhlásili za homofóbku roka len preto, že spojili dva nesúvisiace citáty, keďže žiaden reálny „homofóbny“ citát by na ňu neboli našli.

Anna Záborská sa celý život držala svojej pro-life agendy, ktorá zahŕňala nielen ochranu práv nenarodených detí, ale aj rôzne otázky verejného zdravia.

V politickej prevádzke je mnoho politikov, ktorí nemajú názory, len svoje partikulárne záujmy alebo názory prispôsobujú smeru vetra. Dvadsaťpäť rokov sme mali pred očami tú istú Annu Záborskú, trvala si na svojom, niekedy akoby sa jej nebolo týkalo, ako sa svet navôkol mení a brutálnie.

Ak sme ju v Postoji kritizovali, tak práve z dôvodu, že sa forme zostreného zápasu neprispôsobovala: svoj skromný pro-life návrh mohla za Matovičovej vlády presadiť len tak, že by to bola vyostrila a povedala, že inak nebude hlasovať za iné dôležité zákony. Nespravila to, nebol to jej štýl, jej návrh neprešiel len o hlas. 

Bol to politický neúspech? Áno.

Ale pre Záborskú to bolo len zakopnutie na ceste, po ktorom hľadala ďalšie mäkké spôsoby, ako prísť k cieľu.

Politiku naozaj ponímala ako verejnú službu. Celý život sa držala svojej hodnotovej agendy, s ktorou bola v takej menšine, že zažila viac sklamaní než úspechov.

Medzi poslancami a europoslancami bola len hŕstka tých, ktorí vedeli konkurovať jej nasadeniu a pracovitosti. Ani vysoko po sedemdesiatke a napriek chorobe neváhala na otočku odšoférovať tisícku kilometrov na nejaké dôležité stretnutie či konferenciu. Stále ju to kamsi hnalo, akoby za najväčší hriech považovala premrhané minúty ničnerobenia.

3. A potom tu je ešte jeden rozmer, ktorý je vlastne takmer utajený, lebo Anna Záborská o ňom nehovorila ani mnohým tým, ktorí ju lepšie poznali.

Odkedy sa v roku 2004 stala poslankyňou Európskeho parlamentu, veľkú časť svojich príjmov rozdávala na rôzne projekty či pomoc ľuďom. Dozvedali sme sa o tom často len náhodou, od niekoho, komu pomohla či prispela, z čoho bolo zrejmé, že to robila v masovom meradle.

Výdatne podporovala ekosystém konzervatívnych vzdelávacích organizácií, Kolégium Antona Neuwirtha, Spoločenstvo Ladislava Hanusa, ale napríklad aj Fórum života. Rôzne menšie projekty by neboli vznikli bez jej prispenia. Ale pomáhala aj jednotlivcom, ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi, bez toho, aby žiadali o pomoc.

Politiku naozaj ponímala ako verejnú službu. Celý život sa držala svojej hodnotovej agendy, s ktorou bola v takej menšine, že zažila viac sklamaní než úspechov. 

No súčasne vďaka jej pomoci, nielen finančnej, ale aj vo forme sprostredkovania kontaktov a sieťovania, zanechala za sebou mnohé konkrétne projekty, ktoré zlepšovali svet okolo nás. Koľko toho bolo, už tu dole asi nedokážeme narátať. Všetko je dôkladne zdokumentované tam, kam sa práve od nás odobrala.